3 Jeden svet — či veľa svetov?

BEL ARVARDAN, KTORÝ UKONČIL SVOJU TLAČOVÚ konferenciu o chystanej výskumnej expedícii na Zem, by bol najradšej vyobjímal obyvateľov všetkých sto miliónov hviezdnych sústav, vytvárajúcich vesmírne galaktické Impérium. Odteraz už nebude známy len v tomto či susednom sektore. Keď sa potvrdia jeho teórie o vývoji Zeme, rozletí sa jeho meno po všetkých obývaných planétach Mliečnej cesty, po všetkých hviezdach, kam vstúpila ľudská noha za tie státisíce rokov osídľovania vesmíru.

Zvučné renomé, ako aj významné vedecké úspechy získal pomerne rýchlo, ale nie ľahko. Teraz mal iba tridsaťpäť rokov, no jeho vedeckú kariéru už napínali nečakané zvraty. Začala sa senzáciou, ktorá poriadne zatriasla dôstojnými múrmi univerzity na Arcture, kde ako neuveriteľne mladý — dvadsaťtriročný — obhájil doktorát z archeológie. Senzáciu vyvolala redakcia Revue galaktickej archeologickej spoločnosti, keď odmietla publikovať výťah z jeho habilitačnej práce, čo sa stalo po prvý raz v histórii univerzity. Takisto po prvý raz v histórii tohto renomovaného odborného časopisu odmietli nejaký príspevok tak jednoznačne.

Takáto nevraživá reakcia na čisto vedeckú a trochu suchopárnu rozpravu, nazvanú Niektoré artefakty zo sektora Sírius vo svetle expanznej teórie o vývine ľudskej rasy, by laikovi prichodila azda trochu prehnaná. Išlo však o to, že Arvardan sa vo svojej práci plne stotožnil s niekdajšou hypotézou známych mystikov, ktorí sa zaoberali skôr metafyzikou ako archeológiou: že ľudská rasa vznikla na niektorej planéte a odtiaľ sa postupne rozšírila do celej galaxie. Táto hypotéza bola aj obľúbeným námetom spisovateľov vedecko-fantastických románov a zároveň nočnou mórou všetkých seriózne uvažujúcich archeológov v Impériu.

Lenže Arvardan bol odborníkom, akého museli rešpektovať aj tí najrenomovanejší, lebo za desať rokov sa z neho stala uznávaná autorita v oblasti archeologických pamiatok z obdobia predimperiál-nych kultúr, ktoré ešte vždy bolo možné objaviť v niektorých zastrčených kútoch galaxie.

Napísal napríklad monografiu o mechanistickej civilizácii v sektore Rigel, kde roboty počas stáročného vývoja dosiahli taký stupeň dokonalosti, že aktivita obyvateľstva ochabla a flotily medziplanetárnych vojnových korábov ministra vojny lorda Moraya ich ľahko premohli. Prívrženci ortodoxnej archeológie boli naopak presvedčení, že vývoj ľudskej rasy prebiehal samostatne na jednotlivých planétach a rozličné atypické formy civilizácií ako napríklad na Rigeli pokladali za názorný príklad takéhoto izolovaného vývoja, neovplyvneného kontaktom s inými planétami. Arvardan túto teóriu vyvrátil, lebo dokázal, že rozvoj robotov na Rigeli bol iba prirodzeným výsledkom pôsobenia ekonomických a spoločenských faktorov v danej oblasti a v čase.

Neskôr sa venoval výskumu zaostalej planéty Ophiuchus, ktorú ortodoxná archeológia uvádzala ako klasický príklad primitívnej ľudskej spoločnosti, čo nedospela ani k etape medziplanetárnych letov. Každá učebnica používala túto planétu za najpádnejší dôkaz migračnej teórie, že ľudská rasa predstavuje prirodzený vrchol evolučného vývinu na každej planéte s kyslíkovo-vodným chemickým režimom a primeranou teplotou a gravitáciou, že jednotlivé formy ľudskej rasy sa môžu navzájom krížiť a po rozvoji medziplanetárnych letov k tomuto kríženiu aj došlo.

Arvardanovi sa však podarilo odkryť stopy ranej civilizácie, predchodkyni desaťtisícročného primitívneho obdobia na Ophiuchu-se, a skonštatovať, že už v prvých zachovaných záznamoch na planéte sa spomínajú medziplanetárne lety. A napokon jednoznačne dokázal, že človek na túto planétu prišiel ako civilizovaná bytosť.

Až po tomto sa v RGAS-e (ako znela skratka archeologickej revue), vyše desať rokov po obhajobe, rozhodli uverejniť Arvarda-novu habilitačnú prácu.

A teraz Arvardana priviedli vedecké záujmy na azda najbezvý-znamnejšiu planétu celého Impéria — na planétu Zem.

Arvardan pristál na jednej z opustených náhorných plošín severne od Himalájí, ktorá na Zemi predstavovala kúsok Impéria. Tu, na mieste, kam rádioaktívne žiarenie nikdy nepreniklo, sa ligotal palác, architektonicky očividne odlišný od pozemského štýlu. V podstate išlo o kópiu miestodržiteľských palácov, roztrúsených po okolitých, šťastnejších planétach. Všade navôkol rástla mäkká hustá tráva. Desať štvorcových kilometrov bezútešného skalnatého povrchu pokryli vrstvou úrodnej pôdy, zavodnili a pomocou umelej atmosféry pretvorili na trávniky a kvetinové záhrady.

Spotreba energie na vybudovanie a udržiavanie tohto zázraku bola podľa pozemských kritérií závratná, no umožňovali ju priam nevyčerpateľné zdroje desiatok miliónov planét Impéria, ktorých počet neustále vzrastal. (Podľa štatistických údajov z roku osemstod-vadsaťsedem galaktickej éry získavalo čestný štatút provincie asi päťdesiat nových planét denne, pričom podmienkou bolo, aby počet obyvateľstva dosahoval aspoň päťsto miliónov.)

V tejto rajskej záhrade žil guvernér Zeme a zavše sa mu v umelej nádhere podarilo na čas zabudnúť, že je guvernérom bezvýznamnej planéty, a uvedomiť si, že je aristokratom z preslávenej patricijskej rodiny.

Jeho manželka si však ich osamelosť uvedomovala častejšie, najmä keď si vyšla na trávnatý vŕšok a v diaľke zazrela ostrú, rozo-klanú hradbu pohorí, čo ich oddeľovala od pustej divočiny ostatnej Zeme. A vtedy v nej ani všetky farebné fontány (v noci svetielkujúce, čím pripomínali šľahajúce chladné plamene), chodníky ovrúbené ružami či idylické hájiky nevedeli zahnať vedomie, že sú tu vlastne v exile.

Preto Arvardana privítali možno ešte srdečnej šie, ako predpisoval protokol. Napokon, Arvardan bol pre guvernéra poslom zo samotného srdca Impéria, prinášal mu závan vesmíru a neohraničených diaľav.

A aj Arvardan tu našiel veľa pozoruhodného.

„Máte to tu veľmi pekné, čo svedčí o vašom dobrom vkuse,“ povedal. „Neuveriteľné, ako kultúra zo sídelného mesta preniká až do najvzdialenejších okrskov Impéria, lord Ennius.“

Ennius sa usmial. „Obávam sa, že guvernérovo sídlo tu na Zemi sa väčšmi páči návštevníkom ako jeho trvalým obyvateľom. Je to ako keď poklopkáte na peknú mušľu a zistíte, že je dutá. Sídelné mesto zastupujem vlastne iba ja so svojou rodinou a služobníctvom, vojenská posádka v niekoľkých dôležitých mestách na planéte a občasný návštevník, ako teraz vy. A to veru nie je veľa.“

Sedeli za neskorého popoludnia pod stĺporadím v záhrade; zapadajúce slnko zalievalo svojím purpurovým svetlom zahmlené končiare na horizonte a vzduch, preniknutý vôňou kvitnúcich kvetov a kríčkov, sa takmer nehýbal.

Prirodzene, guvernérova dôstojnosť vyžadovala, aby sa len veľmi nenápadne zaujímal o plány svojho hosťa, no keďže bol tak dlho izolovaný od všetkého diania v Impériu, nepridržiaval sa toho až tak prísne.

„Dokedy máte v úmysle sa tu zdržať, pán doktor?“ spýtal sa.

„Ešte neviem, lord Ennius. Prišiel som pred svojou expedíciou, aby som sa oboznámil s pozemskou kultúrou a vybavil potrebné formality. Musím napríklad od vás získať oficiálne povolenie na zriadenie archeologických táborov na vhodných miestach a podobne.“

„Ale prirodzene, prirodzene! A kedy chcete začať s vykopávkami? A čo mienite nájsť v tejto mizernej hŕbe skália?“

„Dúfam, že ak všetko dobre pôjde, zriadime si pracovisko za niekoľko mesiacov. A pokiaľ ide o túto planétu, nemožno ju označiť za mizernú hŕbu skália. Je to najunikátnejšia planéta galaxie.“

„Najunikátnejšia?“ začudoval sa guvernér. „To by som ani nepovedal! Je to obyčajný zapadákov, posledná diera, ohavné smetisko, najodpornejšie miesto celého vesmíru, na aké si len spomeniete. A okrem všetkých týchto nelákavých označení by ste asi sotva našli planétu, ktorá by sa jej vyrovnala v primitívnosti a hrubosti svojho obyvateľstva.“

„Ale nezabúdajme,“ namietol Arvardan, trochu zmätený záplavou pohŕdavých slov, „že celá planéta je rádioaktívna.“

„No a čo? V galaxii je niekoľko tisíc rádioaktívnych planét a niektoré sú oveľa rádioaktívnejšie ako Zem.“

Vtom upútal ich pozornosť servírovací stolík s nápojmi, ktorý kĺzavým pohybom zastal pri nich.

Ennius naň ukázal a spýtal sa Arvardana: „Na čo máte chuť?“

„Ani neviem. Azda si dám citronádu.“

„Nech sa páči. V stolíku je všetko potrebné… S chenseyom, či bez?“

„Iba trošku,“ ukázal Arvardan prstami.

„Hneď to bude.“

Vo vozíku (azda najatraktívnejšej ukážky ľudského dômyslu) pracovalo elektronicky riadené dávkovacie zariadenie, ktoré miešalo jednotlivé prísady priam v lekárnický naprogramovaných dávkach a ktoré nepredstihol ani najtalentovanejší barman.

Na stolíku sa ako zázrakom zjavili dva plné poháre.

Arvardan si vzal pohár so zelenkavou tekutinou a na okamih si pritisol chladné sklo na líce. Potom priložil pohár na pery a ochutnal nápoj.

„Výborné,“ povedal. Vložil pohár do vtipne riešeného držiaka na bočnom operadle kresla a pokračoval: „Máte pravdu, pán guvernér, rádioaktívnych planét sú celé tisíce, ale iba jedna z nich je obývaná. A to je táto.“

„Nuž,“ Ennius si odpil zo svojho nápoja a zdalo sa, že lahodná chuť ho naladila trochu zmierlivejšie, „možno v tomto ohľade je skutočne unikátna. Ale nie je to závideniahodné prvenstvo.“

„Nejde tu iba o štatistickú zvláštnosť,“ povedal Arvardan a zavše si upíjal z pohára. „Otázka má hlbší význam a možno ďalekosiahle dôsledky. Biológovia totiž vyhlasujú, že na planétach, kde rádioaktívne žiarenie v atmosfére a oceánoch dosiahne istú hladinu, nerozvinú sa určité formy života… Úroveň radiácie tu na Zemi túto hladinu podstatne prevyšuje…“

„Zaujímavé, to som ani nevedel. Zrejme takto budete môcť definitívne dokázať, že formy života tu na Zemi sa diametrálne líšia od foriem života v ostatnej galaxii… To vám iste nebude proti mysli, keďže aj vy pochádzate zo Šíria.“ Trochu ironicky sa pousmial a dodal dôverne: „Viete, že najväčším problémom pri riadení tejto planéty je prekonávať silný antiterrestrializmus zakorenený v celom sektore Sírius? A tunajší pozemšťania im to rovnako intenzívne odplácajú. Prirodzene, netvrdím, že antiterrestrializmus vo viac či menej zastretej forme by sa nevyskytoval aj inde v galaxii, no na Síriu sa zrejme silnejšie zakorenil.“

Arvardan mu nedočkavo a energicky odpovedal. „Lord Ennius, s týmto vaším názorom nemôžem súhlasiť. Nie som o nič neznášan-livejší ako ostatní. Celým svojím srdcom vedca verím v jednotu ľudskej rasy, a do toho rátam aj Zem. A rovnako aj forma života je iba jediná, založená na existencii zložitých bielkovinových molekúl v koloidnom roztoku nazvanom protoplazma. Rádioaktívne žiarenie, o ktorom sme hovorili, nepôsobí len na niektoré formy ľudského života či niektoré formy života vôbec. Pôsobí na všetko živé, lebo pôsobí na molekuly bielkovín. Pôsobí na vás, na mňa, na pozemšťanov, na pavúky i na mikróby.

Ako iste viete, bielkoviny sú nesmierne zložité zoskupenia a-minokyselín a ďalších komponentov, usporiadané do komplikovaných trojrozmerných štruktúr, ktoré sú také menlivé ako slnečné lúče na rozbúrenej hladine. A práve v tejto ich menlivosti je život, pretože sa ustavične preskupujú a pritom si zachovávajú identitu — je to niečo podobné, ako keď akrobat balansuje dlhou tyčou na nose.

Lenže predtým, ako vznikol život, musel tento nádherný chemický zázrak, bielkoviny, vzniknúť z anorganických prvkov. A tak na samom začiatku sa pod vplyvom slnečných lúčov vytvárali v obrovských organických roztokoch, nazývaných oceány, čoraz zložitejšie organické molekuly, od metánu cez formaldehydy až po cukry a škroby a od močoviny až po aminokyseliny a bielkoviny. Prirodzene, vytváranie i zánik jednotlivých zhlukov atómov sú čisto náhodné a proces, ktorý na jednej planéte trval milióny rokov, by na druhej mohol trvať len niekoľko storočí. Pravdepodobnejšie však je, že aj na tej druhej planéte potrvá približne rovnako dlho, a najpravdepodobnejšie sa možno ani nezačne.

Organickí chemici už celkom presne určili všetky podmienky, za akých tieto reakcie prebiehajú, najmä ich energetické bilancie, to znamená spotreba alebo uvoľnenie energie pri každom preskupení atómov. Jednoznačne sa dokázalo, že niektoré základné pochody pri vytváraní živých prvkov môžu prebehnúť iba za neprítomnosti svetelného žiarenia. Možno sa vám to vidí čudné, pán guvernér, ale fo-tochémia, zaoberajúca sa skúmaním reakcií spôsobovaných svetlom, pozná nespočetné množstvo jednoduchých pochodov, ktoré môžu prebehnúť takým či onakým smerom v závislosti od prítomnosti či neprítomnosti svetla.

Na väčšine planét je jediným alebo prinajmenšom najintenzívnejším zdrojom svetelnej energie slnko. A pod mrakom alebo v noci tu dochádza k ustavičnému utváraniu a premodelovávaniu rozličných štrukturálnych väzieb uhlíka a dusíka, ktoré je možné len vďaka tomu, že ich slnko nebombarduje svetelnými časticami — fotóny tu mô- zeme prirovnať ku kolkárskym guliam hodeným do nesčíselného množstva maličkých kolkov.

Ale na rádioaktívnych planétach, či už za najtmavšej noci, alebo hlboko v podzemí, každá kvapka vody svetielkuje od tvrdého gama žiarenia, ktoré pôsobí na atómy uhlíka — aktivizuje ich, ako vravia chemici — a usmerňuje isté základné reakcie len určitým smerom, ktorý však nevedie ku vzniku života.“

Arvardan dopil. Prázdny pohár položil do servírovacieho vozíka. Pohár okamžite zmizol a v oddelenej časti bol umytý, sterilizovaný a pripravený na ďalšie použitie.

„Dáte si ešte?“ spýtal sa Ennius.

„Ďakujem, možno po večeri,“ odvetil Arvardan. „Nateraz mi stačí.“

Ennius poklopkal dlhým špicatým nechtom na operadlo kresla a spýtal sa: „Váš výklad znie veľmi zaujímavo, ale ako potom vysvetlíte existenciu života tu na Zemi? Ako vôbec vznikol?“

„Aha, vidím, že vás to začalo zaujímať. Nazdávam sa, že odpoveď je jednoduchá. Úroveň radiácie, ktorá nedovoľuje vznik nového života, je dosť nízka a nemusí vždy zničiť existujúce formy života. Môže ich pochopiteľne ovplyvniť, ale nie zničiť, iba ak by sa enormne zvýšila… Rozumiete, chemické pochody sú tu trochu odlišné. V prvom prípade stačí zabrániť zhlukovaniu jednotlivých molekúl do reťazcov, kým v druhom treba zničiť už existujúce zložité štrukturálne väzby. A to nie je to isté.“

„Ale aj tak nerozumiem,“ povedal Ennius.

„Dá sa to veľmi ľahko vysvetliť. Život na Zemi vznikol ešte predtým, ako sa planéta stala rádioaktívnou. Pán guvernér, to je jediné možné vysvetlenie, ak nechceme poprieť fakt, že tu život skutočne existuje, alebo postaviť na hlavu celú teóriu chémie.“

Ennius naňho ohromene a neveriaco hľadel. „To azda nemyslíte vážne?“

„Prečo nie?“

„Ale ako by sa planéta odrazu mohla stať rádioaktívnou? Rádioaktívne prvky v zemskej kôre sa predsa rozpadávajú celé milióny rokov. Aspoň toto si pamätám zo svojich štúdií. Tieto prvky tu museli existovať už strašne dávno.“

„Pán guvernér, existuje ešte umelo vyvolaná rádioaktivita, a to aj vo veľkom rozsahu. Existujú predsa tisíce nukleárnych reakcií, pri ktorých uvoľnené množstvo energie stačí na získanie všetkých možných druhov rádioaktívnych izotopov. Ak napríklad predpokladáme, že ľudia tu na Zemi využívali riadenú nukleárnu reakciu na technické účely a táto sa im nejako vymkla z rúk, alebo ju dokonca použili na vojenské ciele — viete si predstaviť, že po takejto celosvetovej nukleárnej vojne by sa väčšina pôdy pochopiteľne stala rádioaktívna. Aký máte na to názor?“

Zapadajúce slnko vykrvácalo na končiaroch vzdialeného pohoria a posledné lúče vrhali purpurový odblesk na Enniusovu chudú tvár. Zaševelil podvečerný vánok a ospanlivý bzukot starostlivo vybraných druhov hmyzu pôsobil ešte upokojujúcej šie.

„Prichodí mi to dosť vykonštruované,“ namietol Ennius. „Neviem si napríklad predstaviť, že by sa nukleárne reakcie využili vo vojne alebo že by sa mohli až do takej miery vymknúť spod kontroly…“

„Prirodzene, pán guvernér, podvedome nukleárnu reakciu podceňujete, lebo žijete v časoch, keď ju vieme veľmi ľahko ovládať. Ale predstavte si, že by niekto — napríklad niektorá armáda — použil takéto zbrane ešte predtým, než sa proti nim našla účinná obrana? Ako keby použili zápalné bomby, keď ešte protivník nevie, že voda a piesok hasia oheň.“

„Hm,“ zahundral Ennius, „hovoríte ako Shekt.“

„Kto je Shekt?“ pozrel naňho chytro Arvardan.

„Istý pozemšťan. Jeden z mala solídnych — chcem povedať, že sa s ním dá rozumne rozprávať. Je fyzik. Aj ten mi raz vykladal, že Zem možno nebola vždy rádioaktívna.“

„Aha… Nuž, na tom nie je nič čudné, pretože na túto teóriu som, prirodzene, neprišiel až ja. Uvádza sa v Kódexe Bratstva, ktorý obsahuje staroveké povesti a mýty o prehistórii Zeme. Svojím spôsobom som vlastne jej siahodlhé litánie pretlmočil stručným odborným výkladom.“

„Kódex Bratstva?“ Na Enniusovej tvári sa zjavil údiv a mierne znepokojenie. „A ako ste sa k nemu dostali?“

„Rozličnými cestami. Nebolo to jednoduché, a podarilo sa mi získať z neho iba jednotlivé časti. Prirodzene, všetky tieto staroveké legendy o tom, že Zem kedysi nebola rádioaktívna, aj keď celkom vedecky nepodložené, sú pre môj projekt dôležité… Prečo sa pýtate?“

„Lebo táto kniha je hotovým písmom svätým pre radikálnu skupinu pozemšťanov. Nijakému mimozemšťanovi sa nesmie dostať do rúk. Tu by ste sa nemali chváliť, že ste ju čítali. Mimozemšťanov či Prišelcov, ako ich oni nazývajú, tu už zlynčovali za menšie veci.“

„Znie to, akoby si s nimi imperiálna polícia nevedela poradiť.“

„Keď ide o takúto svätokrádež, ani by si neporadila. Majte to na pamäti, pán doktor.“

Rozozvučala sa tichá melodická zvonkohra, dokonale harmonizujúca so šumením stromov. Po chvíľke pomaly doznela, akoby sa melódia iba nerada lúčila s pôvabným prostredím.

Ennius sa zdvihol. „Zrejme je čas na večeru. Prijmite moje pozvanie a využite pohostinstvo, ktoré vám môže ponúknuť tento kúsok Impéria na Zemi.“

Príležitostí na slávnostné večere tu nebývalo vela, a tak každú zámienku radi vítali. Večera mala veľa chodov, sála bola nádherne vyzdobená, muži boli galantní a ženy očarujúce.

A treba dodať, že doktor Bel Arvardan z Baronnu, sektor Sí-rius, bol stredobodom pozornosti.

Ku koncu banketu Arvardan využil príležitosť a zopakoval prítomným, čo predtým rozprával guvernérovi, ale tu sa jeho názory nestretli s takým porozumením.

Brunátny muž v plukovníckej uniforme sa k nemu naklonil s výrazom blahosklonnej zhovievavosti vojaka k civilovi a povedal: „Ak vám dobre rozumiem, pán doktor, chcete povedať, že títo pozemskí psi sú vlastne predstaviteľmi starovekej rasy, z ktorej sa kedysi vyvinulo všetko ľudstvo?“

„Netrúfam si jednoznačne odpovedať, pán plukovník, ale myslím, že takáto zaujímavá možnosť jestvuje. Verím, že o rok to budem vedieť naisto.“

„Ak by sa táto vaša teória potvrdila, o čom silno pochybujem,“ poznamenal plukovník, „bolo by to najväčšie prekvapenie v mojom živote. Slúžim tu na Zemi štvrtý rok a mám už určité skúsenosti. Podľa mňa sú pozemšťania darebáci a podliaci, všetci do jedného. Zďaleka sa nevyrovnajú našej intelektuálnej úrovni. Nemajú ani štipku iskry, čo kedysi dokázala doviesť ľudstvo do všetkých oblastí galaxie. Sú leniví, poverčiví, chamtiví a v ich srdci niet ani stopy po šľachetnosti. Až potom, keď mi vy alebo niekto iný ukáže pozemšťana, ktorý by sa aspoň v niečom vyrovnal normálnemu človeku — napríklad vám alebo mne — uznám, že možno z tejto rasy pochádzajú naši predkovia. Ale dovtedy odo mňa niečo také nečakajte.“

Zavalitý muž na druhom konci stola znezrady povedal:

„Vraví sa, že len mŕtvy pozemšťan je dobrý pozemšťan a ešte k tomu aj páchne,“ a hlučne sa rozosmial.

Arvardan sa zamračil a upierajúc pohľad do taniera pred sebou, povedal: „Nemám najmenšiu chuť polemizovať o rasových rozdieloch, najmä keď táto otázka je celkom podružná. Hovoril som o pozemšťanoch prehistorického obdobia. Ich dnešní potomci boli dlho odlúčení od ostatného Impéria a navyše tunajšie životné podmienky sú také nezvyčajné, že o to väčšmi ich musíme brať do úvahy.“

Obrátil sa k Enniusovi a spýtal sa ho: „Pán guvernér, pred večerou ste spomínali akéhosi pozemšťana.“

„Naozaj? Už ani neviem.“

„Fyzika menom Shekt.“

„Aha, pravdaže.“

„Celým menom sa volá Aŕrret Shekt?“

„Áno. Vari ste o ňom počuli?“

„Myslím, že áno. Odvtedy, čo ste ho spomenuli, stále mi vŕta v hlave, ale už som sa rozpomenul, kam ho nám zaradiť. Nepracuje náhodou v Ústave nukleárneho výskumu v — ako sa len volá to prekliate mesto?“ Udrel si dlaňou po čele. „V Chicu?“

„To je on. A čo je s ním?“

„Ide len o to, že v augustovom čísle Fyzikálnych rozhľadov uverejnil článok. Všimol som si ho, lebo ma zaujíma všetko, čo súvisí so Zemou, a články pozemšťanov sa v galaktických periodikách zjavujú naozaj veľmi zriedkavo… Tvrdí tam, že vyvinul zariadenie, ktoré nazval synapsiŕikátor a ktoré má zlepšiť schopnosť učenia u cicavcov.“

„Naozaj?“ spýtal sa Ennius trochu ostro. „Nepočul som o tom.“

„Môžem vám ten článok vyhľadať. Je to celkom zaujímavé, aj keď, prirodzene, nerozumiem všetkým matematickým dôkazom. V podstate išlo o to, že robil pokusy s akýmisi tunajšími zvieratami — tuším potkanmi — a po experimente na synapsifikátore ich púšťal do bludiska. Viete, čo mám na mysli: chcel ich naučiť nájsť správnu cestu za potravou cez umelý labyrint. Zistil, že potkany našli správnu cestu priemerne o tretinu času skôr, ako na to potrebovali ostatné kontrolované potkany… Uvedomujete si, čo to znamená, pán plukovník?“

Vojak, ktorý vlastne celú diskusiu vyvolal, ľahostajne odvetil: „Nie, pán doktor.“

„Som pevne presvedčený, že ktorýkoľvek vedec schopný vyvinúť takýto prístroj, hoci aj pozemšťan, sa mi dozaista intelektuálne vyrovná, a ak dovolíte, zrejme aj vám.“

Ennius ho prerušil. „Prepáčte, pán doktor. Rád by som sa ešte vrátil k tomu synapsifikátoru. Experimentoval Shekt aj s ľuďmi?“

Arvardan sa usmial. „Pochybujem, pán guvernér. Deväť desatín z jeho synapsifikovaných potkanov totiž pri experimentoch zahynulo. Kým prístroj nezdokonalí, iste sa neodváži experimentovať s ľuďmi.“

Ennius sa s trochu ustarosteným výrazom pohodlnejšie usadil v kresle a do konca večere už nič nevzal do úst a mlčal.

Pred polnocou z banketu nenápadne odišiel, povedal niekoľko slov manželke a vládnym vzducholetom sa vydal na dvojhodinovú cestu do Chica; ustarostený výraz z tváre mu nezmizol a srdce mu zvierala úzkosť.

A tak keď odpoludnia Arbin Maren priviedol Jozefa Schwartza do Chica na experimentálny pokus na synapsifikátore, Shekt už vyše hodiny diskutoval za zatvorenými dverami so samotným guvernérom Zeme.