13

Keď planétochod vyšiel na pahorok, obloha už bola celkom jasná. Oblaky leteli rýchlo, akoby sa ponáhľali nad inú krajinu, kde súrne treba dážď. Bolo sparno.

Pavlyš nepočkal, kým planétochod dôjde k dverám garáže, otvoril príklop a vyskočil na pevnú, vyšliapanú zem pri budove stanice.

— Otvorím dvere! — zavolal Jimovi.

— Naspäť! — skríkol Jim.

Vtom už Pavlyš pocítil ostré bodnutie. A ešte jedno… Komáre zaútočili nečakane a zradne. Veď mali čakať na noc. Lekár zastal a oháňal sa.

Jim voľačo kričal.

Pavlyš pochopil, že jedinou záchranou je garáž. Bežal k dverám a chytil veľkú kľučku, že otvorí. Vtom zareval motor planétochodu, ako keby aj stroj naňho kričal, a vtedy sa nevdojak pozrel hore.

Drak naňho padal ako kameň.

Nemohol oči odtrhnúť od netvora, ktorý sa zväčšoval ako v kreslenom filme. Rozoznal dokonca aj zuby v otvorenej papuli. No nevedel sa prinútiť bežať, skryť sa, zmiznúť; bolo to nereálne, nemohlo sa to týkať jeho. Veď pokojne otváral dvere garáže a nikdy nijakým drakom neublížil…

V skutočnosti sa mu iba zdalo, že nehybne stojí. Stihol sa hodiť nabok a zaľahnúť k stene. Drak luskol roztiahnutými pazúrmi ako kastanetmi asi meter nad zemou, a kým si uvedomoval, že nemá v pazúroch toho teplého a chutného človiečika, prihrmel k múru planétochod a len tak-tak nerozmliaždil Pavlyša. A tak drak musel vzlietnuť, preklínajúc ľudskú solidaritu.

Dvere garáže sa otvorili, vybehol Leskin a vtiahol lekára dnu. Planétochod sa plazil za nimi. Drakovi neostalo iné, ako kľuvať zobákom do dverí, čo si už vytrpeli svoje.

— Tak, teraz už do tmy ani nos nevystrčíme, — rozhorčoval sa Leskin. — Prestalo pršať, draky sa zbesneli a niektorí kolegovia dostali chuť hrať sa na pohyblivý terč.

— Blahoželám k bojovému krstu, — povedala prichádzajúca Nina Ravvová.

Ako sa na veliteľku patrilo, bola pokojná a vážna.

— To je škoda, — ľutovala malá Taťjana. — Teraz naozaj nemôžeme vychádzať. A ja som chcela položiť novú mínu.

— Prečo si draky brúsia zuby práve na lekárov? — zadumane a neadresne položil otázku Jim. — Vrhajú sa najmä na nich.

— Asi vedia, že raz sa u nás zjaví lekár, ktorý zistí, prečo nás chcú požrať, — odvetila Nina.

— To hovoríte o mne? — spýtal sa Pavlyš.

— A naďabili ste už na nejakú stopu?

Pavlyš si iba pomyslel, že trvalé nebezpečenstvo zovšednie. Prejde zopár týždňov a draky budú na úrovni komárov. Ľudia sa naučia strieľať ich z praku, kántriť ich jedom, plašiť voľačím. A budú pracovať. Nemôžu zanedbávať prácu iba preto, že na nich poľujú nezraniteľné netvory.

— Pavlyš, — povedala Nina. — Zájdite si do svojej ordinácie ako pacient. Máte natrhnuté líce. Ste špinavý až strach. Lekár by nám mal byť príkladom.

Tak vstúpil Pavlyš do pokrvného bratstva.