"Cesta na Amalteu" - читать интересную книгу автора (Strugackij Arkadij, Strugackij Boris)

FOTÓNOVÝ NOSIČ TACHMASIB

Alexej Petrovič Bykov, kapitán Tachmasibu, fotónovej rakety, prepravujúcej náklady v kozme, vyšiel zo svojej kabíny a pozorne zatvoril dvere. Bol po kúpeli, vlastne po dvoch. Najskôr sa osprchoval vodou a potom v iónovom žiarení. Mal ešte mokré vlasy a trochu neistú chôdzu. Vysilil sa a žiadalo sa mu spať. Veď za posledné tri dni nespal viac ako päť hodín. Let sa začínal komplikovať.

Chodba, na ktorú vyšiel, bola osvetlená a prázdna. Viedla k veliteľskej kabíne. Bykov sa usiloval ísť ticho. Prichodilo mu ešte prejsť spoločenskou kabínou posádky. Dvere boli otvorené a zaznievali odtiaľ hlasy. Ako neskôr vysvitlo, patrili planétológom Daugemu a Jurkovskému a boli značne podráždené.

Zas čosi vymýšľajú, pomyslel si Bykov. A neporadíš si s nimi. Karhať, akoby sa patrilo, nemôžeš, sú to priatelia a si dokonca veľmi rád, že tento let absolvujete vedno.

Bykov vstúpil do spoločenskej kabíny, no zarazil sa a zostal stáť na prahu. Knihovníčka bola otvorená, knihy ležali na veľkej hŕbe na dlážke, obrus zo stola sa zošmykol a spod divána trčali Jurkovského dlhé nohy v úzkych sivých nohaviciach. Občas nimi zatrepotal.

— Hovorím ti, že jej tu nieto, — ozval sa Dauge, ktorého nebolo vidieť.

— Hľadaj! — nástojil Jurkovski] priduseným hlasom. — Podujal si sa, tak teraz hľadaj!

— Čo sa tu deje? — ozval sa Bykov nasrdene.

— Aha, tu ho máš! — zvolal Dauge a vyliezol spod stola. Usmieval sa, blúzu i golier na košeli mal rozopnuté. Aj Jurkovskij sa vyhrabal spod divána.

— Dozviem sa, čo sa vlastne stalo? — naliehal Bykov.

— Kde je moja Rukavička? — spýtal sa namies to odpovede Jurkovskij. Bol veľmi rozčúlený.

— Netvor! — skríkol Dauge.

— Darmožráči, — povedal Bykov.

— To on, — nedal sa Dauge. — Pozri sa na jeho tvár, Vladimír! Katan!

— Pýtam sa celkom vážne, Alexej, — povedal Jurkovskij. — Kde je moja Rukavička?

— Viete čo, planétológovia, — rozčúlil sa Bykov. — Choďte v čerty!

So stisnutými zubami prešiel do veliteľskej kabíny. Dauge za ním zakričal:

— Spálil si ju v reaktore!

Bykov zabuchol dvere.

Vo veliteľskej kabíne bolo ticho. Na zvyčajnom mieste, za pracovným stolom počítača sedel navigátor Michail Antonovič Krutikov, podopierajúc si tučnou päsťou dvojitú bradu. Samopočítač ticho bzučal, blikajúc neónovými svetlami kontrolných lámp. Michail Antonovič sa pozrel na kapitána dobráckymi očami a spýtal sa:

— Dobre si sa vyspal, Ľošeňka?

— Dobre, — odvetil mu Bykov.

— Zachytil som vysielanie z Amaltey, — oznamoval Michail Antonovič. — Už nás veľmi netrpezlivo čakajú… — Pokyvujúc hlavou pokračoval: — Len si predstav, Ľošeňka, ich prídel! Dvesto gramov suchárov a päťdesiat gramov čokolády. Plus polievka z chlorely. Tristo gramov chlorelovej polievky. To nie je dva razy chutné.

Tebe by sa to zišlo, pomyslel si Bykov. Trochu by si zhodil, tučniak. Zlostne pozrel na navigátora, no potom sa nezdržal úsmevu. Michail Antonovič ustarostene vyšpúlil hrubé pery a prezeral list modrého papiera s grafmi.

— Hľa, Ľošeňka, — oslovil ho. — Vypracoval som program pristávacieho manévru. Skontroluj ho, prosím!

Grafikony letov, ktoré vypracoval Michail Antonovič, sa zvyčajne nekontrolovali. Bol totiž nielen najtučnejší, ale aj najskúsenejší navigátor medziplanetárnej flotily.

— Potom to skontrolujem, — odpovedal Bykov. Zakryl si ústa rukou a sladko zívol. — Daj program do samopočítača.

— Už som to urobil, — povedal Michail Antonovič s náznakom obavy v hlase.

— No dobre, — odvetil Bykov. — A kde sme teraz?

— Asi o hodinu vletíme do pásma, kde sa začne pristávací manéver — informoval ho Michail Antonovič. — Preletíme nad severným pólom Jupitera. — Slovo „Jupiter“ vyslovil s očividným uspokojením. — Vzdialenosť pólu dva diametre dvestodeväťdesiat megametrov. A potom nás čaká posledný úsek. Už akoby sme tam boli, Ľošeňka …

— Vzdialenosť rátaš od stredu Jupitera?

— Áno, od stredu.

— Keď sa dostaneme do pásma zostupu, budeš každých pätnásť minút merať vzdialenosť od exosféry.

— Rozumiem, Ľošeňka, — odvetil Michail Antonovič.

Bykov ešte raz zívol a mrzuto si pretrel päsťami očí. Potom pristúpil k panelu so signalizáciou pre prípad havárie. Všetko bolo v poriadku. Stroj pracoval v normálnom rytme, plazma mala požadované parametre, magnetické lapače pracovali dokonale, bez chyby. Za tento úsek zodpovedal palubný inžinier Žilin.

Chlapík, tento Žílin, pomyslel si Bykov. Výborne to vyreguloval.

Bykov sa zastavil a pokúsil sa nepatrne zmeniť kurz, aby vyskúšal stabilitu nastavenia magnetických lapačov. Ručička prístroja na ukazovanie nastavenej hodnoty sa ani nepohla. Chlapík, pomyslel si znovu Bykov. Potom obišiel vypuklú stenu ochranného obalu fotónového reaktora. Pri kontrolných prístrojoch odrážateľa stál s ceruzkou v zuboch Žilin. Rukami sa opieral o pult a takmer nebadateľné sa pohyboval z boka na bok, akoby tancoval. Vari najvýraznejší bol tento pohyb na lopatkách, ktoré sa rytmicky posúvali na jeho zohnutom chrbte.

— Pozdravujem ťa, Vaňa, — prihovoril sa mu Bykov.

— Dobrý deň, Alexej Petrovič, — opätoval pozdrav Žilin, rýchlo sa obrátiac, pričom mu ceruzka vypadla z úst a musel ju lapať vo vzduchu.

— Tak ako?

— Všetko v poriadku, — hlásil Žilin. No aj Bykov sa už sklonil nad prístrojovou doskou a vzal do rúk kontrolnú pásku so zápisom.

Odrážateľ, najdôležitejší, ale aj najkrehkejší element prívodu fotónov, je obrovské parabolické zrkadlo, na ktorom je nanesených päť jemných, veľmi odolných vrstiev mezohmoty. V zahraničnej literatúre sa odrážateľ často nazýva „sail“ — plachta. V ohnisku paraboloidu každú sekundu vybuchujú a menia sa na lúče milióny dávok vodíko-trítiovej plazmy. Prúd bledého lilavého plameňa naráža na plochu odrážateľa a vytvára ťažnú silu. Pritom vo vrstvách mezohmoty vznikajú postupne obrovské rozdiely v teplotách a mezohmota, vrstva za vrstvou, vyhára. Okrem toho je odrážateľ vystavený nepretržitej meteorickej korózii. A ak sa odrážateľ poškodí v miestach, kde je naň napojená silná rúra fotónového reaktora pri jeho plnom chode, vesmírna loď sa v okamihu premení na tichú hviezdu. Preto sa tieto zariadenia vesmírnych lodí vymieňajú po každých sto astronautických jednotkách letu. A preto aj kontrolný systém ustavične meria a signalizuje stav vrstvy mezohmoty i celého povrchu odrážateľa.

— Tak, — poznamenal Bykov, obracajúc v prstoch pásku. — Prvá vrstva nám už vyhorela.

Žilin mlčal.

— Michail! — zakričal Bykov na Krutikova. — Vieš, že nám už vyhorela prvá vrstva?

— Viem, Ľošeňka, — ozval sa navigátor. — A čo chceš? Oversun?

„Oversun“ alebo „skok cez Slnko“ sa robil len vo výnimočných prípadoch, ako napríklad teraz, keď stanici J hrozil hlad. Pri oversune bolo totiž Slnko v priamke letovej dráhy medzi planétou štartu a cieľovou planétou, čo je z hľadiska priamej kozmonavigácie veľmi náročné. Fotónový reaktor je mimoriadne zaťažený, pracuje na maximálny výkon, vesmírna loď má rýchlosť šesť-sedemtisíc kilometrov za sekundu. Na prístrojoch sa prejavujú efekty neklasickej mechaniky, zatiaľ, žiaľ, nedostatočne preskúmané. Posádka takmer neoddychuje. Spotreba paliva a opotrebovanie odrážateľa sú veľmi vysoké. A k cieľovej planéte sa spravidla prichádza od pólu, čo je pre pristávací manéver nevýhodné.

— Áno, — potvrdil Bykov. — Oversun.

Skontroloval stav paliva a znovu sa obrátil na navigátora.

— Miša, podaj mi kópiu pristávacieho manévru.

— Počkaj okamih, — odbil ho navigátor, ktorý mal práve plné ruky práce. Na riadiacom pulte mal celú hŕbu modrých hárkov a „kŕmil“ nimi prídavné zariadenie samopočítača, ktoré ticho bzučalo, spracúvajúc jeden lístok za druhým.

Bykov si sadol do kresla, a kým zatvoril oči, zazrel, ako Michail Antonovič natiahol ruku a prstami prebehol po klaviatúre riadiaceho pultu. Jeho ruka sa v tej chvíli podobala na veľkého bieleho pavúka. Samopočítač dostal povel, rozozvučal sa a o chvíľu zastal, žmurkajúc červeným stopsvetlom.

— Čo potrebuješ, Ľošeňka? — opýtal sa navigátor, pozerajúc do svojich lístkov.

— Program pristávacieho manévru, — zopakoval svoju prosbu Alexej Petrovič, pokúšajúc sa otvoriť oči.

Vtedy začala vychádzať zo samopočítača páska s výpočtami a Michail Antonovič ju chytil do oboch rúk.

— O chvíľu, — povedal Alexejovi Petrovičovi. — O chvíľu!

Bykovovi sladko zašumelo v ušiach, pod vlečkami mu vzplanuli žlté plamienky. Hlava mu klesla na prsia.

— Ľošeňka, — zavolal naňho navigátor. Potom sa naklonil cez riadiaci pult a poklepal ho po pleci.

— Ľošeňka, tu máš program.

Bykov sa strhol, mykol hlavou a rozhliadol sa. Potom si vzal program pristávacieho manévru.

— Uhm, hm… — odkašlal si a na čele sa mu zjavili vrásky. — Tak. Znovu je tu algorytmus. Teta-algorytmus…

A rozospatý sa pohrúžil do štúdia programu.

— Keby si si vzal sporamín, Ľošeňka… — prihovoril sa mu dobrodušne navigátor.

— Počkaj, — prerušil ho Bykov. — Čo to tu máš? Vari si rozum stratil, navigátor?

Michail Antonovič vstal zo stoličky, obišiel stôl a hľadiac Bykovovi ponad plece, sledoval s ním program.

— Kde, kde? — pýtal sa.

— Kam to letíš? — pokračoval Bykov nahnevane.

— Myslíš si, že na Siedmy polygón?

— Áno, a čo má byť?

— Domnievaš sa azda, že na Amaltei postavili kvôli tebe trítiový generátor?

— Ak ti ide o palivo, — pochopil narážku navigátor, — máme ho na tri takéto programy.

— Musíme pristáť na Amaltei, — vyratoval pomaly a rozvážne Bykov. — Potom je tu let s planétológmi do exosféry, návrat na Amalteu a napokon sa musíme vrátiť aj na Zem. Opäť použijeme over-sun!

— Počkaj, — prerušil ho Michail Antonovič. — Počkaj minútku. Mne vyčítaš nehospodárny program, akési sklady paliva?!

Vtom sa v otvore do chodby zjavila Daugeho hlava. Bykov sa pootočil. Dauge prebehol očami po kabíne a prosebné sa spýtal:

— Počúvajte, mládenci, nie je tu Rukavička?

— Von! — zreval naňho Bykov.

Dauge stiahol hlavu, otvor sa ticho zatvoril.

— Darmožráči, — zakričal za ním Bykov. — Vieš čo, navigátor, ak nebudem mať dosť paliva na spiatočný oversun, bude s tebou zle!

— Nekrič už toľko, prosím ťa, — ozval sa utrápene Michail Antonovič.

Bykov sa zarazil a o chvíľu dodal, červenajúc sa:

— Čert aby to vzal!

V kabíne sa rozhostilo ticho. Michail Antonovič sa vrátil na svoje miesto. Hnevlivo pozerali jeden na druhého, až kým navigátor neprerušil mlčanie.

— Let do exosféry som prepočítal. Aj spätný oversun mám už takmer vypočítaný, — povedal a rukou pritom ukázal na hŕbu papierov. — A ak máš vážne obavy, môžeme tankovať na Antimarse.

Antimarsom nazývali kozmonauti umelú planétu, ktorá obiehala na dráhe podobnej dráhe Marsu. V podstate to bol sklad paliva, plnoautomatízovaná tankovacia stanica.

— A vôbec, nemáš dôvod na mňa takto kričať, — dodal napokon. Slovo „kričať“ vyslovil takmer šeptom. Už ho prešiel hnev. Aj Bykov sa upokojil.

— No dobre, dobre… Prepáč mi, Michail.

Michail Antonovič sa okamžite usmial.

— Nemal som pravdu, — dodal ešte Bykov.

— Ale čo, Ľošeňka, — zahováral náhlivo navigátor. — To je maličkosť. Taká taľafatka… Aha, tu, pozri, aký zaujímavý prúd máme. Z vertikály, — začal ukazovať rukou, — po plošinu Amaltey i nad samotnou exosférou po vonkajšej elipse až k bodu stretnutia. V momente stretnutia je rýchlosť iba štyri metre za sekundu. Maximálne preťaženie len dvadsaťdva percent a dĺžka trvania bezváhového stavu nepresahuje tridsať-štyridsať minút. V prepočtoch sú iba celkom nepatrné opravy.

— Odchýlky sú malé vďaka teta-algorytmu, — pochválil Bykov, akoby chcel odčiniť, čo sa pred chvíľou odohralo, pretože teta-algorytmus vypracoval a prvý vyskúšal Michail Antonovič.

Michail Antonovič vydal neopísateľný zvuk; cítil sa polichotený. Bykov prezrel program až do konca, niekoľko ráz pritom pokýval súhlasne hlavou. Potom ho odložil a opäť si pretrel oči ohromnými pehavými päsťami.

— Pravdu povediac, — poznamenal, — vôbec som sa nevyspal.

— Vezmi si sporamín, Ľošeňka, — presviedčal ho Michail Antonovič. — Ja beriem každé dve hodiny jednu tabletku a vôbec sa mi nechce spať. Aj Vaňa to tak robí. Načo sa trápiť?

— Nemám rád chemikálie, — odvetil mu Bykov. Potom vstal a prešiel sa po kabíne. — Počuj, Míša! Čo sa to tu u nás deje?

— Ako to myslíš, Ľošeňka? — opýtal sa navigátor.

— Nuž, planétológovia, — vysvetľoval mu Bykov.

Žilin, ktorý bol po celý čas za ochranným plášťom fotónového reaktora, sa teraz zamiešal do rozhovoru:

— Rukavička sa im kdesi podela.

— Hm? — poznamenal Bykov. — To sú mi veci! — A znovu sa začal prechádzať po kajute. — Deti, veľké deti!

— Veď sa už na nich toľko nehnevaj, Ľošeňka! — prihováral sa navigátor.

— Viete, súdruhovia, — povedal Bykov, sadajúc si do kresla, — najväčšie problémy počas letu sú s pasažiermi. A najhoršími pasažiermi sú dobrí priatelia. Miša, prosím ťa, daj mi sporamín!

Michail Antonovič náhlivo vytiahol z vrecka škatuľku. Bykov sledoval ospanlivými očami jeho pohyby. Potom ho požiadal:

— Daj mi radšej dva!