1 Medzi dvoma krokmi

DVE MINÚTY PREDTÝM, AKO JOZEF SCHWARTZ navždy zmizol zo sveta, v ktorom žil, prechádzal sa po prívetivých uliciach chicagského predmestia a v duchu si recitoval Browninga.

Svojím spôsobom to bolo dosť prekvapujúce, lebo náhodný okoloidúci by sotva Schwartza pokladal za človeka, ktorý by vôbec vedel citovať Browninga. Vyzeral totiž presne na to, čím aj bol: krajčírom na dôchodku s neúplným „všeobecným vzdelaním“, ako sa vravieva v dnešnom skazenom svete. Mal však bystrú a hĺbavú myseľ a prečítal všetky knihy, čo mu len prišli pod ruku. Vďaka tejto čitateľskej vášni získal aké-také vedomosti takmer o všetkom a dobrá pamäť mu tieto poznatky uchovávala.

Napríklad Rabbiho ben Ezru od Róberta Browninga čítal dva razy, ešte za mladi, a vedel ho skoro naspamäť. Väčšinou mu nerozumel, ale v ostatných rokoch mu prvé tri verše akoby hovorili rovno zo srdca. V teplom a žiarivom dni začínajúceho leta tisíc deväťsto štyridsaťdeväť si ich ešte raz v duchu zopakoval:

Zostarni so mnou!

To najkrajšie nás ešte len čaká.

Jeseň života, keď leto je už za nami…

Schwartz sa s týmito slovami plne stotožňoval. Po pohnutom detstve v Európe a mladosti v Spojených štátoch sa tešil na pokojnú, bezstarostnú starobu. Keďže má pohodlný dom a dostatok peňazí, mohol prestať pracovať, ako aj urobil. Žena je zdravá, dve dcéry dobre vydaté, má už aj vnuka, čo mu bude spestrovať posledné, najlepšie roky; prečo sa teda znepokojovať?

Pravda, bola tu ešte atómová bomba a tie trochu zarážajúce reči o tretej svetovej vojne, ale Schwartz veril v lepšie stránky ľudskej povahy. Pochyboval, že by ešte niekedy mohla byť vojna. Neveril, že zem ešte raz uzrie zlovestné slnko atómového výbuchu. Tak sa iba dobrosrdečne usmieval na okoloidúce deti a v duchu im želal rovnú, a nie veľmi krivolakú púť, čo ich dovedie od mladosti až k tomu najlepšiemu životnému obdobiu.

Zdvihol nohu, aby prekročil ošúchanú handrovú bábiku, ktorá sa naňho opustene usmievala uprostred cestičky; deti si zrejme ešte nevšimli, že ju stratili. Kým však nohu opäť položil…

Pracovníci Ústavu nukleárneho výskumu v chicagskej štvrti azda mali na základné črty ľudskej povahy iný názor, ale sami sa zaň trochu hanbili, pretože napokon ľudskú povahu celkom presne ničím nezmeriaš. Keď sa nad ňou zamýšľali, najčastejšie si pritom želali, aby zásah z nebies odučil ľudskú povahu (a prekliatu ľudskú vynaliezavosť) využívať každý zaujímavý a nevinný objav na výrobu vražednej zbrane.

A predsa aj ten, ktorému svedomie dovolí venovať sa štúdiu jadrových reakcií, čo by jedného dňa mohli vyhubiť pol zemegule, je v prípade potreby ochotný riskovať život na záchranu hoci aj bezvýznamného spolupracovníka.

Pozornosť doktora Smitha najprv upútala modrastá žiara za la-borantovým chrbtom.

Zastal v pootvorených dverách a zahľadel sa na ňu. Veselý mladý laborant s pohvizdovaním prevracal v rukách kalibrovanú nádobku s akýmsi roztokom. V tekutine sa lenivo prevaľoval a pomaly rozpúšťal biely prášok. Na prvý pohľad nebolo nič podozrivé, ale varovný inštinkt prinútil doktora Smitha konať.

Vbehol dnu, schytil akúsi drevenú tyč a zmietol ňou všetko zo stola na podlahu. Počuli zlovestné zasyčanie roztopeného kovu. Doktorovi Smithovi stiekla po čele kvapka potu.

Mladík ako zmeravený hľadel na betónovú podlahu, kde pomaly tuhli striebristé mláčky chladnúceho kovu. Ešte z nich sálala horúčava.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa zarazene.

Doktor Smith pokrčil plecami. Nestačil sa spamätať. „Neviem. Vy by ste mi mali povedať… Čo to tu vyvádzate?“

„Nič zvláštne,“ vykríkol laborant zdesene. „Mal som tam iba vzorku prírodného uránu. Určoval som elektrolýzou obsah medi… Neviem, čo sa mohlo stať.“

„Nech už sa stalo čokoľvek, chlapče, poviem vám, čo som videl. Okolo toho platinového téglika sa vytvorila koróna, zrejme išlo o silnú radiáciu. Hovoríte urán?“

„Áno, ale prírodný, a ten nie je taký nebezpečný. Veď jednou z najdôležitejších podmienok štiepenia je práve extrémna rýdzosť uránu, či nie?“ Oblizol si pery. „Myslíte, pane, že došlo k štiepeniu? Ale veď toto nie je plutónium, ani sme ho nebombardovali.“

„A navyše,“ povedal doktor Smith zamyslene,je ho menej ako kritické množstvo. Pravda, menej ako doteraz známe kritické množstvo.“ Uprene hľadel na steatitovú dosku stola, na sčerneté pľuzgieriky spáleného laku na drevenej skrini a na striebristé jazyky stuhnutého kovu na betónovej podlahe. „Tak či onak, urán sa topí pri tisícosemsto stupňoch Celzia a jadrové reakcie nepoznáme natoľko, aby sme to mohli podceňovať. Celá miestnosť je asi trochu zamorená. Keď to tu vychladne, chlapče, dajte všetko radšej pozbierať a dôkladne preskúmať.“

Zamyslene sa poobzeral, potom podišiel k protiľahlej stene a znepokojene sa zahľadel na akúsi škvrnu vo výške pliec.

„A toto je čo?“ spýtal sa laboranta. „Toto tu bolo aj predtým?“

„Čo, pane?“ Mladík nervózne podišiel k nemu a zadíval sa na miesto, ktoré mu ukazoval starší kolega. V stene bola dierka, akoby do nej niekto zatíkol tenký klinec a potom ho vytiahol — lenže klinec by musel prejsť hrubou tehlovou stenou i omietkou, lebo z druhej strany prenikalo denné svetlo.

Laborant pokrútil hlavou. „Doteraz som si to nevšimol, lebo som si tú stenu nijako pozorne neprezeral.“

Doktor Smith mlčal. Pomaly cúvol a prešiel popri termostate, väčšej kovovej skrinke, kam vyúsťovala dvojica trubíc. Elektromotor pomaly víril vodu a elektrické žiarovky, pod hladinou slúžiace ako ohrievače, sa striedavo zažínali a zhasínali podľa impulzov ortuťového relé.

„No dobre, a táto bodka tu bola?“ A doktor Smith poklopkal prstom neďaleko veka termostatu. Bola tam drobná dierka, akoby vyvŕtaná do plechovej steny, kúsok nad hladinou vody.

Laborant vytreštil oči. „Toto tu predtým určite nebolo, pane. Za to ručím.“

„Hm. A je aj na druhej strane?“

„Dočerta, veru j e!“

„Dobre, tak poďte sem a pozrite sa odtiaľto cez tie dierky. Prosím vás, vypnite termostat. Dívajte sa.“ Priložil prst na otvor v stene. „Čo vidíte?“

„Váš prst, pane. Tam je ten otvor?“

Doktor Smith mu neodpovedal. Pokojne, hoci mu to nebolo jedno, ho požiadal: „Teraz pozrite opačným smerom… Čo vidíte?“

„Nič.“

„Ale veď tam stál téglik s uránom. Dívate sa presne na to miesto, či nie?“

„Myslím, že áno, pane,“ prisvedčil laborant neisto.

Doktor Smith rýchlo pozrel na menovku na dverách a povedal chladne: „Pán Jennings, všetko, čo sa tu odohralo, pokladajte za prísne tajné. Nechcem, aby ste o tom s kýmkoľvek hovorili. Rozumeli ste?“

„Áno, pane!“

„A teraz poďme odtiaľto. Pošleme sem niekoho z radiačného prieskumu, nech to tu premerajú, a my dvaja sa dáme vyšetriť v nemocnici.“

„Myslíte, že sme dostali priveľkú radiačnú dávku?“ zbledol laborant. „To sa ukáže.“

Nezistili im však nijaké príznaky rádioaktívneho ožiarenia. Krvný obraz mali v medziach normy a výsledky rozboru korienkov vlasov neboli znepokojujúce. Pociťovali iba nevoľnosť, a tú lekári nakoniec označili za psychosomatickú.

A v celom ústave sa nenašiel nikto, kto by bol vedel uspokojivo vysvetliť, prečo sa téglik s prírodným uránom, ktorého bolo oveľa menej ako kritické množstvo a nebol ani vystavený priamemu bombardovaniu neutrónmi, odrazu roztopil a objavila sa okolo neho zlovestná smrtiaca žiara.

Napokon sa celá záležitosť uzavrela tým, že v jadrovej fyzike je ešte veľa neprebádaného a nejasného.

Doktor Smith sa však nevedel prinútiť, aby vo svojom hlásení, ktoré napokon napísal, uviedol celú pravdu. Nezmienil sa o dierkach, ktoré v laboratóriu objavil. Zamlčal, že dierku bližšiu k tégliku bolo ledva vidieť, že tá na druhej strane termostatu bola o niečo väčšia a že do dierky v stene, trojnásobne vzdialenej od toho desivého miesta, by sa dal strčiť klinec.

Lúč, ktorý by sa priamočiaro šíril od tohto miesta, by vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov dosiahol priemer aspoň troch metrov, ale zakrivenie zemského povrchu by zabránilo ďalším škodám. A potom by sa už neškodne stratil vo vesmíre, čoraz širší a slabší, čudesné vlákenko v zložitom tkanive vesmíru.

Túto teóriu si ponechal pre seba.

Nikomu sa nezmienil ani o tom, že hneď na druhý deň si dal do nemocnice priniesť všetku dennú tlač a pozorne si ju prezrel.

Ale v takom veľkomeste miznú denne bez stopy desiatky ľudí. A nikto nepribehol na políciu vyplašené oznámiť, že mu pred očami zmizol človek (alebo len polovica človeka?). Aspoň sa o ničom takom nikde nepísalo.

Doktor Smith sa napokon prinútil zabudnúť na celý prípad.

Jozefovi Schwartzovi sa to stalo, keď zdvihol pravú nohu, aby prekročil roztrhanú handrovú bábiku. Na okamih ho ovládla čudná nevoľnosť, akoby ho na zlomok sekundy uchvátil vír a vyhodil celého dolámaného na breh. Keď opäť stúpil na pravú nohu, zastenal a pocítil, že sa mu podlamujú kolená a klesá do trávy.

Prižmúril oči a potom ich otvoril.

Nemýlil sa! Sedel na tráve, hoci predtým kráčal po dlažbe.

Domy zmizli! Zmizli rady bielych domov s upravenými trávnikmi!

A nesedel ani na trávniku; tráva okolo neho bola riedka a ne-pestovaná, rástlo tu aj niekoľko stromov a na obzore sa týčili ďalšie.

A vtom zažil najväčší šok, lebo lístie na stromoch bolo zožltnuté a pod rukou mu sucho zašuchotalo. Hoci bol z mesta, vedel, ako vyzerá jeseň.

Jeseň! A keď zdvihol pravú nohu, bol júnový deň a čerstvá zeleň sa len tak ligotala!

Podvedome si pozrel na nohy a s výkrikom sa k nim sklonil… Zočil malú handrovú bábiku, ktorú prekračoval, aspoň nejaký dôkaz reality…

To nie je možné! Keď ju obrátil v trasúcich sa rukách, videl, že nie je celá. Nebola však dajako veľmi poškodená, iba prerezaná. Ale ako! Presne pozdĺž, a netrčal z nej ani kúsok bavlny, ktorou bola vypchatá. Akoby ju boli prerezali britvou.

Na ľavej nohe si všimol čosi nezvyčajné. S bábikou v ruke si dôkladnejšie prezrel topánku. Špica bola hladko odrezaná. Tak hladko, ako by to nedokázal nijaký pozemský nástroj v rukách pozemského obuvníka. Čerstvé okraje neuveriteľne hladkého rezu sa priam ligotali.

Podvedome pocítil zmätok a ten zaplavil Schwartzovi odrazu aj mozog. Hrôzou zmeravel.

Napokon už aj zvuk vlastného hlasu pôsobil naňho upokojujúco v tomto pomätenom svete, preto začal hovoriť nahlas. Hlas mal však slabý a trasľavý.

Hovoril si: „Po prvé, nezošalel som. Cítim sa ako vždy… Pravda, keby som aj bol šialený, uvedomoval by som si to? Nie…“ Už sa ho pomaly zmocňovala hystéria, no s námahou ju potlačil. „Musí existovať nejaké iné vysvetlenie.“

,Žeby sa mi to snívalo?' uvažoval.,Ako zistím, či je to sen alebo skutočnosť?' Uštipol sa, a keď ho to zabolelo, potriasol hlavou.,Aj tá bolesť sa mi možno iba zdá. Nič nedokazuje.“

Zúfalo sa poobzeral. Vari sen môže byť taký živý, podrobný a dlhý? Kdesi čítal, že väčšina snov netrvá dlhšie ako päť sekúnd, že ich vyvolávajú drobné mozgové vzruchy a že ich dĺžka je iba zdanlivá.

Aká slabá útecha! Vyhrnul si rukáv košele a pozrel na hodinky. Sekundová ručička neúnavne obiehala po ciferníku. Ak je to sen, tých päť sekúnd sa vlečie na zbláznenie. Odvrátil pohľad od hodiniek a z čela si utrel studený pot.,Žeby som strácal pamäť?'

Pomaly zložil hlavu do dlaní, nenachádzajúc odpoveď. Čo ak vo chvíli, keď zdvihol pravú nohu, mu myseľ skĺzla z vychodených a dobre známych koľají, po ktorých sa tak dlho spoľahlivo pohybovala… Čo ak sa mu pamäť vrátila až v tejto chvíli, keď na jeseň po troch mesiacoch, alebo po desiatich rokoch a troch mesiacoch, stúpil pravou nohou na zem na tomto čudesnom mieste? Ale kde teda bol a čo robil po celý ten čas?

„Nie!“ vykríkol mimovoľne. To nemôže byť pravda! Pozrel sa na košeľu. Túto košeľu si obliekol dnes ráno a je čistá. Rozmýšľal a potom chytro siahol do vrecka saka a vytiahol jablko.

Zúfalo doň zahryzol. Bolo šťavnaté a studené, lebo ešte pred dvoma hodinami bolo v chladničke.

Ale ako si potom vysvetliť tú preťatú handrovú bábiku? Zmocňovala sa ho hystéria. Musí to byť sen, lebo inak asi zošalel.

Uvedomil si, že sa deň zmenil. Bolo neskoré popoludnie a tiene sa pomaly predlžovali. Odrazu naňho ochromujúce doľahlo ticho a opustenosť okolia.

Vyskočil na rovné nohy. Musí nájsť niekoho, kohokoľvek. A teda najlepšie by bolo pohľadať dajaký dom, ktorý bude najskôr pri ceste.

Bez rozmýšľania sa pustil tadiaľ, kde sa mu tráva videla najredšia.

Keď konečne narazil na rovný pruh asfaltovej cesty, premkol ho prvý večerný chlad a vrcholce stromov, ktoré sa navôkol varovne týčili, sa strácali v šere. Uľahčené si vzdychol, vyšiel na cestu a s pôžitkom vnímal pevnú zem pod nohami.

No všade naokolo sa rozprestierala úplná pustatina a Schwar-tzovi akoby chladná ruka opäť zovrela srdce. Dúfal však, že sa čoskoro zjaví nejaké auto. Nebude predsa nič jednoduchšie, ako naň zamávať a spýtať sa — vo svojej nedočkavosti to už vyslovil nahlas — „Nejdete náhodou do Chicaga?“

Ale čo ak je ďaleko od Chicaga? Nuž nech ho teda vezmú do najbližšieho mesta, hocikam, kde bude telefón. Vo vrecku má síce iba štyri doláre a dvadsaťsedem centov, ale môže sa predsa obrátiť na políciu…

Kráčal stredom autostrády a zavše sa obzrel. Ani nádherný západ slnka, ani prvé vychádzajúce hviezdy naňho teraz nezapôsobili.

Na ceste sa nezjavilo jediné auto. Ani jediné! A tma hustla.

Zľakol sa, že sa ho opäť zmocňuje nevoľnosť, lebo celá ľavá strana obzoru akoby svetielkovala. Spoza tmavých kontúr stromov prenikala chladná modrastá žiara. Nebola to plápolavá červeň lesného požiaru, ale slabé, plazivé žiarenie. A aj asfaltová cesta pod nohami akoby trochu svetielkovala. Zohol sa a dotkol sa jej: obyčajná cesta. Bol však presvedčený, že asfalt vskutku trochu svetielkuje.

Odrazu sa pristihol, že zúfalo beží po autostráde a v ušiach sa mu rozlieha jeho ťažký, nerovnomerný dupot. Uvedomil si, že v ruke ešte vždy zviera zničenú handrovú bábiku, a zlostne ju zahodil.

Vyškierajúca sa, zlomyseľná spomienka na predchádzajúci život…

A potom zdesene zastal. Nech už je to akokoľvek, ale bábika zároveň dokazuje, že je normálny. A preto ju nesmie zahodiť! Kľakol si do trávy a hmatkal okolo seba, až ju zasa našiel, tmavú škvrnu na svetielkujúcom pozadí. Roztržité jej napchal do brušká vytŕčajúcu plsť, ktorou bola vypchatá.

Opäť vykročil; na beh sa cítil priveľmi vyčerpaný.

Práve keď si začal uvedomovať, že je hladný a naozaj vydesený, zazrel na pravej strane svetlo.

Ved'jetodom!

Divo vykríkol, a hoci mu nikto neodpovedal, dom tam skutočne stál, prvá iskierka reality v posledných hrozných, neskutočných hodinách. Zišiel z cesty a rozbehol sa krížom cez priekopu, pomedzi stromy a krovie a prebehol cez potok.

Zvláštne! Ešte aj potok akoby fosforeskoval! Zaregistroval to však len mimovoľne.

Dobehol k domu, vystrel ruky a nahmatal tvrdý biely povrch. Neboli to tehly, kameň ani drevo; múr vyzeral skôr ako z dajakého hrubého, pevného porcelánu, no v tej chvíli mu to bolo celkom jedno. Hľadal len dvere, a keď ich konečne objavil a nenašiel zvonec, začal do nich kopať a vykrikovať ako zmyslov zbavený.

Vnútri čosi zašuchotalo a začul túžobne očakávaný zvuk ľudského hlasu. Opäť vykríkol. „Hej, vy tam!“

Ozvalo sa slabé, tlmené zabzučanie a dvere sa otvorili. Zjavila sa v nich žena s vyľakaným výrazom v očiach. Bola vysoká a šľachovitá. Za ňou stál chudý muž v montérkach š tvrdými črtami v tvári… Nie, neboli to montérky. Niečo také Schwartz ešte nevidel, no vyzeralo to ako pracovné šaty.

Teraz sa však nad tým veľmi nezamýšľal. Jemu sa aj takto oblečení videli krásni! Takí krásni, ako sa osamelému človeku môžu zdať len priatelia.

Žena čosi zreteľne a pevne povedala a Schwartz sa musel oprieť o veraje. Pery sa mu nezvučne pohybovali a všetky jeho naj-černejšie obavy ho opäť zaplavili, zadúšalo ho a zvieralo mu srdce.

Žena totiž prehovorila rečou, ktorú Schwartz v živote nepočul.