"Cesta na Amalteu" - читать интересную книгу автора (Strugackij Arkadij, Strugackij Boris)

PIESEŇ O LASTOVIČKE

Keď sa Tachmasib prestal krútiť, Dauge sa odlepil od podstavca nábojovej komory a spod trosiek prístroja vyvliekol bezvládneho Jurkovského. Nestačil si všimnúť, čo je celé a čo rozbité, uvedomil si iba, že v observatóriu je hotová spúšť. Kovové poličky s kazetami sa pokrivili a kazety pri páde na zem rozbili prístrojovú dosku rádioteleskopu. V observatóriu bolo horúco a páchlo tam čímsi zhoreným.

Dauge vyviazol pomerne dobre, lebo pri náraze sa kŕčovito chytil podstavca. Teraz ho len silne bolela hlava. Naproti tomu Jurkovskij bol bledý a viečka mu zmodreli. Dauge ho potriasol za plecia, pofúkal mu do tváre a napokon ho zľahka udrel po líci. Jurkovského hlava sa bezvládne prevaľovala z boka na bok a z mdlôb sa neprebral. Dauge sa rozhodol preniesť ho do kabíny prvej pomoci. V spojovacej chodbe však bola nezvyčajná zima, steny pokrývala inovať. Dauge si kľakol, položil si Jurkovského hlavu do lona a prstami zoškrabal zo steny inovať. Potom mu mokrou, chladnou rukou trel sluchy. V tom okamihu začalo stúpať preťaženie — Bykov brzdil pád Tachmasibu. Daugemu prišlo nevoľno, ľahol si doluznačky a chladil si tvár o dlážku pokrytú inovaťou. Keď sa stav preťaženia skončil, Dauge zostal ešte chvíľu ležať. Potom vstal, chytil Jurkovského popod pazuchy a pokúšal sa ho odvliecť. Pochopil, že do kabíny prvej pomoci ho nedovlečie. Zatiahol ho preto do spoločenskej miestnosti, ktorá bola najbližšie. Uložil ho na diván, sadol si vedľa neho a celý udýchaný oddychoval. Jurkovskij veľmi chrčal.

Po krátkom oddychu Dauge vstal a podišiel k malému baru. Otvoril ho, vzal si karafu s vodou a pil priamo z nej. Voda mu stekala po brade, hrdle i za košeľu. Bolo to príjemné. Vrátil sa späť k Jurkovskému a pofŕkal ho vodou z karafy. Potom ju odložil na dlážku a rozopäl Jurkovskému blúzu. Na jeho obnaženej hrudi zbadal akýsi čudný pás, tiahnúci sa od jedného ramena k druhému. Bol tmavopurpurovej farby a krikľavo sa vynímal na koži opálenej pekne do hneda. Dauge naň chvíľu nechápavo pozeral, až mu zrazu zišlo na um, že je to stopa po zásahu elektrickým prúdom. Jurkovskij zrejme padol na neizolované kontakty elektrického vedenia. Všetky prístroje v observatóriu pracovali pod vysokým napätím. Rozbehol sa do kabíny prvej pomoci.

Jurkovskij sa prebral z mdlôb až po štvrtej injekcii. Vlastne iba pootvoril oči. Pohľad mal mdlý. No Dauge sa i tomu nesmierne potešil.

— Uf, Vladimír! Ty čertisko, — vydýchol si s uľahčením. — Už som si myslel, že je s tebou naozaj zle. Tak ako? Môžeš vstať?

Jurkovskij pohýbal perami, pootvoril ústa a hlasnejšie zachrčal. Jeho oči nadobudli strnulý výraz, obočie sa mu stiahlo.

— Dobre, dobre. Len pokojne lež! — tíšil ho Dauge. — Musíš si trochu odpočinúť.

Po týchto slovách sa obzrel a vo dverách uvidel Charlieho Mollara. Stál, držal sa rámu dverí a kýval sa z boka na bok. Tvár mal červenú, spuchnutú. Celý bol mokrý a ovešaný akýmisi bielymi motúzikmi. Dauge mal dojem, že sa z neho parí. Mollar mlčky pozeral na Daugeho a Jurkovského, planétológovia zase rozpačito hľadeli naňho. Jurkovskij dokonca prestal chrčať. Mollar napokon prekročil prah a chytro prepletajúc nohami, prešiel k najbližšiemu kreslu. S nešťastným výrazom sa usadil. Kabínou sa šírila vôňa vareného mäsa a pošteklila Daugeho v nose.

— To je polievka? — spýtal sa.

— Oui, monsieur, — odvetil smutne Mollar. — Rezance.

— A čo s polievkou? — vyzvedal sa Dauge.

Mollar si vzdychol a začal zo seba oberať rezance.

— Už niet polievky. A toto bola veľmi horúca polievka.

— Bože môj! — poľutoval ho Dauge, no trochu sa pritom usmieval. Aj Mollar sa usmieval.

Jurkovskij znovu zachrčal Tvár sa mu skrivila a očervenela od návalu krvi. Dauge sa prestrašene vrhol v nemu.

— Voldemar sa silno uderiť? — spýtal sa Mollar a povytiahol krk, aby s bojazlivým záujmom dovidel na Jurkovského.

— Nie. Zasiahol ho elektrický prúd, — odvetil Dauge. Úsmev mu už zmizol z tváre.

— Čo sa stalo? — vyzvedal sa ďalej Mollar. — Bolo tak zle…

Jurkovskij prestal chrčať, sadal si a kriviac strašne tvár, začal čosi hľadať v náprsnom vrecku blúzy.

— Čo ti je, Vladimír? — vypytoval sa ho starostlivo Dauge.

— Voldemar nemôže hovoriť, — povedal ticho Mollar.

Jurkovskij prikývol. Medzitým vytiahol pero, blok a začal písať.

— Upokoj sa, Voloďa, — šepkal Dauge. — To ťa za chvíľu iste prejde.

— Áno, prejde, — pridal sa Mollar. — Mne sa tiež prihodilo čosi podobné.

Jurkovskij podal blok Daugemu, unavene si ľahol a zatvoril oči.

— Nemôžem hovoriť, — prečítal s námahou jeho poznámku Dauge.

— Nerozčuľuj sa zbytočne, Voloďa! To prejde.

Jurkovskij netrpezlivo mykol hlavou a napísal:Ako sa má Alexej a ostatní? Čo je s loďou?

— Neviem, — povedal bojazlivo Dauge a pozrel sa na otvor vedúci do veliteľskej kabíny. — Uf! Doparoma, úplne som na všetko zabudol.

Jurkovskij pozrel tým smerom a kývol hlavou.

— Ja sa prezvedieť, — ponúkol sa Mollar.

— Hneď a všetko budeš vedieť.

Vstal z kresla, no vtom sa otvorili dvere a do spoločenskej kabíny vstúpil kapitán Bykov. Strapatý, s abnormálne fialovým nosom a so sinkou pod pravým okom. Obzrel si všetkých zanovitými očkami, podišiel k stolu, oprel sa oň rukami a spýtal sa:

— Prečo nie ste v pretlakových komorách?

Povedal to ticho, ale takým tónom, že Charliemu Mollarovi okamžite zmizol úsmev z tváre. Na chvíľu zavládlo hlboké ticho. Len Dauge sa nejapne zasmial a potom už hľadel kamsi bokom. Jurkovskij privrel oči a pomyslel si: Ide do tuhého. Poznal totiž Bykova veľmi dobre.

— Kedy už bude na tejto lodi disciplína? — pokračoval kapitán.

Cestujúci mlčali.

— Ako malí chlapci, — dodal napokon s odporom. Potom si unavene sadol a obrátil sa k Francúzovi:

— Á propos, čo je to s vami monsieur Mollar?

— To je od polievky, — odpovedal pohotovo Mollar. — Hneď sa dám do poriadku.

— Kch… de sme? — zachrčal Jurkovskij.

— Padáme, — odvetil stroho Bykov.

Jurkovským trhlo a posadil sa.

— Kch… de? — spýtal sa znovu s námahou.

— Na Jupiter, — oznámil úsečne Bykov, nepozerajúc sa pritom na planétológov. Očami spočinul na Mollarovi. Bolo mu ho veľmi ľúto. Veď to bol jeho prvý skutočný medziplanetárny let. A na Amaltei veľmi očakávali tohto nadaného rádiooptika.

— Ó, — povedal Mollar. — Na Jupitera?

— Áno, — prikývol mu Bykov, šúchajúc si sinku pod okom. — Máme rozbitý odrážateľ. Kontrolný blok nepracuje. Na lodi je osemnásť zásahov po zrážke s meteoritmi.

— Zhoríme? — spýtal sa rýchlo Dauge.

— Zatiaľ neviem. Michail to prepočítava. Možno, že nie.

Po týchto slovách sa Bykov odmlčal.

— Idem sa očistiť, — prerušil Mollar ticho, ktoré zavládlo v kabíne.

— Počkajte, Charlie, — zadržal ho Bykov. — Súdruhovia, rozumiete dobre, čo som vám povedal? Padáme na Jupiter.

— Rozumieme, — odvetil za všetkých Dauge.

— Teraz budeme padať na Jupitera celý náš život, — ohlásil sa Mollar.

Bykov naňho strmo pozrel.

— Do-dobre! Veľmi výstižne povedané, — vyjachtal Jurkovskij.

— C’est le mot, — dodal Mollar v materčine usmievajúc sa. — Možno… ale napriek tomu sa predsa len idem očistiť!

— Áno, choďte, — povedal zamyslene Bykov. Mollar sa obrátil a vyšiel zo spoločenskej kabíny. Všetci sa pozerali za ním. O chvíľu počuli, ako si na chodbe spieva slabým, no príjemným hlasom.

— Čo to spieva? — spýtal sa Bykov. Mollar si nikdy predtým nespieval.

Dauge sa započúval pozornejšie a potom začal prekladať:

— Zo oknom môjho hviezdoletu sa bozkávajú dve lastovičky. Ako sa sem dostali do týchto pustých končín? Veľmi ľúbia jedna druhú a vzniesli sa sem pokochať sa vo hviezdach. Tra-la-la. No, čože vás je do nich?

— Tra-la-la, — opakoval zádumčivo Bykov. — Znamenité.

— Ty pre-pre-prekladáš ako samopočítač, — pochválil Jurkovskij Daugeho.

Bykov sa naňho začudovane pozrel.

— Vladimír, čože je to s tebou?

— Za-za-zajakávam sa, celý život už t-tak bude, — odvetil mu Jurkovskij a uškrnul sa.

— Zasiahol ho elektrický prúd, — povedal ticho Dauge.

Bykov stisol pery.

— No, nič to, — povedal po chvíli. — Nie sme prví. A bolo už aj horšie.

Vedel však, že v horšej situácii ešte nebol a ani planétológovia nič podobné nezažili. Z pootvorených dvier sa ozval hlas Michaila Antonoviča.

— Aľoša, hotovo!

— Poď bližšie, — pozval ho Bykov.

Michail Antonovič, tučný a doškriabaný, sa vovalil do spoločenskej kabíny. Nemal košeľu a celý sa blyšťal od potu.

— Uch, máte tu sviežo! — povedal, oblápajúc si mocnú hruď krátkymi tučnými rukami. — U nás vo veliteľskej kabíne je príšerne teplo.

— Ukáž, — dožadoval sa netrpezlivo Bykov.

— Čo je s Vladimírom? — spýtal sa ustarostené navigátor.

— Nože mi to už daj, — nástojil kapitán. — Zasiahla ho elektrina…

— A Charlie je kde? — vyzvedal sa Michail Antonovič ďalej.

— Je živý a zdravý, — odvetil mu Bykov netrpezlivo. — Ako vidíš, všetci sme živí a zdraví. A referuj už!

— No tak je dobre, — uspokojil sa navigátor. — Nuž, mládenci, situácia je asi takáto: Tachmasib klesá a paliva, aby sme sa z toho dostali, niet.

— To je jasné ako facka! Ďalej… — ozval sa Jurkovskij bez zajakávania.

— Pomôcť by nám mohol jedine fotónový reaktor. No zdá sa, že je poškodený — jeho odrážateľ nepracuje. Ale na spomalenie pádu máme paliva dostatok. Prepočítal som to. Ak je všeobecne uznávaná teória o atmosfére Jupitera správna, nezhoríme!

Dauge chcel poznamenať, že takej teórie niet ani nikdy nebolo. No radšej mlčal.

— Už teraz máme dostatočné brzdenie, — pokračoval vo vysvetľovaní Michail Antonovič. — Takže podľa mňa pád nebude až taký nebezpečný. Viac sa urobiť nedá, — navigátor sa previnilo usmial, — ak sa, pravda, nepodarí opraviť odrážateľ.

— Na Jupiteri však nie je technicko-opravárenská základňa, — ujal sa slova Bykov.

Povedal to preto, aby pochopili vážnosť situácie. Zdalo sa mu totiž, že si plne neuvedomujú ich položenie.

Jurkovskij a Dauge mlčali.

— Počúvajte, planétológovia, — naliehal Bykov. — Vy ste predsa odborníci. Čo nás čaká tam dolu? Môžete nám to povedať?

— Ale áno, — vyhlásil Dauge pohotovo. — Onedlho ti to poviem celkom presne.

— Kedy? — ožil Bykov.

— No predsa, keď tam budeme… — zasmial sa Dauge.

— Planétológovia, — ironizoval Bykov. — Špe-ci-a-lis-ti.

— T-t-treba urobiť prepočty, — ozval sa pokojne Jurkovskij. — Nech to M-Michail urobí na samopočítači. V akej výške prestaneme klesať a zostaneme visieť.

— Podľa Kangréna tlak na Jupiteri stúpa veľmi rýchlo, — poznamenal kapitán. — Prepočítaj to. Potrebujeme poznať tlak a príťažlivosť.

— Hej, — prisvedčil Dauge. — Aký bude tlak. Možno nás zdeformuje.

— To nie je isté, — skočil mu do reči Bykov.

— Vydržíme tlak až dvestotisíc atmosfér. Fotónový reaktor a konštrukcia lode i viac.

Jurkovskij pohýbal nohami a posadil sa.

— Kangrénova teória nie je o nič horšia ako druhé, — poznamenal a potom dodal, pozerajúc na navigátora:

— Mohli by sme to prepočítať aj my, ale samopočítač je rýchlejší…

— Ale samozrejme, — súhlasil ochotne navigátor. — Načo o tom vôbec hovoríte, mládenci.

— Michail, — poprosil ho Bykov. — Daj mi program. Pozriem sa naň. A potom ho over v samopočítači.

— Už sa stalo, Ľošeňka, — priznal previnilo navigátor.

— Aha! — zašomral Bykov. — No čože, celkom správne. — Vstal. — Tak teraz je už všetko jasné. Atmosferický tlak nám neublíži, no naspäť sa nedostaneme. Hovorím to otvorene, chlapci. Nie sme prví. Žili sme čestne, čestne umrieme. Pokúsim sa so Žilinom opraviť odrážateľ. No neviem, neviem… — zmraštil fialový nos a pokrútil hlavou.

— A čo budete robiť vy?

— Pozorovať, — odvetil mu stručne Jurkovskij.

Dauge na znak súhlasu pokýval hlavou.

— Veľmi správne! — pochválil ich Bykov a vzápätí dodal: — Mám k vám prosbu. Dohliadnite na Mollara.

— Tak, tak! — prisviedčal mu Michail Antonovič.

— Je to nováčik a… stávajú sa všelijaké veci. Veď viete.

— Dobre, Ľoša, — sľúbil Dauge a dobrácky sa usmieval. — Môžeš byť pokojný.

— Nuž tak, — povedal Bykov odchádzajúc. — Ty, Michail, pôjdeš do veliteľskej kabíny a urobíš všetky prepočty a ja si pôjdem trochu pomasírovať bok. Mám ho poriadne udretý.

Keď zatváral za sebou dvere, počul ešte ako Dauge hovorí Jurkovskému:

— V istom zmysle máme vlastne šťastie, Vladimír. Uvidíme čosi, čo dosiaľ nik nevidel. Poď, pripravíme sa!

— Po-poďme, — súhlasil Jurkovskij.

Mňa neoklamete, pomyslel si Bykov. Vy ste predsa nepochopili všetko. Ešte stále veríte. Myslíte si: Alexej nás vytiahol z Čiernych pieskov Golgoty, vytiahol nás zo smradľavých močiarov, vytiahne nás aj z tejto hrobky. Dauge iste tak uvažuje: Ale čo, Alexej nás vytiahne. Možno sa mu to predsa len podarí!

V kabíne prvej pomoci sa Mollar, fučiac od bolesti, natieral tanínovou masťou. Tvár mal červenú a veľmi sa mu leskla. Keď uvidel Bykova, prívetivo sa usmial a hlasno zanôtil svoju pieseň o lastovičkách. Bykovovi sa zdalo, že sa už ako-tak zmieril s osudom. Mollar však spieval čoraz hlasnejšie a hlasnejšie a z času na čas zasyčal od bolesti.