2 Čo s cudzincom?

TOHO VEČERA HRALA LOA MARENOVÁ KARTY so svojím nevýbojným manželom Arbinom; odrazu starec, sediaci v kúte v elektricky poháňanom invalidnom kresle, nahnevane zašucho-tal novinami a ostro skríkol: „Arbin!“

Arbin Maren hneď neodpovedal. Zamyslene prechádzal prstom po hladkých tvrdých okrajoch kariet a rozmýšľal, ako tentoraz začať. Keď sa rozhodol, roztržito sa ozval: „Čo chceš, Grew?“

Prešedivený Grew si zaťa zlostne premeral ponad okraj novín a opäť nimi zašuchotal. Veľmi ho to uspokojovalo. Keď človek prekypujúci energiou odrazu zostane prikovaný ku kolieskovému kreslu a nohy mu už neslúžia, musí sa, pri vesmíre, nejako odreagovať. Grew sa odreagúval novinami. Šuchotal nimi, skladal ich a gestikuloval nimi, a keď sa nazlostil, plieskal nimi po stole.

Grew vedel, že všade okrem Zeme sa používajú iba telexové noviny; z prístroja vychádzajú zvitky mikrofilmov s najnovšími správami, ktoré sa premietajú na obrazovku. No Grew sa nad niečím takým len výsmešné uškŕňal. Slabošské, dekadentné maniere!

„Čítal si o tej archeologickej expedícii, čo posielajú sem na Zem?“ spýtal sa.

„Nie, nečítal,“ odpovedal Arbin. Grew to vedel, lebo okrem neho nikto noviny nečítal a videoprístroj predali už vlani. Svoju poznámku mienil len ako úvod do ďalšej debaty.

„Nuž, prídu sem. A rovno na galaktickej úrovni, čo na to povieš?“ Začal im čítať z novín a hlas mu pritom čudne preskakoval ako väčšine ľudí, keď čítajú nahlas. „Bel Arvardan, vedúci výskumný pracovník Imperiálneho archeologického ústavu, sa na konferencii so zástupcami galaktickej tlače vyjadril, že si sľubujú veľa cenných poznatkov od archeologického prieskumu planéty Zem, ktorá sa nachádza na okraji sektora Sírius (pozri mapu). Zem, povedal, so svojou archaickou kultúrou a unikátnym prostredím je ukážkou degenerovanej civilizácie, ktorú naši sociológovia doteraz zanedbávali. Som takmer presvedčený, že najbližší rok alebo dva prinesú revolučné zmeny do niektorých našich zdanlivo neotrasiteľných teórií o histórii ľudstva a o spoločenskom vývoji. A tak ďalej a tak ďalej,“ uzavrel rázne.

Arbin Maren ho počúval iba na pol ucha. Zamrmlal: „A čo myslí tou,degenerovanou civilizáciou'?“

Loa Marenová vôbec nepočúvala. Teraz povedala: „Hraj, Arbin.“

Grew pokračoval: „A ani sa nespýtaš, prečo to bolo rovno v Tribúne? Vieš predsa, že by tam bez príčiny neuverejnili ani riadok z galaktických správ, hoci by im sľúbili aj milión.“

Chvíľu márne čakal na odpoveď a potom pokračoval: „Urobili to len preto, že tej expedícii venovali celostránkový úvodník a toho Arvardana rozniesli v zuboch. Ten chlap sem chce prísť čosi vedecky skúmať a ich to privádza do zúrivosti. Prezri si tie táraniny! Len si ich prezri!“ Potriasol novinami. „Prečo si to neprečítaš?“

Loa Marenová položila karty na stôl a pevne zovrela tenké pery. „Otec,“ povedala, „mali sme namáhavý deň, takže momentálne nás politika veľmi nezaujíma. Azda neskôr, dobre? Prosím ťa o to, otec.“

Grew sa zamračil a začal ju posmešne napodobňovať. „Prosím ťa, otec, prosím ťa, otec. Zdá sa, že ti tvoj zostarnutý otec poriadne ide na nervy, keď s ním nechceš stratiť ani pár slov o bežných udalostiach. Tuším vám už zavadziam, lebo nečinne sedím v kúte a nechám vás dvoch robiť za troch… Ale kto za to môže? Som ešte silný a chcem pracovať. A viete dobre, že keby som si nohy liečil, bol by som zdravý ako predtým.“ Plieskal sa pritom po stehnách zlostnými, silnými údermi, ktoré počul, ale necítil. „Lenže to nejde, už som starý a nestojím im za liečenie. A podľa vás toto azda nie je zdegenerovaná civilizácia? Ako inak možno nazvať svet, v ktorom človek chce pracovať, ale neumožnia mu to? Pri vesmíre, myslím, že by sme už mohli prestať s tým táraním o našich takzvaných osobitných zákonoch. Nie sú len osobitné, sú priam hrozné! Poviem vám…“

Doširoka rozhadzoval rukami a tvár mu od hnevu sčervenela.

Arbin sa len zdvihol zo stoličky a pevne stisol starcovi plece.

„Prečo sa tak rozčuľuješ, Grew? Keď dopozeráš noviny, prečítam si ten úvodník.“

„Dobre, lenže čo z toho, keď aj tak dáš za pravdu im? Vy mladí ste všetci obyčajní sraľovia, bábky v rukách Bratstva.“

„Prestaň, otec,“ skočila mu ostro do reči Loa. „S takýmito rečami nezačínaj.“ Už chvíľu nervózne sedela a načúvala. Nevedela presne, čo ju znepokojilo, ale…

Arbinovi prebehli zimomriavky ako vždy, keď sa spomenulo Bratstvo strážcov tradícií. Od Grewa nebolo rozumné hovoriť takýmto tónom, posmievať sa starým zvyklostiam…

Grew rozpráva ako nadšený stúpenec asimilácie. Rozpačito preglgol; samotná predstava bola hrozivá.

Pravdaže, za Grewovej mladosti sa oveľa bláznivejšie rojčilo o tom, že treba zanechať staré zvyky, no vtedy boli iné časy. Grew by si to mal uvedomiť — a možno si to aj uvedomoval, ibaže nie je také ľahké správať sa vždy rozumne a uvážlivo, keď je človek väzňom invalidného kresla a bezmocne čaká na nové sčítanie.

Grew si z dcériných slov veľa nerobil, ale už radšej mlčal. Ako minúty plynuli, zmocňovala sa ho čoraz väčšia ochabnutosť a riadky sa mu rozplývali pred očami. Nedostal sa už ani k zvyčajnému podrobnému hodnoteniu športových udalostí, a hlava mu odrazu klesla na hruď. Potichu zachrápal, noviny mu vykĺzli spomedzi prstov a znova zašuchotali.

Loa ustarostené zašepkala: „Možno nie sme naňho dosť milí, Arbin. Pre človeka, ako je otec, to nie je ľahké, najmä v porovnaní so životom, na aký si zvykol predtým; iste si pripadá napoly mŕtvy.“

„Myslím, že preháňaš, Loa. Má predsa noviny a knihy. Len ho nechaj! Trochu rozčuľovania mu nezaškodí. Teraz bude zasa pár dní v lepšej nálade.“ Arbin opäť nazrel do svojich karát, a práve keď sa chystal jednu vyniesť, ozvalo sa búchanie na dvere a chrapľavo, nezrozumiteľné výkriky.

Arbin sa mykol a ruka s kartou mu znehybnela. V Loiných o-čiach sa zjavila úzkosť; pozrela na manžela a dolná pera sa jej roz-triasla. „Odvez ho odtiaľto. Chytro!“ prikázal jej Arbin.

Nestačil ani dopovedať a Loa už stála pri kresle. Potichu, chlácholivo zamľaskala jazykom.

Spiaci sa však so zastonaním strhol, len čo sa invalidné kreslo pohlo. Grew sa vzpriamil a automaticky hmatkal po novinách.

„Čo sa robí?“ spýtal sa podráždene a dosť nahlas.

„Psst. Všetko je v poriadku,“ mrmlala Loa neurčito a posunula ho s kreslom do vedľajšej miestnosti. Zavrela dvere a oprela sa o ne chrbtom; hrúd sa jej od vzrušenia dvíhala a očami hľadala manželov pohľad. Opäť sa ozvalo búchanie.

Keď sa dvere otvorili a zjavil sa v nich nevysoký, zavalitý muž, ktorý sa na nich vyčerpané usmieval, stáli tesne pri sebe a z celého ich zjavu sálala nevraživosť.

„Čo si želáte?“ spýtala sa Loa so silenou zdvorilosťou, ale zrazu vydesene odskočila dozadu, lebo muž zastonal a oprel sa o stenu, aby nespadol.

„Vari mu je zle?“ spýtal sa Arbin zmätene. „Pomôž mi, vezmeme ho dnu.“

O niekoľko hodín sa Loa s Arbinom v tichu spálne chystali spať.

„Počuj, Arbin,“ začala Loa.

„Čo je?“

„Nie je to nebezpečné?“

„Nebezpečné?“ Zdalo sa jej, že naschvál nechce rozumieť.

„Hovorím o človeku, ktorého sme prichýlili. Kto je to?“

„Ako to mám vedieť?“ odvetil podráždene. „Ale nech je to ktokoľvek, nemôžeme predsa odmietnuť pomoc chorému. Ak nám zajtra neukáže svoju identifikačnú kartu, oznámime to Oblastnej bezpečnostnej ústrední, a tým sa to skončí.“ Obrátil sa na druhú stranu, čím naznačil, že chce rozhovor skončiť.

Žene to nedalo pokoj a po chvíli sa opäť ozvala ticho, naliehavo. „Azda to len nie je agent Bratstva, čo ty na to? Vieš, kvôli Gre-wovi.“

„Myslíš, ako že pre jeho dnešné reči? To je úplný nezmysel. O tom sa s tebou vôbec nebudem baviť.“

„Dobre vieš, že tak som to nemyslela. Ide o to, že už dva roky tu ilegálne, prechovávame Grewa, čím porušujeme jedno z najdôležitejších Nariadení.“

„Nikomu tým predsa neškodíme,“ zahundral Arbin. „Predpísané dodávky plníme, aj keď sú určené pre troch — troch práceschopných. A keď si ich plníme, prečo by mali niečo šípiť? Veď ani nevychádza z domu.“

„Možno dáko zistili, že si skonštruoval to invalidné kreslo. Veď motorček a ostatné vybavenie si musel kúpiť.“

„Nezačínaj s tým zasa, Loa. Už som ti sto ráz vysvetľoval, že by na to stačili náhradné súčiastky do obyčajných domácich spotrebičov. A okrem toho ten chlap určite nie je agent Bratstva, to je nezmysel. Myslíš, že by sa toľko namáhali kvôli úbohému starkému v invalidnom kresle? Prišli by vo dne a s povolením na prehliadku. Prosím ťa, uvažuj trochu.“

„Nuž, ak je to tak,“ oči sa jej odrazu dychtivo rozžiarili, „ak si o tom naozaj presvedčený, potom je to určite nejaký Prišelec. Zaručene to nie je pozemšťan.“

„Ako si na to prišla, prosím ťa? To je smiešne. Prečo by si niekto z celého galaktického impéria vybral práve Zem?“

„To neviem. Možno niekde spáchal zločin.“ Myšlienka ju hneď zaujala. „A prečo nie? Je celkom logické, že prišiel sem na Zem. Komu by zišlo na um hľadať ho práve tu?“

„Ak to je Prišelec odniekiaľ z galaxie. Ale ako si na to prišla?“

„Veď nevie našu reč, nevšimol si si? To musíš uznať. Rozumel si mu čo len slovo? Určite teda pochádza z dákeho zastrčeného kúta galaxie, kde ešte rozprávajú nejakým nezrozumiteľným dialektom. Veď všade sa už museli naučiť nový jazyk, aby sa dohovorili na imperátorovom dvore v Trantore… Chápeš, čo tým myslím? Ak je tu na Zemi cudzincom, nie je zaregistrovaný ani v Ústrednom štatistickom úrade a bude len rád, ak sa o ňom nedozvedia. Mohol by teda pracovať tu na farme namiesto otca a traja ľahšie splníme predpísané dodávky na budúci rok… Mohol by nám hneď pomôcť pri žatve.“

Ustarostené sa zadívala na manžela, ktorý dlhší čas nerozhodne mlčal, až napokon vyhlásil: „Spime už, Loa. Porozprávame sa ešte zajtra, možno budeme múdrejší.“

Po chvíli šepot zmĺkol, zhasli svetlo a napokon sa dom pohrúžil do spánku.

Na druhý deň všetko nastolili Grewovi. Arbin dúfal, že im svokor poradí. Spoliehal sa na jeho vnútornú silu, akú v sebe nepociťoval.

„Vaše problémy, Arbin,“ začal Grew, „pramenia jednoducho z toho, že som ešte vždy vedený ako práceschopný, a preto sa musia plniť dodávky za tri osoby. Nechcem vám robiť viacej starostí. Už druhý rok žijem nad stanovený termín. Stačilo mi.“

Arbin prišiel do pomykova. „Ale veď o to teraz vôbec nejde. Nechcel som naznačiť, že nám robíš starosti.“

„A napokon aký je v tom rozdiel? O dva roky bude nové sčítanie, a potom už pôjdem tak či onak.“

„Ale dovtedy môžeš ešte dva roky oddychovať a čítať knižky. Prečo by si to nevyužil?“

„Lebo ani iní nemali takéto výhody. A čo sa stane s tebou a Loou? Ak na to prídu, zoberú aj vás. Čo by som to bol za človeka, ktorý by si chcel ešte požiť mizerné dva roky za cenu…“

„Prestaň, Grew. Len nijaké scény. Často sme ti predsa vysvetľovali, ako to urobíme. Ohlásime to týždeň pred sčítaním.“

„A oklameme aj lekára?“

„Toho podplatíme.“

„Hmm. A čo ten cudzinec, veď to bude dvojnásobný prečin ukrývať aj jeho.“

„Toho potom pošleme preč. Pri vesmíre, načo sa teraz nad tým vzrušovať? Máme ešte dva roky času. Ale čo s ním teraz urobiť?“

„Nejaký cudzinec si sem jednoducho príde a zaklope na dvere,“ hundral Grew. „Ktovie odkiaľ pochádza… hovorí nezrozumiteľnou rečou… Neviem, čo ti poradiť.“

„Vyzerá celkom neškodne,“ poznamenal Arbin. „Zdá sa, že je na smrť vydesený. Nemôže nám nijako uškodiť.“

„Vydesený? A čo ak je to dáky imbecil? Možno vôbec nehovorí cudzou rečou, iba slabomyseľné bľaboce.“

„To sa mi nezdá,“ pohniezdil sa Arbin rozpačito.

„Chceš ho využiť, tak si o ňom všeličo vymýšľaš. Ale ja ti poviem, čo s ním treba urobiť. Vezmi ho do mesta.“

„Do Chica?“ zdesil sa Arbin. „Veď to by bol koniec.“

„Vôbec nie,“ odvetil Grew pokojne. „Prečo ani jeden z vás nečíta noviny? Našťastie ich čítam aspoň ja. V Ústave nukleárneho výskumu totiž vyvinuli prístroj, ktorý má uľahčiť učenie. V sobotňajšej prílohe bol o tom článok na celú stranu. A hľadajú dobrovoľníkov. Chod ta s ním a prihlás ho.“

Arbin rozhodne pokrútil hlavou. „Zošalel si, Grew? To predsa jednoducho nemôžem. V prvom rade by sa pýtali na jeho registračné číslo. Mohlo by byť z toho vyšetrovanie a potom by prišli aj na teba.“

„Nie, nie je to tak. Náhodou sa veľmi mýliš, Arbin. Ústav totiž hľadá dobrovoľníkov, lebo prístroj ešte len skúšajú. Zrejme pritom už zopár ľudí prišlo o život, tak sa určite nebudú na nič veľmi vypytovať. A ak ten cudzinec zomrie, možno to bude preňho vykúpenie… Dones čítač textov, Arbin, a nastav mi ho. A keď prídu noviny, hneď mi ich doneste, dobre?“

Keď Schwartz otvoril oči, bolo popoludnie. Srdce mu zovrela tupá, neľútostná bolesť: manželka už neleží po jeho boku, známy svet kdesi zmizol…

Kedysi dávno už takúto bolesť cítil: spomienky na okamih ožili a zreteľne sa mu pred očami vybavila dávno zabudnutá scéna. On, ešte mládenec, uprostred zasneženej dedinky… pripravené sane… na konci cesty ho čaká vlak… a potom parník…

Takúto zúfalú, bolestnú túžbu po známom svete pociťoval naposledy ako dvadsaťročný, keď emigroval do Ameriky.

Bolesť bola ozaj silná. To nemôže byť sen.

Keď svetlo nad dverami zablikalo a barytón jeho hostiteľa povedal čosi nezrozumiteľné. Schwartz vyskočil. Dvere sa otvorili a muž mu doniesol raňajky — akúsi chutnú mäsovú kašu, akú ešte nejedol, s príchuťou kukurice, a mlieko.

„Ďakujem,“ povedal Schwartz a vďačne pokývol hlavou.

Muž čosi povedal a zdvihol zo stoličky Schwartzovu košeľu. Pozorne si ju poprezeral, pričom ho zaujali najmä gombíky. Potom ju odložil a doširoka otvoril dvere na skrini; Schwartz si až teraz uvedomil, že steny sú z akéhosi nepriehľadného mliečnobieleho materiálu.

„Plastická hmota,“ zahundral si, ako všetci laici pevne presvedčený, že sa nemýli. Všimol si, že izba nemá ani kúty a steny na seba hladko nadväzujú.

Muž podával Schwartzovi akési predmety a jeho gestá boli jednoznačné. Zrejme od neho žiadal, aby sa umyl a obliekol.

S mužovou pomocou sa mu to akosi podarilo. Nenašiel však nič, čím by sa mohol oholiť, a keď sa to usiloval posunkami naznačiť, muž mu so zjavným odporom v tvári povedal niekoľko nezrozumiteľných slov. Schwartz si poškrabal sivé strnisko a zhlboka vzdychol.

A potom ho muž zaviedol k malému podlhovastému dvojkolesovému vozidlu a naznačil mu, aby nastúpil. Rýchlo uháňali po prázdnej ceste, kým sa pred nimi nezjavili nízke belostné budovy a v diaľke modravá hladina.

„Chicago?“ spýtal sa dychtivo s nádejou, ktorá ho však pomaly opúšťala, lebo podobné mesto v živote nevidel.

Muž neodpovedal.

A posledná iskierka nádeje zhasla.