"Cesta na Amalteu" - читать интересную книгу автора (Strugackij Arkadij, Strugackij Boris)

OBJAVENIE RUKAVIČKY

Úzky priestor observatória bol celkom zaprataný prístrojmi planetológov. Dauge sedel skrčený pred veľkým pochrómovaným prístrojom, ponášajúcim sa na televíznu kameru. Bol to exosférny spektrograf. Planetológovia doň vkladali veľké nádeje. Bol úplne nový, priamo zo závodu, a pracoval synchrónne s vrhačom bômb. Matnečierna nábojová komora vrhača bômb zaberala polovicu priestoru. Vedľa nej ležali na ľahkých poličkách tmavé, lesklé ploché kazety s bombami. V každej bolo dvadsať kusov o váhe asi štyridsať kilogramov. Pôvodne mali mať kazety automatické podávanie, no Tachmasib nebol vybavený na vedecký výskum a na automatické podávanie nebolo miesta. Vrhač bômb obsluhoval Žilin. Jurkovskij zavelil:

— Nabíjaj!

Žilin odsunul záver komory, vzal prvú kazetu z kraja a so značnou námahou ju vsunul do nábojovej komory. Kazeta bezhlučne zapadla. Žilin ju pohotovo zaistil záverom a zvolal:

— Hotovo!

— Aj ja som pripravený, — hlásil Dauge.

— Michail, — povedal Jurkovskij do mikrofónu.

— Kedy to bude?

— Asi o polhodinku, — odvetil mu navigátor silným basovým hlasom.

Planétolet znovu hodilo stranou. Dlážka akoby utekala pod nohami.

— Opäť meteorit, — konštatoval Jurkovskij.

— To je už tretí.

— Sú tu akosi nahusto, — poznamenal Dauge.

Jurkovskij sa znovu spýtal cez mikrofón:

— Michail, je mnoho mikrometeoritov?

— Mnoho, Voloďka, mnoho, — odpovedal okamžite Michail Antonovič. V jeho hlase zaznievali obavy. — Už ich je o tridsať percent viac, ako je priemer. A ich množstvo sa stále zvyšuje.

— Miša, holúbok, — poprosil Jurkovskij, — zameriavaj ich častejšie, hej?

— Zameriavam ich každých dvadsať sekúnd, — odvetil mu navigátor. Ešte čosi vysvetľoval, nehovoril to však priamo do mikrofónu. No všetci dobre počuli hlas Bykova: „Súhlasím.“

— Voloďka, — ozval sa opäť navigátor. — Odteraz budem zameriavať desať ráz za minútu.

— Ďakujem ti, — povedal Jurkovskij.

Vesmírnou loďou opäť trhlo.

— Počúvaj, Vladimír, — upozornil ho ticho Dauge. — To už nie sú žarty.

Aj Žilin si pomyslel, že to nie je celkom všedná vec. Nikde, v nijakých učebniciach ani kozmických príručkách sa nedočítal o zvýšenom výskyte meteoritov v bezprostrednej blízkostí Jupitera. Ostatne, tak blízko k Jupiteru sa málokto dostal.

Sadol si na lafetu vrhača bômb a pozrel na hodinky. Do prekročenia perigea chýbalo ešte dvadsať minút. O dvadsať minút urobí Dauge prvú sériu. Hovorí, že je to nezvyčajný, uchvacujúci pohľad, keď za sebou vybuchuje séria bômb. Pred dvoma rokmi sondovali takýmito sériovými výbuchmi atmosféru Uránu. Žilin sa obzrel na Daugeho, ktorý čupel pred spektrografom s rukami na manipulačných rukovätiach. Pripadal mu chudý, čierny, mal ostrý nos a na ľavom líci škrabanec. Občas povytiahol dlhý krk a nazrel raz jedným a potom druhým okom do okulára prístroja. Zakaždým mu prebehol po tvári oranžový tieň. Potom sa Žilin pozrel na Jurkovského. Stál, tvár mal opretú o vidlicu periskopu a netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Na krku sa mu hompáľalo na tmavej stužke vrúbkované vajíčko mikrofónu. Slávni výskumníci planét Dauge i Jurkovskij…

Pred mesiacom si Čen-Kun, zástupca náčelníka Vysokej kozmonautickej školy, pozval absolventa tejto školy Ivana Žilina. Medzi kozmonautmi prezývali Čen-Kuna Železný Čen. Mal už vyše päťdesiatky, no v belasej vetrovke vyzeral oveľa mladšie. A nebyť toho, že na čele a podbradku mal sivoružové fľaky, stopy po dávnom zásahu smrtiacich lúčov, bol by neobyčajným krásavcom. Čen-Kun oznámil Žilinovi, že tretí oddiel GKMPS veľmi súrne potrebuje dobrého palubného inžiniera a školská rada sa rozhodla odporúčať jeho. Absolvent Žilin pri týchto slovách div neonemel od vzrušenia. Veď celých päť rokov sa obával, že po absolvovaní školy pôjde ako stážista na niektorú z trás Zem-Mesiac. Čen-Kun ešte poznamenal, že letieť s tretím oddielom, ktorý ide oversunom k Jupiteru a vezie potraviny pre posádku stanice J, je pre Žilina veľká česť. Napokon dodal, že na Amaltei hrozí nebezpečenstvo hladu.

— Veliteľom posádky je slávny medziplanetárny letec, mimochodom, tiež absolvent našej školy, Alexej Petrovič Bykov. Vaším starším navigátorom bude nanajvýš skúsený Michail Antonovič Krutikov. Pod ich vedením dostanete prvotriednu praktickú školu. Osobne som tomu veľmi rád.

O tom, že poletí aj Grigorij Johanovič Dauge a Vladimír Sergejevič Jurkovskij, sa Žilin dozvedel až neskoršie na raketodróme Mirza Charlieho. Aké mená! Jurkovskij i Dauge, Bykov a Krutikov. Bohdan Spicyn, Anatolij Jermakov. Muži, ktorí sa už v jeho detstve stali takmer legendárnymi, ktorí pre ľudstvo objavili a pokorili búrkovú planétu, ktorí sa na predpotopnom Chiuse, fotónovej „korytnačke“ s jednou jedinou vrstvou mezohmoty na odrážateli, prebojovali cez rozbesnenú atmosféru Venuše. Muži, ktorí našli v jej čiernych prvotných piesočných púšťach Uránovú Golgotu — stopy po zrážke s tajomným meteoritom z antihmoty.

Pravda, Žilin poznal aj iných významných ľudí. Napríklad medziplanetárneho výskumníka Vasilija Lachova. V treťom a štvrtom ročníku im Lachov prednášal v škole teóriu fotónových reaktorov. Pre absolventov školy organizoval trojmesačné postgraduálne kurzy na SPU-20. Medziplanetárni letci volali SPU-20 Hviezdičkou. Bolo to veľmi zaujímavé pracovisko. Odtiaľ napríklad štartovali do zóny absolútne slobodných letov automatické prieskumné sondy. Skúšali tu prvé zariadenie pre fotónové pohony. Tu postavili aj prvú medziplanetárnu kozmickú loď Chius-Blesk. Raz priviedol Lachov kurzistov do hangáru a ukázal im fotónovú vesmírnu loď, vlastne už len cisternu, ktorá sa nedávno vrátila z letu. Pol roka lietala v medzihviezdnom priestore v zóne absolútne voľného priestoru. Cisterna, na pozemské pomery ohromne veľká a neforemná, sa dostala od Slnka na vzdialenosť svetelného mesiaca. Všetkých prekvapila jej farba. Povrch vesmírnej lode dostal tyrkysovozelený povlak a lúpal sa, len čo sa ho niekto dotkol. No zariadenie lode — stroje i automatika — boli v poriadku, inak by sa kozmická loď nebola vrátila, ako sa stalo v troch prípadoch z devätnástich letov do zóny ASL. Kurzistov zaujímalo, čo vyvolalo oné zmeny na plášti kozmickej lode. Žiaľ, ani Lachov, ani nikto iný to zatiaľ nevedel.

— Veľmi, veľmi ďaleko od Slnka je čosi, čo ešte nepoznáme, — odpovedal im Lachov. Žilin si vtedy pomyslel, že o niekoľko rokov poletí Chius-Blesk tam, kde je to neznáme čosi.

Smiešne, povedal si Žilin. Mám už na čo spomínať. Napríklad vo štvrtom ročníku som robil zápočtový let na geodetickej rakete a pohonná jednotka prestala pracovať. Musel som núdzovo pristáť na sovchozných poliach pri Novojenisejsku. Chvíľu to trvalo, kým som sa vymotal spomedzi vysokofrekvenčných automatických pluhov a až podvečer som stretol človeka. Bol to telemechanik-operátor. Celú noc sme potom preležali v jeho maringotke, sledujúc červené svetlá pluhov, pohybujúcich sa po tmavom poli. Jeden z nich prešiel v tesnej blízkosti a s jeho monotónnym vrčaním prenikol do maringotky aj zápach spalín. Operátor bol veľmi pohostinný. Ustavične vynukoval jedlom i pitím. Zdá sa, že som toho veselého strýčka nepresvedčil, že kozmonauti nepijú ani kvapku alkoholu. Ráno prišli s transportérom po raketu. Železný Čen mi veľmi vyčítal, že som sa nekatapultoval.

Alebo taká diplomová práca Či-fej Luna, akou bol let na trase SPU-16 — Zem. Vtedy člen skúšobnej komisie, pokúšajúc sa dostať nás z letovej dráhy, kričal: „Sprava asteroid tretej veľkosti! Rýchlosť približovania sa dvadsaťdva!“ Boli sme šiesti diplomanti a jeho správanie nám pripadalo neznesiteľné, iba Ján, vedúci skupiny, nás tíšil a presviedčal, že ľuďom treba odpúšťať ich slabôstky. Predpokladali sme, že prelet nebude nič mimoriadne, a tak sa nikto nenaľakal, keď zrazu začalo po ostrej zákrute vibrovať celou kozmickou loďou a na nás doľahlo štvornásobné preťaženie. Rýchlo sme sa nahrnuli do veliteľskej kabíny, kde člen skúšobnej komisie predstieral, že od takého vysokého preťaženia stratil vedomie, a okamžite sme sa ujali riadenia. Keď bolo už všetko v poriadku, otvoril náš skúšajúci oči a povedal: „Ste chlapíci!“

Po týchto slovách sme boli ochotní prepáčiť mu všetko, lebo dosiaľ nás nikto tak nenazval okrem našich materí a dievčat. No aj keď hovorili „môj milý medziplanetárnik“, z ich hlasu a výrazu tváre bolo cítiť, ako tŕpnu o tvoj osud.

Tachmasibom zrazu tak silno trhlo, že sa Žilin zvalil na chrbát a zátylkom sa udrel o stojan.

— Pľuhavstvo akési, — zvolal Jurkovskij. — Ale teraz už žarty nabok. Lebo ak nás bude i ďalej takto mykať, nebudeme môcť pracovať.

— Veru tak, — prisvedčil mu Dauge, zakrývajúc si dlaňou pravé oko. — Takto sa skutočne nedá pracovať.

Všetko nasvedčovalo, že na trase letu je čoraz viac meteoritov a povelové zariadenie protimeteorickej ochrany spolu s automatickým pilotom čoraz častejšie stŕhali kozmickú loď z jednej strany na druhú.

— A čo keď je to celý roj? — poznamenal Jurkovskij, chytajúc sa pevnejšie vidlice periskopu.

— Chúďa Rukavička, ako prežíva to trmácanie?

— No, mohla sedieť doma, — povedal nazlostene Dauge. Pravé oko mu rýchlo opuchlo, ohmatával si ho prstami a pritom čosi nezrozumiteľne hundral po lotyšský. Už nekvočal, ale spoly ležal na dlážke, naťahujúc si pohodlne nohy.

Žilin sa rukami pridŕžal nábojovej komory i poličky s kazetami. Dlážka mu zrazu unikla spod nôh, potom akoby poskočila a podrazila mu nohy. Dauge skríkol od prekvapenia. Žilinovi sa podlomili nohy. Vtom sa ozval z ampliónu Bykovov zachrípnutý hlas:

— Palubný inžinier Žilin do veliteľskej kabíny! Všetci ostatní okamžite do vzduchotesných kabín!

Žilin sa vrávorajúc rozbehol ku dverám. Dauge za jeho chrbtom poznamenal:

— Akože do vzduchotesných kabín?

— Ba kieho! — zahundral Jurkovskij.

Čosi sa s kovovým treskom gúľalo po dlážke. Žilin vyskočil na chodbu. To bol začiatok príhody.

Vesmírnu loď ustavične metalo z boka na bok ako triesku na vlnách mora. Žilin, bežiac po chodbe, si v duchu hovoril: To bolo mimo nás. Aj toto, aj toto a ešte aj to. Všetko mimo… Za chrbtom sa mu zrazu rozľahlo syčanie. Oprel sa o stenu a obrátil sa. V prázdnej chodbe, asi desať krokov od neho, sa zjavilo biele mračno pary, ako keď praskne oceľová bomba s tekutým héliom. Sykot rýchlo za-nikol. Chodbou zavial ľadový chlad.

— Zasiahol nás, had jeden! — zvolal Žilin a odlepil sa od steny. Biely mrak mu išiel v pätách, pomaly sa rozplývajúc.

Vo veliteľskej kabíne bolo veľmi chladno. Žilin zbadal na stenách i dlážke námrazu a v nej odblesk všetkých siedmich farieb dúhy.

Michail Antonovič s purpurovočerveným zátylkom sedel pri samopočítači a priam z neho ťahal zápis s informáciami. Bykova nebolo vidieť. Bol za izoláciou reaktora.

— Znovu zásah?! — zakričal tenkým hlasom navigátor.

— Kedy sa už konečne dostaví palubný inžinier? — ozvalo sa namiesto odpovede spoza reaktora.

— Tu som, — hlásil sa Žilin.

Utekajúc cez veliteľskú kabínu, pošmykol sa na inovati. Bykov mu vyšiel v ústrety. Ryšavé vlasy mal zježené.

— Prekontroluj chod odrážateľa! — prikázal Žilinovi.

— Rozkaz! — odvetil palubný inžinier.

— Navigátor, aké máme výhľady? Prešmykneme sa?

— Nie, Ľošeňka. Hustota je všade rovnaká. Veď vidíš, ako nás to…

— Vypni odrážateľ. Prejdeme na havarijné riadenie.

Michail Antonovič sa rýchlo obrátil na otáčavom kresle k riadiacemu pultu. Položil ruku na klaviatúru a začal:

— Možno, že by…

No vetu nedokončil. No tvári sa mu zračil úžas. Pult s riadiacou klaviatúrou bol miestami prehnutý, o chvíľu sa však vyrovnal a potom nehlučne skĺzol na dlážku. Žilin začul, ako Michail Antonovič zakvílil od prekvapenia, a tak mu pribehol na pomoc. Na stene veliteľskej kabíny, v jej mäkkej izolácii sa usadila poldruhametrová jašterica z Marsu Rukavička, ktorú tak dlho hľadal Jurkovskij. Presná kresba klávesníc riadenia na jej bokoch už začala blednúť, no na strašnej trojuholníkovej hlave ešte stále blikalo vyobrazenie červenej stoplampy. Michail Antonovič, pozerajúc na meniacu sa Rukavičku, iba ťažko lapal po vzduchu a chytal sa za srdce.

— Heš! — zakričal Žilin.

Rukavička sa pohla a kamsi zaliezla.

— Ja ju zabijem! — vykríkol Bykov. — Žilin, doparoma, choďte na svoje miesto!

Žilin sa obrátil a v tom momente sa to stalo. Tachmasib dostal poriadny zásah.