5 Nedobrovoľný dobrovoľník

LEN ČO SHEKT OSAMEL, ROZVÁŽNE A POMALY stisol gombík bzučiaka a do miestnosti náhlivo vošiel mladý technik v belostnom plášti so starostlivo zopnutými dlhými hnedými vlasmi.

„Povedala vám Póla…“ začal Shekt.

„Áno, pán doktor. Pozorovala ho skrytou kamerou a nepo-chybne je to ozajstný dobrovoľník.“

„Čo myslíte, mám to ohlásiť Rade?“

„Ťažko povedať. Rade by sa iste nepáčilo, že ste použili bežné komunikačné prostriedky. Viete, že sa všetko odpočúva.“ Oživené dodal: „Ale mohol by som ho poslať preč. Hoci mu povedať, že potrebujeme iba mužov do tridsať rokov. Tento má určite najmenej tridsaťpäť.“

„Nie, to nie. Najprv sa naňho pozriem.“ Shektovi hlavou vírili myšlienky. Doteraz sa mu darilo držať situáciu pevne v rukách. Za informácie, čo publikoval, by ho nemohli obviniť, že niečo tají. A teraz sa mu zrazu prihlásil ozajstný dobrovoľník, a to ešte rovno po Enniusovej návšteve. Nesúvisí to nejako? Shekt mal iba hmlistú predstavu o sile jednotlivých tajných politických zoskupení, ktoré na spustošenej Zemi znova súperili o moc. Svojím spôsobom však toho vedel dosť. Dosť na to, aby si uvedomil, že im je vydaný na milosť a nemilosť, a iste vedel toho viac, ako si o ňom mysleli členovia Bratstva.

Ale čo môže robiť, keď je medzi dvoma mlynskými kameňmi?

O desať minút si už so záujmom prezeral šľachovitého farmára, ktorý stál pred ním s čiapkou v ruke a s poodvrátenou hlavou, akoby sa chcel vyhnúť skúmavému pohľadu. Shekt usúdil, že má iste menej ako štyridsať, no ťažká práca na poli nikomu na mladistvom výzore nepridá. Mužova ošľahaná hnedá tvár teraz sčervenela a na čele a na sluchách sa mu perlili kvapôčky potu, hoci v miestnosti bolo príjemne chladno.

Nervózne si mädlil prsty.

„Môj milý,“ začal Shekt prívetivo, „chápem, že nám nechcete prezradiť svoje meno.“

Arbin si tvrdohlavo húdol svoje. „Povedali mi, že sa dobrovoľníka nebudete na nič vypytovať.“

„Hm. A máte vôbec v úmysle prezradiť nám niečo o sebe? Či sa chcete rovno podrobiť experimentu?“

„Ja? A hneď?“ zľakol sa Arbin. „Ale veď ja nie som ten dobrovoľník. Nič také som ani netvrdil.“

„Nie? Teda dobrovoľníkom je niekto iný?“

„Pravdaže. Načo by som sa…“

„Rozumiem. A ten druhý muž je tu s vami?“

„Vlastne áno,“ povedal Arbin neurčito.

„Dobre. Pozrite, povedzte nám len to, čo uznáte za vhodné. Všetko, čo sa od vás dozvieme, zostane v prísnej tajnosti a všemožne sa pousilujeme pomôcť vám. Súhlasíte?“

Farmár sklopil zrak, akoby naznačoval svoj rešpekt. „Ďakujem. Je to totiž takto, pane. Na farme máme istého muža, — hm, nášho vzdialeného príbuzného. Pomáha nám, chápete…“

Arbin namáhavo preglgol a Shekt vážne prikývol.

Arbin pokračoval. „Je veľmi usilovný a dobrý pracovník… viete, mali sme syna, ale ten zomrel… a potrebovali sme s mojou dobrou ženou pomoc… je chorľavá… a bez neho by sme si ťažko poradili.“ Cítil, že týmto vysvetľovaním všetko ešte väčšmi zamotáva.

Vychudnutý vedec však pokojne prikývol. „A chcete, aby sa váš príbuzný dal na tento experiment?“

„Veď som vám to už povedal… prepáčte, som z toho trochu nesvoj. Viete, ide o to, že ten chudák to nemá — hm, nemá to v hlave celkom v poriadku.“ A náhlivo pokračoval: „Chápete, nie že by bol duševne chorý. Nie je až taký chorý, aby ho bolo treba odstrániť. Je len trochu ťažkopádny. Viete, ani nerozpráva.“

„Nevie rozprávať?“ znepokojil sa Shekt.

„Ale — ale vie. Ibaže nerád rozpráva. Nerozpráva totiž celkom dobre.“

Fyzik sa pochybovačné zatváril. „A vy by ste chceli, aby sy-napsifikátor zlepšil jeho duševné schopnosti, však?“

Arbin pomaly prikývol. „Viete, keby bol trochu bystrejší, mohol by všeličo porobiť namiesto mojej ženy, lebo ona už tak nevládze.“

„Ale môže sa stať, že zomrie. Uvedomujete si to?“

Arbin naňho bezmocne hľadel a zúfalo si mädlil prsty.

„Potrebujem jeho súhlas,“ vyhlásil Shekt.

Farmár pomaly, zaťato pokrútil hlavou. „Neporozumie vám.“ Potom naliehavo pokračoval: „Pozrite, pane, som si istý, že ma pochopíte. Nevyzeráte, že by ste nevedeli pochopiť ťažký život. Ten muž je už starší. Šesťdesiatku síce ešte neprekročil, ale pri najbližšom sčítaní by si mohli povedať, že je poloblázon, a odstrániť ho. Nechceme ho stratiť, a preto som vám ho aj priviedol.

A trochu to tajím, lebo…“ Arbinov úzkostlivý pohľad preletel po stenách miestnosti, akoby chcel odhaliť zvedavé uši za nimi, „lebo Bratstvu by sa azda nepáčilo, že chcem zachrániť toho chudáka. Posudzovali by to možno ako porušenie Nariadení, ale život nie je ľahký, pane… A pre vás by to bolo výhodné. Veď predsa hľadáte dobrovoľníkov.“

„Tak je. Kde máte toho svojho príbuzného?“

Arbin využil príležitosť. „Vonku, v mojom bimote, pane, ak si ho medzitým niekto nevšimol. Sám by si ťažko poradil…“

„Dúfajme, že je v poriadku. Pôjdeme teraz von a dovezieme bimot do našej garáže v suteréne. Postarám sa, aby sa okrem mojich spolupracovníkov nikto nedozvedel, že je tu. A ubezpečujem vás, že Bratstvo vám nebude robiť ťažkosti.“

Priateľsky potľapkal Arbina po pleci a ten sa vyľakane zaškeril. Mal pocit, akoby mu z hrdla sňali slučku.

Shekt sa zahľadel na tučného plešivejúceho muža, ktorý ležal na pohovke. Pacient bol v bezvedomí, ale dýchal zhlboka a pravidelne. Rozprával nezrozumiteľne a nechápal ani slovo. Nijaké fyziologické príznaky slabomyseľnosti však uňho neobjavili. Reflexy mal primerané staršiemu veku.

Starý. Hmm.

Pozrel na Arbina, ktorý všetko veľmi pozorne sledoval.

„Nechcete, aby sme mu urobili analýzu kostného tkaniva?“

„Nie,“ vykríkol Arbin. Potom pokojnejšie dodal: „Nechcem nič, čo by mohlo prispieť k identifikácii.“

„Ale možno by nám pomohlo — boli by sme bezpečnejší, rozumiete — keby sme presne vedeli, koľko má rokov,“ presviedčal ho Shekt.

„Má päťdesiat,“ povedal Arbin rázne.

Fyzik pokrčil plecami. Napokon, na tom nezáleží. Opäť pozrel na spiaceho. Keď ho doviedli dnu, pacient bol alebo aspoň vyzeral skľúčený, vystrašený a apatický. Ani hypnotiká v ňom nevyvolali podozrenie. Keď mu ich ponúkli, letmo a nervózne sa usmial a prehltol ich.

Technik práve doviezol poslednú časť synapsiŕikátora. Po stlačení gombíka sa molekuly v polarizovaných sklách okien preskupili a do operačnej miestnosti už nevnikalo nijaké svetlo. Iba prenikavý biely jas lámp dopadal na pacienta, ktorý sa teraz vznášal nad operačným stolom v niekoľkostokilowattovom diamagnetickom poli.

Arbin sedel bokom v šere a nič nechápal: bol však pevne rozhodnutý aspoň svojou prítomnosťou prekaziť ich zákerné zámery, lebo na ne nestačil vedomosťami.

Fyzici si ho nevšímali. Pacientovi pripevnili na hlavu elektródy. Bola to zdĺhavá práca. Najprv bolo treba pozorne preskúmať U-llsterovou metódou štruktúru lebky, pričom na nej objavili pokrútené, zbiehajúce sa švy. Shekt sa neveselo pousmial. Lebečné švy síce ktovieako spoľahlivo neurčujú vek, ale v tomto prípade celkom postačia. Muž mal iste viac ako predpokladaných päťdesiat.

Ale po chvíli sa prestal usmievať a zamračil sa. S tými švami nebolo niečo v poriadku. Vyzerali čudne, akoby nie celkom…

Na okamih bol skalopevné presvedčený, že štruktúra lebky je celkom primitívna, dajaký anachronizmus, ale… Napokon, ten chlap je aj duševne zaostalý, tak prečo nie?

Odrazu prekvapene skríkol: „Čo to vidím? Veď ten muž zarastá!“ Obrátil sa k Arbinovi: „Vždy mu rástla brada?“

„Brada?“

„No chlpy na tvári! Poďte sem! Vari ich nevidíte?“

„Áno, pane.“ Arbin horúčkovito uvažoval. Ráno si to naozaj všimol, ale neskôr na to zabudol. „On sa už takto narodil,“ povedal a chytro doložil, „aspoň si myslím.“

„Nič to, odstránime mu ich. Nechcete predsa, aby nám tu behal chlpatý ako dajaká šelma, však nie?“

„Nie, pane.“

Technik v gumových rukaviciach starostlivo potrel mužovi tvár depilačným roztokom a chlpy ľahko zišli.

„Pán doktor, aj na hrudi je zarastený,“ povedal technik.

„Pri veľkej galaxii,“ vykríkol Shekt. „Naozaj, ten chlap je zarastený ako opica. Ale pod košeľou chlpy nevidieť, tak mu ich nechajte, a radšej pripojte elektródy. Dajte ich sem, sem a sem.“ Do kože zapichli tenké platinové kontakty. „A sem a sem.“

Cez kožu k lebečným švom preniklo dvanásť veľmi tenkých elektród, ktoré zachycovali aj tie najslabšie bioprúdy, čo prebiehali medzi jednotlivými mozgovými bunkami.

Ručičky citlivých mikroampérmetrov sa chveli a poskakovali a ihly zapisovacieho prístroja zanechávali na registračnom papieri jemnú pavučinu nepravidelných kriviek.

Registračný papier vybrali a položili na prehliadači pult. Zhŕkli sa okolo neho a čosi si šepkali.

Arbin zachytil útržkovité poznámky:,…. pozoruhodne pravidelné… pozrite na ten hrot… myslím, že by sme to mali analyzovať… jasne viditeľné aj púhym okom…“

A potom nasledovala zdanlivo dlhá a náročná príprava samotného synapsifikátora. Zapínali a vypínali rozličné spínače, sledovali stupnice a registračné záznamy, znova a znova kontrolovali jednotlivé prístroje a nanovo nastavovali rozsahy.

Napokon sa Shekt usmial na Arbina a povedal: „O chvíľu sme hotoví.“

Veľký prístrojový agregát sa ako nejaká ťarbavá a hladná príšera pomaly prisunul nad spiaceho. Na končatiny pripevnili mužovi dlhé káble a zozadu pod šiju mu upevnili o plecia čiernu gumovú podušku. Napokon, ako tykadlá obrovského chrobáka, mu k bledej okrúhlej tvári priložili z každej strany elektródu, ktorá sa opierala o sluchu.

Shekt nespúšťal oči zo stopiek a ruku mal položenú na hlavnom vypínači. Zrazu pootočil rukou, ale zdanlivo sa nič nestalo, dokonca ani Arbin nič nepostrehol, hoci všetko úzkostlivo sledoval. Shekt znova pootočil vypínačom o necelé tri minúty, ktoré sa zdali nekonečné dlhé.

Jeho asistent sa náhlivo sklonil nad spiaceho Schwartza a s triumfálnym výrazom sa narovnal. „Žije!“

Snímanie rozličných kontrolných záznamov, ktoré trvalo niekoľko hodín, prebehlo v ovzduší potláčaného vzrušenia. Až neskoro po polnoci pichli spiacemu injekciu a očné viečka sa mu zachveli.

Shekt odstúpil, vyčerpaný, ale spokojný. Chrbtom ruky si utrel čelo. „Je v poriadku.“

Energicky sa obrátil k Arbinovi: „Musí tu zopár dní zostať.“

V Arbinových očiach sa opäť zjavil vydesený výraz. „Ale veď… veď…“

„Nie, nie, musíte mi dôverovať. Tu bude v bezpečí, na to dám krk. Vlastne už teraz riskujem, že oň prídem. Nechajte ho tu, okrem nás ho nikto neuvidí. Keby ste ho teraz odviezli, azda by to ani neprežil. A čo by ste z toho mali? A keby zomrel, museli by ste všetko vysvetľovať Bratstvu.“

Posledné Shektove slová trafili do čierneho. Arbin preglgol a spýtal sa: „Ale počujte, ako sa dozviem, že si mám poňho prísť? Svoje meno vám neprezradím!“

To už bola kapitulácia. Shekt mu odpovedal: „Nepýtam sa vás naň. Príďte presne o týždeň večer o desiatej. Budem vás čakať pri dverách do garáže, kam ste dnes vošli svojím bimotom. Musíte mi veriť, človeče, nemáte sa čoho báť.“

Už bol večer, keď Arbin vyrazil z Chica. Iba dvadsaťštyri hodín uplynulo od chvíle, čo im neznámy zabúchal na dvere, a za ten čas viac ráz porušil všetky najprísnejšie Nariadenia.

Keď vo svojom bimote uháňal po prázdnej ceste, často sa mimovoľne obzrel. Nesleduje ho niekto? Nechcú vypátrať, kde býva? Alebo ho už potajme odfotografovali? A teraz si tú fotografiu pohodlne porovnávajú dakde v spravodajskej centrále Bratstva vo Was-henne, kde sú založené osobné materiály všetkých žijúcich pozemšťanov kvôli evidencii, kedy sa kto dožije šesťdesiatky.

Šesťdesiatky, ktorej sa napokon nikto nevyhne. Hoci on má pred sebou ešte dvadsaťpäť rokov, prenasleduje ho tento prízrak denne vďaka Grewovi a teraz aj vďaka cudzincovi.

A čo keby sa už v Chicu neukázal?

Nie! S Loou by nevládali robiť za troch, a len čo by neodovzdali predpísaný kontingent, vyšiel by najavo ich prvý prečin, ukrývanie Grewa. A tak keď niekto raz poruší jedno z Nariadení, nevyhnutne musí porušiť aj to ďalšie.

Arbin vedel, že sa do Chica vráti, aj keď sa to spája s veľkým rizikom.

Až neskoro po polnoci si Shekt uvedomil, že by si mal oddýchnuť, aj to len preto, že ustarostená Póla naňho naliehala. No ani potom nevedel zaspať. Vankúš akoby ho rafinovane pridúšal a prikrývka ho omotávala tak pevne, že sa nevládal hýbať. Vstal a odniesol si stoličku k obloku. Mesto bolo teraz temné, ale na horizonte oproti jazeru sa slabo mihotala modravá smrtonosná žiara, ktorá zalievala celú Zem.

Udalosti rušného dňa sa mu opäť bláznivo vynárali v mysli. Len čo presvedčil vyplašeného farmára, aby odišiel domov, spojil sa videofónom s vládnym palácom. Ennius sa osobne prihlásil, akoby už čakal. Ešte vždy bol v ťažkom ochrannom odeve.

„Dobrý večer, pán doktor. Experiment ste skončili?“

„Áno, ale chudák dobrovoľník ho ledva prežil.“

Ennius sa zatváril vydesene. „Dobre som usúdil, že urobím lepšie, ak odídem. Povedal by som, že ani nie je veľký rozdiel medzi vami vedcami a vrahmi.“

„Ale veď ešte nezomrel, pán guvernér, a možno ho aj zachránime, hoci…“ A pokrčil plecami.

„Na vašom mieste by som sa v budúcnosti zameral výlučne na potkany… Ale akosi sa mi nezdáte vo svojej koži, milý priateľ. Veď vy ste si predsa na niečo takéto už zvykli, nie ako ja.“

„Starnem, pán guvernér,“ vysvetlil Shekt jednoducho.

„Tu na Zemi je to nebezpečná kratochvíľa,“ odvetil mu Ennius sucho. „Choďte si ľahnúť.“

A tak Shekt teraz sedel pri okne a hľadel na potemnené mesto umierajúcej planéty.

Skúšky so synapsifikátorom trvajú už dva roky a po celý ten čas je otrokom a poslušnou bábkou Bratstva strážcov tradícií či Bratstva, ako sa sami nazývajú.

Napísal sedem alebo osem článkov, ktorých uverejnenie v Sí-rianskej neurofyziologickej revue by jeho meno razom preslávilo po celej galaxii. A tieto články plesnivejú v jeho písacom stole. Namiesto toho musel napísať ten pomotaný a zámerne skresľujúci článok do Fyzikálnych rozhľadov. Typické metódy Bratstva. Radšej polopravdy než čistá lož.

A predsa sa Ennius oňho zaujíma. Prečo?

Vari to súvisí s ostatnými informáciami, čo získal? Má zástupca Impéria to isté podozrenie ako on?

V ostatných dvesto rokoch boli na Zemi tri povstania. Tri razy sa obyvatelia Zeme v mene niekdajšej veľkosti vzbúrili proti imperiálnym posádkam. A prirodzene, tri razy ich porazili, a keby imperiálna politika nebola taká zhovievavá a galaktický kongres neprejavil toľkú štátnickú múdrosť, mohla byť už Zem krvavo vyčiarknutá zo zoznamu obývaných planét.

Teraz by sa to však mohlo azda skončiť inak… Lenže naozaj by sa to mohlo skončiť inak? Nakoľko sa dá veriť slovám umierajúceho šialenca, ktoré boli zväčša iba nesúvislým bľabotaním?

Ale čo si pomôžeš? Tak či onak, nesmie nič podniknúť. Môže iba čakať. Starne, a ako povedal Ennius, na Zemi je to nebezpečná kratochvíľa. Šesťdesiatka je už blízko a z jej smrtiaceho zovretia sa len málokomu podarilo získať výnimku.

A predsa túži žiť, hoci aj na prekliatej rádioaktívnej kope hliny zvanej Zem.

Opäť si ľahol a v polospánku mu ešte zišlo na um, či Bratstvo neodpočúvalo jeho rozhovor s Enniusom. Vtedy ešte netušil, že Bratstvo má aj iné zdroje informácií.

Shektovmu mladému technikovi trvalo až do rána, kým sa definitívne rozhodol.

Šéfa síce obdivoval, no dobre vedel, že použiť synapsifikátor a nedať si oficiálne schváliť dobrovoľníkov, je hrubým porušením príkazu Bratstva. A keďže tento príkaz neskôr vyšiel ako Nariadenie, bola takáto neposlušnosť ťažkým zločinom.

Uvažoval. Napokon, koho vlastne podrobili tomu experimentu? Nábor dobrovoľníkov sa starostlivo pripravil a usmerňoval. Bolo treba zverejniť dostatočné množstvo informácií o synapsifikátore, aby prípadní imperiálni agenti nemali dôvody na podozrenie, a zároveň sa skôr odradili potenciálni dobrovoľníci. Bratstvo strážcov tradícií poslalo na experiment niekoľko svojich ľudí, a to malo stačiť.

Ale kto teda poslal tohto muža? Bratstvo tajne, aby si preverilo, či sa možno na Shekta spoľahnúť?

Alebo je Shekt zradca? Popoludní sa tam s kýmsi zamkol — a neznámy mal na sebe masívny odev, aký nosievajú Prišelci na ochranu pred rádioaktívnym žiarením.

Tak či onak, Shekta ľahko môže stihnúť záhuba, a prečo by mal na to doplatiť aj on? Veď je ešte mladý a má pred sebou takmer štyridsať rokov života. Prečo by si mal predčasne privolávať Šesťdesiatku?

Okrem toho by to znamenalo povýšenie… A napokon, Shekt je už starý a pri najbližšom sčítaní ho aj tak odstránia, čiže mu ani veľmi neublíži. Prakticky mu vôbec neublíži.

Technik sa definitívne rozhodol. Vzal do ruky komunikátor a vyťukal kombináciu čísiel, čím sa priamo zapojil do kancelárie premiéra Zeme, po imperátorovi a guvernérovi najvyššieho pána nad životom a smrťou všetkých pozemšťanov.

Až večer sa ružový opar bolesti Schwartzovi v hlave trochu rozplynul a prenikli ním prvé nejasné vnemy. Spomenul si na cestu k nízkym, husto nakopeným budovám pri jazere, na to, ako sa musel dlho krčiť v batožinovom priestore vozidla.

A potom — čo bolo potom? Myšlienky sa mu ťažkopádne prevaľovali v mozgu… Áno, prišli poňho. Zaviedli ho do veľkej miestnosti, plnej všelijakých prístrojov a stupníc, a dali mu dve tabletky… Áno, to je ono. Dali mu tabletky a on ich pokojne prehltol. Čo mohol stratiť? Keby ho otrávili, preukázali by mu láskavosť.

A na nič iné sa nepamätá.

Okamih! Spomenul si, že útržkovité čosi ešte vnímal… Nakláňali sa nad ním ľudia… Niekto mu pritískal na hruď chladný stetos-kop… Akési dievča ho kŕmilo.

Blyslo mu hlavou, že ho akiste operovali, a pochytila ho panika; náhlivo odhrnul prikrývku a sadol si.

Vtom bolo pri ňom akési dievča a usilovalo sa ho uložiť späť na vankúš. Čosi chlácholivo rozprávalo, ale nerozumel jej ani slovo. Márne sa vzpieral jej útlym rukám. Bol veľmi slabý.

Zahľadel sa na svoje ruky. Vyzerali normálne. Pohýbal nohami a počul, ako prikrývka zašuchotala. Teda mu ich neamputovali.

Obrátil sa k dievčaťu a s malou nádejou sa jej spýtal: „Rozumiete vy mne? Viete, kto som?“ Ledva si spoznával svoj hlas.

Dievča sa pousmialo a odrazu naňho vychrlilo záplavu nezrozumiteľných slov. Schwartz zastenal. Vzápätí vošiel starší muž a dával mu tabletky. Muž s dievčaťom sa chvíľu rozprávali, potom sa dievča obrátilo ku Schwartzovi, ukázalo mu na pery a povzbudivo naňho kývlo.

„Čože?“ spýtal sa.

Nadšene prikývla; jej pekná tvár žiarila a Schwartz, hoci mal zlú náladu, hľadel na ňu s potešením.

„Chcete, aby som rozprával?“ spýtal sa.

Muž si sadol k nemu na posteľ a posunkami naznačil, nech otvorí ústa. Povedal „A-h-h“ a Schwartz zopakoval „A-h-h,“ pričom mu muž prstami masíroval ohryzok.

„Čo tu so mnou vyvádzate?“ zašomral Schwartz nevrlo, keď mu muž dal konečne pokoj. „Vari vás prekvapilo, že viem rozprávať? Za koho ma máte?“

Dni plynuli a Schwartz sa už čo-to naučil. Muž sa volal doktor Shekt; bol to prvý človek, ktorého poznal podľa mena od chvíle, čo prekročil handrovú bábiku. Dievča bola jeho dcéra Póla. Schwartz zistil, že sa už nepotrebuje holiť. Prestal zarastať. To ho vyľakalo. Bude ešte vôbec niekedy zarastať?

Sila sa mu chytro vracala. Dovolili mu, aby sa sám obliekal a prechádzal, a kŕmili ho aj hutnejšími jedlami, nielen kasičkou.

Trpí vari na amnéziu? Preto ho tu držia? Je tento svet x okolo neho normálny a prirodzený, kým svet, na aký si pamätá, je iba výplodom jeho chorého mozgu?

Nikdy mu nedovolia opustiť izbu a nepustia ho ani na chodbu. Žeby bol väzňom? Spáchal azda nejaký zločin?

Nikto sa necíti taký stratený ako ten, čo zablúdil v nekonečných, spletitých chodbách vlastnej opustenej mysle, kde ho nikto nenájde a nezachráni. Nikto nie je bezmocnejší ako ten, čo stratil pamäť.

Póla ho s potešením učila jednotlivé slová. Neprekvapovalo ho, ako ľahko ich chápe a pamätá si ich. Spomínal si, že aj v minulosti mal dobrú pamäť; zdá sa, že aspoň tá mu zostala. O dva dni už rozumel jednotlivým vetám. Na tretí deň sa sám vedel vyjadriť tak, aby mu rozumeli.

Na tretí deň však prekvapil aj sám seba. Shekt ho učil rátať a dával mu príklady. Schwartz mu odpovedal a Shekt pozeral na hodinky a značil si, ako rýchlo odpovedá. Potom mu Shekt vysvetlil pojem dekadického logaritmu a chcel, aby mu povedal logaritmus dvoch.

Schwartz starostlivo vyberal slová. Slovná zásoba mu ešte vždy nepostačovala, pomáhal si gestami. „Ja-nie-povedať. Odpoveď — nie — číslo.“

Shekt vzrušene prikývol: „Nie číslo. Ani jedno, ani druhé; časť toho, časť toho.“

Schwartz pochopil, že Shekt súhlasí s jeho odpoveďou, že nejde o celé číslo, a odpovedal: „Nula, čiarka, tri, nula, jeden, nula — a mnoho čísiel.“

„Stačí!“

V tej chvíli bol Schwartz ohromený. Ako to, že správne odpovedal? Bol si istý, že nikdy predtým o logaritmoch nepočul, a predsa sa mu v mozgu zrodila správna odpoveď, len čo doznela otázka. Nemal potuchy, ako na to prišiel. Zdalo sa mu, akoby mu myseľ pracovala celkom samostatne a on vystupoval iba ako jej tlmočník.

Alebo bol v tých dávnych časoch, ešte pred amnéziou, matematikom?

Pobyt v izbe znášal čoraz horšie. Dni plynuli a on pociťoval stále naliehavejšie, že sa musí dostať von a nájsť odpoveď na otázky, ktoré ho trápili. Nikdy sa ich nedozvie v tejto väzenskej cele, kde (zrazu mu to zišlo na um) je vlastne iba pokusným králikom.

Príležitosť sa naskytla na šiesty deň. Už mu priveľmi dôverovali a Shekt raz pri odchode zabudol za sebou zamknúť. Dvere zvyčajne tak priliehali, že nebolo vidieť ani tú najmenšiu škáru, no teraz zostali asi na centimeter odchýlené.

Chvíľu počkal, či sa Shekt znenazdajky nevráti, a potom sa pomaly dotkol tlmeného svetielka pri dverách, ako to často vídal. Dvere sa hladko a potichu odsunuli. Chodba bola prázdna.