4 Kráľovská cesta

ARBIN BOL V CHICU CELÝ NESVOJ. CÍTIL SA ako v obkľúčení. Kdesi v strede mesta, jednom z najväčších na Zemi — údajne tu žilo až päťdesiattisíc obyvateľov — sídlili úrady veľkého galaktického impéria.

Ešte nikdy nevidel mimozemšťana, a tak sa ustavične úzkostlivo obzeral, či nejakého nezazrie. V podstate by nevedel vysvetliť, ako by rozoznal pozemšťana od Prišelca, keby aj nejakého stretol, no v hĺbke duše bol pevne presvedčený, že by ten rozdiel zbadal.

Pred vchodom do Ústavu sa obzrel. Jeho vozidlo stálo osamelo na parkovisku so zaplateným parkovacím kupónom na šesť hodín. Nie je to nápadné?… Všetkého sa bál. Všade akoby naňho striehli sliedivé oči a uši.

Musí dúfať, že ten cudzinec zostane schovaný v zadnom priestore vozidla. Nie si je istý, či mu dobre rozumel, hoci nadšene prikyvoval. Odrazu pocítil zlosť sám na seba. Prečo sa dal Grewovi nahovoriť na takúto hlúposť? Dvere sa pred ním otvorili a z myšlienok ho vyrušil hlas. „Čo chcete?“

Znelo to dosť netrpezlivo, možno sa ho to už niekoľko ráz pýtali.

Zachrípnuto odpovedal a slová sa mu pritom zadŕhali v hrdle: „Tu sa možno prihlásiť na experiment na synapsifikátore?“

Vrátnička naňho ostro pozrela a odvetila: „Najprv sa tu zapíšte.“

Arbin schoval ruky za chrbát a priškrteným hlasom zopakoval: „Kde by som sa niečo dozvedel o synapsifikátore?“ Grew mu povedal, ako sa ten prístroj volá, no Arbin sa aj tak trochu zajakával.

Vrátnička mu však neoblomne odsekla: „Kým sa tu nezapíšete, nemôžem vám nič prezradiť. To je predpis.“

Arbin sa bez slova zvrtol, že odíde. Mladá žena za pultom stisla pery a energicky stlačila gombík na bočnom operadle kresla.

Arbina, ktorý chcel zostať čo najnenápadnejší, ovládla úzkosť. Žena si ho premeriavala veľmi pozorne. Zapamätá si ho aj na sto rokov. Najradšej by sa pustil do behu, naskočil do svojho vozidla a vrátil sa na farmu…

Z neďalekej kancelárie rýchlo vyšiel ktosi v bielom laboran-tskom plášti a vrátnička ukázala prstom na Arbina. „Dobrovoľník na synapsifikátor, slečna Shektová,“ oznámila. „Nechce prezradiť meno.“

Arbin zdvihol pohľad. Pred ním stála mladá žena. Na tvári sa mu zjavil rozpačitý výraz. „Vy ste šéfka toho prístroja, slečna?“

„Ale kdeže.“ Veľmi priateľsky sa naňho usmiala a Arbin pocítil, ako ho opúšťa úzkosť.

„Ale môžem vás poslať za šéfom,“ pokračovala. Potom sa dychtivo spýtala: „Naozaj sa chcete podrobiť pokusom na synapsifi-kátore?“

„Chcem hovoriť so šéfom,“ zopakoval Arbin tvrdošijne.

„V poriadku.“ Nezdalo sa, že by sa jej dotkla jeho nedôvera. Vkĺzla do dverí, odkiaľ vyšla, a chvíľku jej nebolo. Potom mu po-kývla prstom…

S búšiacim srdcom ju nasledoval do predsienky. Prívetivo mu povedala: „Ak počkáte takú polhodinku, doktor Shekt vás prijme. Teraz je veľmi zaneprázdnený… Ak by ste si dovtedy chceli pozrieť nejaký film, prinesiem vám prehliadačku.“

Arbin však iba mlčky pokrútil hlavou. Zdalo sa mu, že štyri steny malej miestnosti sa naňho valia a takmer mu nedovolia dýchať. Je tu v pasci? Prídu si poňho agenti Bratstva?

Bolo to najdlhšie čakanie v jeho živote.

Lord Ennius, guvernér Zeme, nezažil pri svojej návšteve u doktora Shekta takéto ťažkosti, hoci chvíľami pociťoval tiež vzrušenie. Po štyroch rokoch vo funkcii guvernéra bola preňho cesta do Chica ešte vždy vítanou zmenou. Ako oficiálny zástupca vzdialeného imperátora bol de jure vicekráľom rozsiahlych galaktických sektorov, ktorých hviezdne svety zaberali celé stovky parsekov, no v skutočnosti nebolo toto miesto skoro o nič lepšie ako vyhnanstvo.

Guvernér, uväznený v sterilnej prázdnote himalájskej náhornej plošiny, uprostred jalových škriepok obyvateľstva, ktoré nenávidelo jeho a Impérium, čo zosobňoval, pokladal návštevu Chica za únik pred každodennou nudou.

Jeho úniky bývali vždy krátke, lebo aj tu v Chicu musel mať na sebe po celý čas, dokonca aj v spánku, ochranný odev, a čo bolo ešte nepríjemnejšie, musel stále užívať metabolin.

Práve sa na to ponosoval Shektovi.

„Metabolin,“ povedal a ukázal mu červenkastú tabletku, „možno najpresnejšie symbolizuje, čo za úskalia prináša so sebou pobyt na vašej planéte. Jeho úlohou je zrýchliť všetky moje metabolické pochody, pokým som medzi vami, obklopený rádioaktívnym oblakom, ktorý na vás nemá škodlivé účinky.“

Prehltol tabletku. „A je to! Teraz sa mi rozbúcha srdce, zrýchli tep a pečeň naplno rozbehne všetky chemické pochody, pre ktoré ju lekári nazývajú najdôležitejšou továrňou nášho organizmu. A neskôr sa u mňa dostavia bolesti hlavy a malátnosť.“

Doktor Shekt ho trochu pobavene počúval. Hoci nemal okuliare, ani neprižmuroval oči, zdalo sa, že je krátkozraký, lebo za dlhé roky si zvykol všetko pozorne prezerať a každé slovo starostlivo zvažovať. Mal okolo päťdesiatky, bol vysokej štíhlej postavy a trochu sa hrbil.

Dobre poznal celú galaktickú kultúru a neprejavovali sa uňho stopy nepriateľstva a podozrievavosti, akými väčšina pozemšťanov odpudzovala aj takého kozmopoliticky založeného predstaviteľa Impéria, ako bol Ennius.

„Som presvedčený, že by ste sa zaobišli aj bez tej — tabletky,“ namietol. „Sám dobre viete, že užívanie metabolinu je len predsudok. Keby som vám namiesto neho podstrčil tabletku cukru, necítili by ste sa o nič horšie. A dokonca by ste si potom namysleli aj bolesti hlavy.“

„Vravíte to len preto, že vám toto prostredie vyhovuje. Chcete azda poprieť, že váš bazálny metabolizmus funguje rýchlejšie ako môj?“

„To, prirodzene, nechcem, ale čo na tom? Viem, že v celom Impériu je zakorenené, ako sa my pozemšťania líšime od ostatných ľudí, ale podľa mňa nie v základných veciach. Alebo teraz tlmočíte názory antiterrestrialistov?“

Ennius si vzdychol. „Vaši pozemskí priatelia im sami vkladajú do rúk tie najlepšie tromfy. Tým, ako živoria na tejto hnusnej planéte, ako sa ustavične zožierajú bezmocným hnevom, sú vlastne iba hnisavým vredom v organizme galaxie.

Myslím to celkom vážne. Ktorá iná planéta si zachovala v každodennom živote toľko starodávnych zvykov a ľpie na nich s takou masochistickou tvrdohlavosťou? Neprejde deň, aby som z niektorého vášho justičného orgánu nedostal na potvrdenie rozsudok smrti nad úbožiakom, ktorý sa previnil len tým, že vstúpil do zakázanej oblasti, že sa chcel vyhnúť sčítaniu, alebo si iba jednoducho privlastnil viac jedla, ako mu patrilo.“

„Ale zato rozsudok vždy potvrdíte. Neznepokojuje vás to natoľko, aby ste odporovali.“

„Hviezdy sú mi svedkom, že som vždy bojoval za zákaz trestu smrti. Ale čo si pomôžem? Imperátorova vôľa je, aby sa na všetkých planétach Impéria nijako nezasahovalo do miestnych zvyklostí, a to je správne a múdre rozhodnutie, lebo takto si aspoň sami urobia poriadok s rozličnými šialencami, ktorí by inak každú chvíľu podnecovali vzbury. A navyše keby som naďalej zastával iné stanovisko ako všetky tie vaše výbory, kongresy a senáty, zdvihla by sa tu taká búrka odporu, nevraživosti a nenávisti proti Impériu a všetkému, čo sa tu vykonalo, že by som bol radšej dvadsať rokov v pekle ako desať minút na tejto Zemi.“

Shekt si vzdychol a prstami si prešiel po rednúcich vlasoch. „Pre ostatnú galaxiu, ak o nás vôbec vedia, je Zem iba okruhliak na oblohe. Pre nás je to domov, jediný domov, ktorý máme. Ale aj tak nie sme iní ako vy, mimozemšťania, sme len nešťastnejší. Tiesnime sa tu na polomŕtvej planéte, uväznení medzi hradbami rádioaktivity, uprostred ostatných planét galaxie, ktoré nás zavrhujú. Ako nemáme byť zatrpknutí? Súhlasili by ste, pán guvernér, aby sme naše nadbytočné obyvateľstvo presídlili na iné planéty?“

Ennius pokrčil plecami. „Prečo by som nesúhlasil? Ale obyvatelia tých planét by sa postavili proti. Báli by sa, že ich skosia choroby pozemšťanov.“

„Choroby pozemšťanov!“ zamračil sa opovržlivo Shekt. „S tými nezmyslami by sa už malo prestať. Nie sme predsa poslovia smrti. Veď ani vy ste neumreli, a ste tu medzi nami.“

„Pre istotu,“ usmial sa Ennius, „sa s vami stretávam čo najmenej.“

„To iba preto, že podliehate propagande, ktorú si vymysleli tí vaši zadubenci.“

„Akože, pán doktor, vari nie je vedecky podložený názor, že všetci pozemšťania sú rádioaktívni?“

„Ale áno, isteže sú. Ako by sa tomu vyhli? Lenže to ste aj vy. A takisto aj všetci obyvatelia tých stámiliónov planét v celom Impériu. Uznávam, že sme azda trochu rádioaktívnej ši ako ostatní, ale nie natoľko, aby sme niekoho ohrozili.“

„Ale priemerný obyvateľ galaxie si, žiaľ, myslí pravý opak a netúži sa o tom presvedčiť na vlastnej koži. Okrem toho…“

„Chcete povedať, že okrem toho sa aj tak trochu odlišujeme od vás. Nie sme vlastne ani ľudské bytosti, lebo následkom radiácie u nás rýchlo došlo k rozličným zmenám… Ani to sa nedokázalo.“

„Ale všetci tomu veria.“

„A kým tomu budú veriť, pán guvernér, a kým s nami pozemšťanmi budete zaobchádzať ako s dákymi páriami, vždy u nás objavíte vlastnosti, ktoré vám nebudú po chuti. Čudujete sa, že sa bránime, keď nás vháňate do kúta? Prečo vás zaráža, že za nenávisť sa vám oplácame nenávisťou? Nie, my nikomu neubližujeme, nám ubližujú oveľa viac.“

Enniusa zarazilo Shektovo rozhorčenie. Ešte aj tých najlepších z nich, pomyslel si, zaslepujú predsudky, že Zem je sama proti celému vesmíru.

„Pán doktor, ospravedlňujem sa za svoju netaktnosť,“ začal zmierlivo. „Na vine je moja neskúsenosť a veľká nuda. Stojí pred vami sotva štyridsaťročný chudák — štyridsať rokov je v úradníckej kariére priam dojčenský vek — ktorý si tu na Zemi odsluhuje učňovské roky. Môže trvať ešte celé roky, kým si ma tí hlupáci z Ministerstva vonkajších provincií všimnú, aby ma povýšili a poslali na nejaké menej nebezpečné miesto. Takže obaja sme vlastne väzňami Zeme, ale zároveň aj občanmi veľkého sveta duchovná, kde niet rozdielov medzi planétami ani ľudskými vlastnosťami. Podajme si ruky a buďme priatelia.“

Vrásky na Shektovej tvári sa vyhladili a z jeho výrazu bolo vidieť, že sa mu zlepšila nálada. Zasmial sa. „Slová sú síce zmierlivé, ale tón prezrádza sebavedomého diplomata Impéria. Nie ste najlepší herec, pán guvernér.“

„Tak ma poučte ako dobrý učiteľ a povedzte mi niečo o tom vašom synapsifikátore.“

Shekt sa mykol a zamračil. „Akože, vy už o ňom viete? Nie ste teda iba úradník, ale aj fyzik?“

„Mojou povinnosťou je byť informovaný o všetkom. Ale vážne, pán doktor, rád by som sa o ňom dozvedel niečo bližšie.“

Fyzik sa uprene pozrel na svojho spoločníka, zdalo sa, že sa nevie rozhodnúť. Vstal a suchou rukou si začal zamyslene poťahovať peru. „Vlastne ani neviem, čím začať.“

„Nuž, pri hviezdach nad nami, ak neviete, ktorou matematickou teóriou začať, pomôžem vám. Nemusíte spomenúť ani jednu, aj tak tým vašim funkciám a tenzorom nerozumiem.“

Shekt zažmurkal. „Nuž, ak sa mám obmedziť len na opis vlastnej funkcie prístroja, jeho úlohou je zdokonaliť ľudskú schopnosť učiť sa.“

„Ale čo! A funguje to?“

„To by som aj ja rád vedel. Vyžiada si to ešte veľa práce. Poviem vám základné fakty, pán guvernér, a posúďte si ich už sám. Nervový systém človeka — aj zvierat — tvorí neuroproteínová štruktúra. Túto štruktúru tvoria veľké molekuly navzájom spojené veľmi citlivou bioelektrickou väzbou. Aj ten najmenší impulz podráždi niektorú z molekúl, ktorá sa potom uvedie do pôvodného stavu tým, že odovzdá vzruch susednej a tá zasa ďalšej, až kým sa vzruch nedostane do mozgu. Mozog samotný je obrovským zoskupením podobných molekúl, prepojených všetkými možnými spôsobmi. Pretože počet týchto molekúl sa pohybuje medzi desiatym a dvadsiatym rádom — čiže až do jednotky s dvadsiatimi nulami na konci — množstvo možných kombinácií prepojenia predstavuje faktoriál čísla desať až dvadsať. Toto číslo je také závratné, že keby zo všetkých elektrónov a protónov v kozme vznikli nové kozmy a z týchto zasa ďalšie, súčet všetkých elektrónov a protónov v takto vzniknutom novom vesmíre by nebol ničím v porovnaní so… Rozumiete?“

„Žiaľ, ani slovo. Keby som sa o to aj usiloval, iste by som od tej duševnej námahy zavýjal ako pes.“

„Hmm. Teda to, čo my nazývame nervovými vzruchmi, je vlastne iba narušenie bioelektrickej rovnováhy medzi molekulami, ktoré putuje cez nervy až do mozgu a potom späť do nervov. Chápete?“

„Áno.“

„Potom ste hotový génius. Cez nervovú bunku postupuje tento vzruch rýchlo, pretože neuroproteínové molekuly sa vlastne dotýkajú. No jednotlivé nervové bunky oddeľuje veľmi tenká membrána — synapsa — bez tejto neuroproteínovej štruktúry. Inými slovami, dve susediace nervové bunky nie sú navzájom spojené.“

„Aha,“ poznamenal Ennius, „čiže nervový vzruch musí túto synapsu prekonať.“

„Presne tak. Synapsa zoslabuje intenzitu vzruchu a spomaľuje rýchlosť jeho šírenia v závislosti od druhej mocniny svojej hrúbky. To isté platí aj pre mozog. A teraz si predstavte, že by sa podarilo nájsť spôsob, ako znížiť dielektrickú konštantu tejto synapsy.“

„Akú konštantu?“

„Inými slovami to možno nazvať izolačným odporom synapsy. Ak by sa nám ho podarilo znížiť, vzruchy by ju prekonávali ľahšie. Uvažovali by ste rýchlejšie a rýchlejšie by ste aj chápali.“

„Vráťme sa teda k mojej pôvodnej otázke. Už to funguje?“

„Prístroj som vyskúšal na zvieratách.“

„A s akým výsledkom?“

„Nuž, väčšina veľmi chytro zahynula na koaguláciu mozgových bielkovín, niečo podobné ako keď na tvrdo uvaríte vajce.“

Ennius sa strhol. „V týchto chladnokrvných vedeckých pokusoch je čosi nevýslovné kruté. A čo bolo s tými, ktoré prežili?“

„Z toho nemožno robiť závery, nešlo predsa o ľudí. Výsledky sú však uspokojivé… Lenže potrebujem ľudí. Chápete, veľa záleží na prirodzených bioelektrických vlastnostiach jednotlivých mozgov. V každom mozgu sa tvoria mikroprúdy určitého typu, každý mozog má svoje odlišnosti. Možno to prirovnať k odtlačkom prstov alebo obrazcu žiliek na sietnici. Ba dokonca individuálne rozdiely sú ešte zreteľnejšie. Pri pokusoch to musíme brať do úvahy, a ak sa nemýlim, k ďalším koaguláciám už nedôjde… Nemám však na tento experiment dobrovoľníkov. Aj ich hľadám, ale…“ Rozhodil rukami.

„Ani sa nečudujem,“ povedal Ennius. „Ale teraz vážne; ak sa vám prístroj podarí zdokonaliť, aké máte s ním plány?“

Fyzik pokrčil plecami. „To nie je moja starosť. O tom pochopiteľne rozhodne Veľká rada.“

„Nemali by ste námietky, keby sa s vaším objavom čo najskôr oboznámili v celom Impériu?“

„Ja? Vôbec nie. Ale iba Veľká rada je oprávnená…“

„Dočerta s vašou Veľkou radou,“ prerušil ho Ennius netrpezlivo. „Už som s nimi mal do činenia. Ale boli by ste vy ochotný porozprávať sa s nimi, keď nadíde pravá chvíľa?“

„Isteže, ale ako by som ich mohol ovplyvniť?“

„Mohli by ste im vysvetliť, že ak sa na Zemi podarí vyvinúť synapsifikátor, ktorý by sa dal celkom bezpečne využívať aj na ľuďoch, a ak ho Zem poskytne aj ostatným členom Impéria, možno sa zrušia niektoré obmedzenia týkajúce sa emigrácie pozemšťanov na iné planéty.“

„Akože?“ začudoval sa Shekt ironicky, „a riskovali by sa aj e-pidémie zapríčinené našimi odlišnosťami a tým, že vlastne ani nie sme ľudia?“

„Možno by ste sa dokonca,“ povedal Ennius potichu, „mohli presťahovať en masse na inú planétu. Pouvažujte o tom.“

Vtom sa otvorili dvere a do miestnosti vkĺzla mladá žena a ako jarný vánok osviežila potuchnuté ovzdušie skromne zariadenej pracovne. Pri pohľade na návštevníka sa zarazila a trochu začervenala.

„Len pod ďalej, Póla,“ vyzval ju Shekt náhlivo. „Pán guvernér,“ povedal Enniusovi, „rád by som vám predstavil svoju dcéru. Póla, toto je lord Ennius, guvernér Zeme.“

Guvernér vstal a zdvorilo kývol hlavou, akoby si to, že chcela odísť, vysvetľoval len ako slušnosť.

„Milá slečna,“ povedal, „neveril som, že by Zem mohli zdobiť takéto krásne kvety. Teraz som však presvedčený, že by ste boli rovnakou ozdobou ktorejkoľvek inej planéty.“

Póla mu náhlivo, ba až hanblivo podala ruku. Na okamih sa zdalo, že jej ju chce bozkať podľa galantného zvyku starej generácie, no zostalo iba pri symbolickom náznaku. Zrejme si to rozmyslel, lebo jej veľmi rýchlo pustil ruku.

Póla sa akoby na okamih zamračila, ale úctivo odvetila: „Pán guvernér, som úprimne dojatá, ako milo sa správate k obyčajnej po-zemšťanke. Vaša zdvorilosť sa vyrovná vašej odvahe, s akou riskujete možnú infekciu.“

Shekt si odkašľal a skočil jej do reči. „Moja dcéra, pán guvernér, končí štúdium na univerzite v Chicu a je tu na praxi; dva dni v týždni pracuje v mojom laboratóriu ako technička. Je veľmi šikovná, a hoci zo mňa hovorí otcovská pýcha, možno dakedy zaujme moje miesto.“

„Otec,“ povedala Póla potichu, „chcem ti oznámiť niečo dôležité.“ Zaváhala.

„Chcete zostať osamote?“ spýtal sa Ennius zdvorilo.

„Nie, netreba,“ odmietol Shekt. „O čo ide, Póla?“

„Máme dobrovoľníka, otec.“

Shekt na ňu vyjavené pozrel. „Na synapsifikátor?“

„Aspoň to tvrdí.“

„Nuž, vidím, že som vám priniesol šťastie,“ poznamenal Ennius.

„Tak to vyzerá.“ Shekt sa obrátil k dcére. „Povedz mu, nech počká. Odveď ho do izby C a ja prídem čoskoro za vami.“

Keď Póla odišla, pozrel na Enniusa. „Môžete ma ospravedlniť, pán guvernér?“

„Isteže. Ako dlho experiment potrvá?“

„Niekoľko hodín. Chceli by ste sa na ňom zúčastniť?“

„Nič skľučujúcejšie si neviem predstaviť, milý pán doktor. Až do zajtra budem vo vládnom paláci. Oboznámili by ste ma potom s výsledkom?“

Zdalo sa, že Shektovi odľahlo. „Ale isteže.“

„Dobre… A porozmýšľajte, čo som vám povedal o tom vašom synapsifikátore. O tej vašej novej kráľovskej ceste za poznaním.“

A Ennius odišiel ešte nespokojnejší, ako prišiel; vlastne sa nič nedozvedel a jeho obavy vzrástli.