2

Len čo oznámili, že raketa odštartovala z planéty, Pavlyš sa ponáhľal k priechodovej komore. Na prenos raneného a Pavlyšov nástup mali šesť minút. Bauer vzadu tlačil kontejner s liekmi a materiálom potrebným pre stanicu na Clarene a zjavne závidel. Za ním kráčal Miloš a opakoval ako školák: „Druhá skrinka naľavo, v pravom rohu…“ Neznepokojovalo ho ani tak to, že nevie liečiť, väčšmi sa bál, že si nezapamätá, čo kde je.

— Keby niečo, pomôže ti, — riekol Pavlyš a ani sa neobzrel.

— Kto?

— Tvoj pacient. Veď je lekár.

Keď sa otvoril príklop a dvaja ľudia v ošúchaných, kedysi modrých kombinézach vniesli nosidlá, Pavlyš na prvý pohľad pochopil, že tento pacient Milošovi tak skoro nenapovie, ako ho má liečiť.

V bielej spleti obväzov bola široká škára pre oči a úzka pre ústa. Oči sa otvorili a znehybneli ako v úľaku. Pavlyš prešiel dlaňou ponad ne; zdalo sa, že pacient je mŕtvy. Úzka škára v obväzoch sa však badateľne pohla.

— To nič, — ticho povedal, — to nič…

Kapitán sledoval túto scénu na mostíku na obrazovke. Chápal, že sa Pavlyšovi ťažko odchádza do priechodu, do rakety, keď tu necháva chorého.

— Choď, Slava, — ozval sa kapitán. — Ak bude treba, zavoláme základňu.

Nosidlá stáli v priechode. Tí, čo ich priniesli, čakali.

— Tam, — začal lekár. Pri rozprávaní mal zjavne veľké bolesti a len s námahou sa udržiaval pri vedomí. Ako keby sa držal okraja skutočnosti, visel na ňom, pridŕžajúc sa končekmi prstov, a chcel povedať niečo dôležité…

— Poďme, — povedal chlap z Clareny. Bol veľmi mohutný. — Lebo to nestihneme.

— Tu je list, — ozval sa druhý, nižší a nápadne chudý, kombinéza na ňom len tak visela, a podal Milošovi veľkú modrú obálku. — Len narýchlo sme to stihli pripraviť. Je tam správa a údaje o pozorovaní.

Miloš vzal obálku, no ani si nestačil uvedomiť, čo robí, už mu ju Bauer vychytil.

Pavlyš položil ruku Milošovi na plece.

— Pusti sa do toho.

Pacient bol v bezvedomí.