"Cesta na Amalteu" - читать интересную книгу автора (Strugackij Arkadij, Strugackij Boris)

ĽUDIA V HLBINÁCH VESMÍRU

Do odrážateľa zrejme narazil veľký meteorit, symetria rozdelenia ťahu na povrchu paraboloidu sa na okamih narušila a Tachmasib dostal rotáciu. Vo veliteľskej kabíne zostal pri vedomí iba kapitán Bykov. Pravda, aj jeho čosi udrelo do hlavy, potom do boku a chvíľami vôbec nemohol dýchať. Napriek tomu sa však všemožne usiloval udržať v kresle, do ktorého ho hodil prvý náraz. S veľkou námahou sa mu podarilo dostať sa k riadiacemu panelu. Všetko vôkol neho sa neobyčajne rýchlo krútilo. S hlavou pritiahnutou k panelu napokon našiel správny kláves a stlačil ho.

Kybernetický navigátor uviedol do činnosti havarijné kyslíkové rakety a Bykov pocítil úder, ako keď zabrzdí rýchlik v plnej rýchlosti, ba ešte silnejší. Bykov to očakával a zo všetkých síl sa zapieral rukami i nohami do kresla, aby ho nevyhodilo. V očiach sa mu zatmelo a z cvakajúcich zubov mu odletel kúsok skloviny. Tachmasib prestal rotovať. Potom sa Bykov pokúšal vyviesť loď z mračna meteoritov. Na obrazovke signálneho systému sa ešte stále zjavovali modrasté záblesky. Bolo ich dosť, vlastne až veľmi veľa, no riskovať sa už nedalo. Ochrana proti meteoritom bola vypnutá a neovplyvňovala automatického navigátora. Napriek značnému šumu Bykov niekoľko ráz počul prenikavé zasyčanie a zakaždým ho ovial ľadový chlad. Vtedy vtiahol hlavu medzi plecia a zohol sa až k pultu. Raz čosi prasklo a rozletelo sa mu priamo za chrbtom. Potom signálov na obrazovke ubúdalo, až napokon nezaregistrovala nijaké meteority. Dostali sa z mračna meteoritov.

Bykov pozrel na graf letu. Tachmasib klesal. Leteli exosférou Jupitera a ich rýchlosť bola oveľa menšia ako kruhová. Kozmická loď klesala v úžiacej sa špirále. Pri zrážke s meteorickým mrakom stratili rýchlosť. Stáva sa to v pásme asteroidov na trase Jupiter-Zem či Jupiter-Mars. No tam to nie je také nebezpečné. Tu však strata rýchlosti znamenala istú záhubu. Kozmická loď zhorí, len čo sa dostane do hustejších vrstiev atmosféry, ako sa to stalo pred desiatimi rokmi s Paulom Danje. A ak by náhodou nezhorela, vletí do nekonečného vesmíru, odkiaľ niet návratu, čo začiatkom tohto roku postihlo Sergeja Petruševského.

Zachrániť sa možno len za pomoci fotónovej rakety. Bykov mechanicky stlačil kláves na odštartovanie rakety. No na riadiacom pulte sa nerozsvietilo ani Jedno signálne svetlo. Odrážateľ bol poškodený a havarijný autoblok neprepustil príkaz.

To je koniec, pomyslel si Bykov. Potom zvýšil ťah havarijných rakiet. Päťnásobné preťaženie ho vtlačilo do kresla. To, čo urobil, bolo jediné možné riešenie: spomaliť klesanie, aby nezhoreli v hustej atmosfére Jupitera. Tridsať sekúnd sedel bez pohnutia s pohľadom upretým na svoje ruky, ktoré mu od preťaženia rýchlo opuchali. Potom znížil ťah rakiet a preťaženie zaniklo. Havarijné rakety môžu znížiť rýchlosť klesania, pokiaľ majú palivo. Toho však nie je veľa. Nad Jupiterom havarijné rakety ešte nikdy nikoho nezachránili. Nad Marsom, Merkúrom i nad Zemou sa v niekoľkých prípadoch osvedčili, ale nad touto gigantickou planétou ešte nie.

Bykov unavene zdvihol hlavu a pozrel ponad riadiaci pult. Na dlážke uprostred črepov ležal horeznak navigátor Michail Antonovič Krutikov.

— Miša, — zašepkal Bykov. — Miša, si živý?

Potom vyšiel spoza pultu k navigátorovi a kvokol si vedľa neho. Pomykal ho za plece a zvolal:

— Si živý, Michail?

Navigátorova tvár sa zmraštila. Potom, neotvoriac oči, si olizol pery.

— Lošeňka, — povedal napokon tichým hlasom.

— Bolí ťa niečo? — spýtal sa ho Bykov, ohmatávajúc ho.

— Au! — vykríkol navigátor, otvoriac oči doširoka.

— A tu?

— Jaj! — vzdychol bolestne.

— A toto?

— Joj! Nie, netreba, — povedal, sadol si a rukami sa opieral o dlážku. Hlava mu bezvládne klesla nabok. — A kde je Vaňa? — spýtal sa po kratšej odmlke.

Bykov sa obzrel. Žilin tam nebol.

— Vaňa, — zvolal polohlasne.

— Tu som, — ozval sa Žilin spoza reaktora. Bolo počuť, ako mu čosi spadlo a ako si sám pre seba zlostne hundre.

— Žije! — oznámil Bykov navigátorovi.

— No, to som rád, — potešil sa Krutikov. Potom vstal, držiac sa kapitána za plece.

— A ty sa ako cítiš, Miša? — spýtal sa ho Bykov. — Si v stave …

— Áno, som schopný, — tvrdil navigátor nepresvedčivo. Ešte stále sa opieral o kapitánovo plece. — Zdá sa, že som schopný…

Potom sa naňho previnilo pozrel a dodal:

— Vidíš, Lošeňka, čoho sa človek dožije. Och, čoho sa len dožije!

— Nuž hej, — povedal neurčito Bykov, na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval. — Počuj, Michail, sme v zlej situácii. Padáme. Ak vládzeš, sadni si a prepočítaj to. Samopočítač je podľa mňa v poriadku.

— Padáme?! — zvolal Michail Antonovič. — Treba… Dobre… Hneď, hneď…

Trochu sa pokrútil, pokýval hlavou z boka na bok, pustil kapitána a pridŕžajúc sa okraja pultu, šiel ťažkým kolísavým krokom na svoje miesto.

— Hneď to prepočítam, — šeptal si. — Hneď to bude!

Bykov ho sledoval, ako si, držiac sa za bok, sadá do kresla a hľadá najpohodlnejšiu polohu. Kreslo bolo trochu prehnuté. Keď sa uvelebil, pozrel zrazu preľaknuto na Bykova:

— No veď si trochu pribrzdil, Aľoša!

Bykov iba kývol rukou a stúpajúc po črepoch, pobral sa za Žilinom. Na dlážke si všimol neveľký čierny fľak, potom ďalší pri stene. Boli to stopy po meteoritoch zatreté smoloplastom. Okolo nich sa trblietali kvapky rosy.

Žilin sedel ako Turek, s nohami skríženými pod sebou, pred kontrolným zariadením odrážateľa. Izolácia reaktora bola na niekoľkých miestach prederavená, rozpadávala sa. Aj vnútrajšok bol v zlom stave.

— Čo sa tí stalo? — spýtal sa Bykov Žilina, pozerajúc na jeho spuchnutú tvár.

Palubný Inžinier zdvihol hlavu a vysvetľoval, že ho zrejme zranil nejaký črep, keď padol pri náraze na dlážku. Na podrobnosti sa nepamätal. Bykov si prisadol k nemu.

— Zapni náhradný agregát. Vidíš, že klesáme.

— Počul som, Alexej Petrovič, — odvetil mu stroho Žilín.

— Vlastne, — pokračoval zamyslene Bykov, — chyba nemusí byť v kontrolných prístrojoch. Čo ak je odrážateľ rozbitý?

— Môže však byť v úplnom poriadku, — odporoval mu Žilin.

Bykov sa len usmial.

— Taký kolotoč možno vysvetliť iba dvojakým spôsobom: buď nám z ohniska vyskočilo spaľovanie plazmy, alebo sa odtrhol kus odrážateľa? Myslím si, že je to skôr to druhé. Bolo by treba preniesť ohnisko spaľovania plazmy. Tak sa teda ponáhľaj a spusť náhradný zdroj!

Po týchto slovách vstal, zaklonil hlavu a kontroloval stav povaly.

— Musíš ešte dobre pozapchávať diery po meteoritoch. Vonku je pomerne vysoký tlak. Smoloplast by nám časom vytlačilo… No, nechaj tak. Urobím to sám.

Odtrhol oči od povaly a ticho sa spýtal:

— Nebojíš sa, chlapče?

— Nie, — odvetil Žilin.

— Teda dobre. Pracuj! — poznamenal Bykov akoby na rozlúčku. — Prezriem celú loď. Cestujúcich treba uvoľniť z pretlakových komôr.

Žilin nepovedal nič, iba pohľadom sprevádzal širokoplecú kapitánovu postavu. Zrazu zbadal Rukavičku. Nehybne visela z povaly ako súčasť konštrukcie, len vypuklými očami občas zažmurkala. Bola modrá s bielou škvrnou, fúzy na tlame mala naježené. To značilo, že je veľmi podráždená. Žilin ju už raz videl v takomto stave. Bolo to asi pred mesiacom na raketodróme Mirza-Charlieho, keď ju Jurkovskij okúpal vo vani naplnenej čajom.

Rukavička kŕčovite otvorila a zatvorila tlamu.

— No čo? — povedal Žilin sám pre seba. Z povaly spadla veľká kvapka rosy a rozprskla sa na roztrhanej izolácii automatu. Žilin sa zamyslene pozrel hore.

— Áno, vonku je vysoký tlak… možno niekoľko sto atmosfér. Smoloplastové upchávky napokon taký tlak nevydržia.

Rukavička sa sotva badateľne pohla a znovu otvorila tlamu. Žilin vytiahol z vrecka suchár a hodil joj ho. Rukavička ho unavene prehltla a uprela na Žilina vodnaté oči.

Žilin si vzdychol a ticho poznamenal:

— Ech, ty úbožiatko.