6 Nočná predtucha

GUVERNÉROV PALÁC VYZERAL V NOCI AKO z rozprávky. Girlandy nočných kvetov (všetky mimozemského pôvodu) otvorili svoje bohaté biele kalichy a steny boli nasiaknuté ich jemnou vôňou. Kremičitanové vlákna, dômyselne upevnené na nosnú konštrukciu paláca z hliníkovej zliatiny, žiarili v polarizovanom mesačnom svetle jemnou fialovou farbou, ktorá sa odrážala od kovového lesku paláca.

Ennius sa díval na hviezdy. Mali v sebe niečo prekrásne, veď boli časťou Impéria.

Zemská obloha bola prechodom medzi dvoma extrémami. Nežiarila intenzívne ako oblohy planét Centrálnej časti, tak nahusto posiate hviezdami, že nočná temnota mizla v záplave ich žiarivého svitu. Takisto nemala ani osamelú dôstojnosť oblohy planét dakde na Periférii, kde nepreniknuteľnú čerň iba chvíľami rozjasňovalo matné svetielkovanie osamotenej hviezdy, a celá galaxia vyzerá len ako svetlejšia škvrna a jednotlivé hviezdy sa strácajú ako v diamantovom prachu.

Zo Zeme bolo naraz vidieť dvetisíc hviezd. Ennius sa zahľadel na Sírius, okolo ktorého krúžila jedna z desiatich najznámejších planét celého Impéria. Bol tam aj Arcturus, hlavné mesto sektora, kde sa narodil. Slnko Trantora, sídelného mesta celého Impéria, sa strácalo kdesi v Mliečnej ceste. Ani cez teleskop nebola jeho žiara intenzívnejšia.

Keď na pleci pocítil dotyk mäkkej ruky, prikryl ju svojou.

„To si ty, Flóra?“ zašepkal.

„Čakáš azda niekoho iného?“ začul pobavený hlas svojej ženy. „Vieš ty vôbec, že si od návratu z Chica ešte nespal? Vieš, že už bude svitať?… Nemám ti sem poslať raňajky?“

„Prečo nie?“ Nežne sa na ňu usmial a potom nahmatal hnedú kučierku vlasov na jej sluche. Poťahal ju za ňu. „A prečo si hore aj ty? Chceš, aby boli tiene pod najkrajšími očami v celej galaxii?“

Odtiahla hlavu a potichu mu odpovedala: „Tuším mi chceš tie tiene spôsobiť ty svojimi rečami, ale ja už dobre viem, kedy máš akú náladu. Čo ťa trápi, drahý?“

„Nuž, stále to isté, že som ťa tu doslova zahrabal a ty si zatiaľ mohla byť ozdobou ktoréhokoľvek vicekráľovského dvora v galaxii.“

„Ale choď, Ennius, to mi nenahovoríš.“

Ennius v tme pokrútil hlavou a povedal: „Vlastne ani neviem. Znepokojuje ma viacero maličkostí, čo sa zrazu nakopili. Napríklad ten Shekt a jeho synapsifikátor. A ten archeológ Arvardan so svojimi teóriami. A ešte všeličo iné. Načo som vlastne tu, Flóra, veď som ešte nič užitočné nevykonal.“

„Včasné ráno nie je tá pravá chvíľa, kedy sa máme zamýšľať nad sebou.“

Ennius však pokračoval so zaťatými zubami. „Títo pozemšťania! Ako dokáže taká hŕstka niktošov narobiť starosti samotnému Impériu? Pamätáš sa, Flóra, keď ma po prvý raz vymenovali za tunajšieho guvernéra, ako ma môj predchodca starý Faroul varoval pred nastávajúcimi ťažkosťami?… A mal pravdu. Azda iba že ma nevaroval dosť dôrazne. A ja som sa mu vtedy smial a v duchu som si myslel, že si to zavinil sám svojou neschopnosťou a senilitou. Bol som vtedy mladý, plný energie a odhodlania. Myslel som si, že to zvládnem oveľa lepšie…“ Zmĺkol, pohrúžený do seba, a potom zdanlivo nesúvislo pokračoval: „Nezávisle od seba jestvujú mnohé náznaky signalizujúce, že pozemšťanov zasa začína chytať ošiaľ rebélie.“

Pozrel na svoju ženu. „Poznáš predsa základnú doktrínu Bratstva strážcov tradícií, že kedysi Zem bola jedinou planétou obývanou ľuďmi, že je vlastne vyvolenou planétou celej rasy, povolanou byť reprezentantkou ľudstva?“

„Ale veď nám to predvčerom rozprával aj Arvardan.“ V takýchto prípadoch bolo najlepšie nechať, nech sa vyrozpráva.

„Áno, rozprával,“ prisvedčil Ennius zachmúrene, „lenže on hovoril iba o minulosti. A Bratstvo má na mysli aj budúcnosť. Vravia, že sa Zem znova stane stredom celej civilizácie. Dokonca tvrdia, že mytologické Druhé kraľovanie Zeme sa už blíži, varujú, že Impérium zničí jediná veľká katastrofa a triumfujúca Zem opäť zažiari v celej svojej niekdajšej sláve,“ hlas sa mu zatriasol, „tento zaostalý, barbarský, spálený svet! Tieto nezmyselné teórie už tri razy vyvolali vzburu, no porážky vonkoncom neotriasli ich hlúpou vierou.“

„Veď títo pozemšťania sú vlastne úbožiaci,“ povedala Flóra. „Čo im zostáva okrem ich viery? Sú ukrátení o všetko ostatné — o trochu znesiteľný svet, o znesiteľný život. Dokonca sú ukrátení aj o to, aby ich ostatná galaxia pokladala za seberovných. Tak útechu hľadajú v snoch. Môžeš im to zazlievať?“

„Áno, môžem.“ vykríkol Ennius rozhorčene. „Nech už konečne prestanú snívať a pokúsia sa prispôsobiť. Nepopierajú, že sú iní. Sú len jednoducho presvedčení, že sú lepší, a nie horší ako my, a to im predsa nikto v galaxii neuverí. Nech už raz prestanú so svojimi večnými politickými zápasmi a zrušia tie svoje zastarané a škodlivé Nariadenia. Nech sú už raz konečne ľuďmi a všetci ich budú uznávať. Nech sú jednoducho pozemšťanmi a všetci ich budú tak brať.

Ale o to teraz ani nejde. Napríklad neviem, čo zamýšľajú so synapsifikátorom. A to mi nedá spať.“ Ennius sa zamračene pozrel na tmavý oblak, čo na východe tienil hviezdnatú oblohu.

„Synapsifikátor?… Nie je to ten prístroj, o ktorom rozprával doktor Arvardan pri večeri? Bol si sa naň v Chicu pozrieť?“

Ennius prikývol.

„A čo si zistil?“

„Nuž, vlastne nič. Poznám Shekta, ba myslím, že ho poznám dobre. Rozoznám, kedy je vo svojej koži a kedy nie. Poviem ti iba toľko, Flóra, že počas nášho rozhovoru sa navidomoči niečoho veľmi bál. A keď som sa zdvihol na odchod, nesmierne sa mu uľavilo. A to mi vŕta v hlave, Flóra.“

„A bude ten prístroj fungovať?“

„Neviem, nie som neurofyzik. Shekt tvrdí, že nefunguje. Teraz mi volal, že dobrovoľník takmer prišiel o život. Ale neverím mu. Bol veľmi rozrušený, ba čo viac, akoby triumfoval. Dobrovoľník to prežil a experiment sa skončil úspešne, to by som nesmel vedieť, ako sa správa spokojný človek… Ale čo povieš, prečo ma klamal? Myslíš, že synapsifikátor je už schopný prevádzky? Že pomocou neho získavajú novú rasu géniov?“

„Ale prečo to taja?“

„Prečo? To ti nie je jasné? A prečo bola Zem zakaždým, keď povstala, porazená? Lebo boli strašne zaostalí. A teraz si predstav, že sa priemerná inteligencia pozemšťanov zvýši dvojnásobne. Alebo trojnásobne. Kto bude potom v nevýhode?“

„Ach, Ennius.“

„Môžeme sa dostať do postavenia opíc, útočiacich na ľudí. Čo nám pomôže početná prevaha?“

„Myslím, že sa zbytočne obávaš. Také niečo sa neutají. Môžeš predsa požiadať Ministerstvo vonkajších provincií, nech sem pošlú niekoľkých psychológov, aby otestovali zopár náhodne vybraných pozemšťanov. Každé mimoriadne zvýšenie IQ iste hneď zistia.“

„Áno, máš pravdu… Ale možno to bude celkom inak. Nie som si istý ničím, Flóra, len tým, že ďalšia vzbura je na obzore. Možno niečo podobné povstaniu zo sedemstopäťdesiateho roku, ibaže oveľa horšie.“

„A sme na to pripravení? Chcem povedať, že ak si o tom presvedčený…“

„Pripravení?“ Enniusov smiech znel ako zaštekanie. „Ja áno. Posádky sú v pohotovosti a dobre vyzbrojené. Urobil som všetko, čo sa dalo urobiť s jestvujúcimi silami a materiálom. Lenže ja tu nechcem mať vzburu, Flóra. Nechcem, aby obdobie môjho tunajšieho účinkovania vošlo do dejín ako obdobie vzbúr. Nechcem, aby sa moje meno spájalo s vraždením a smrťou. Najprv by ma za to vyznamenali, ale o sto rokov by ma v učebniciach nazývali krvavým despotom. Ako to bolo s vicekráľom na Santanni v šiestom storočí? Mohol urobiť niečo inšie, ako mu kázala povinnosť, aj keď zahynuli celé milióny? Vtedy ho za to vyznamenali, ale kto dnes nájde preňho slovko uznania? Chcel by som radšej zostať v pamäti ako ten, čo zabránil vzbure a zachránil bezcenné životy dvadsiatich miliónov bláznov.“ Z hlasu mu však zaznievala skôr beznádej.

„A prečo myslíš, Ennius, že sa ti to nepodarí?“ Sadla si k nemu a zľahka mu prešla končekmi prstov po brade.

Pevne jej zovrel prsty do dlane. „Pochybujem. Všetko sa sprisahalo proti mne. Ministerstvo samo nahráva týmto pozemským fanatikom, že sem poslalo toho archeológa Arvardana.“

„Ale, drahý, nechápem, ako by tu archeológ mohol narobiť nejaké škody. Priznávam, že jeho reči vyznievajú trochu rojčivo, ale to azda nie je až taká chyba.“

„Akože, ty si ho nepochopila? Chce, aby sme mu dovolili dokázať, že Zem je kolískou všetkého ľudstva. Túto podvratnú teóriu chce vedecky podložiť.“

„Tak mu to prekaz.“

„Nemôžem. Pozri, nie je to také jednoduché. Vraví sa, že guvernéri môžu všetko, ale nie je tomu celkom tak. Ten Arvardan má písomné povolenie od Ministerstva vonkajších provincií. Potvrdil ho sám imperátor. To mi celkom zväzuje ruky. Nemôžem nič podniknúť, najprv by som sa musel odvolať na Ústredný parlament, a to by trvalo dlhé mesiace… A aké argumenty by som uviedol? Keby som mu v tom zabránil násilím, kvalifikovali by to ako svojvôľu, a sama vieš, ako pohotovo Ústredný parlament odvolá každého vysokého úradníka, o ktorom sa nazdáva, že prekročil svoju právomoc; toto sa začalo hneď po Občianskej vojne v osemdesiatych rokoch. A čo by bolo ďalej? Nahradili by ma niekým, kto sa v situácii vôbec nevyzná, a Arvardan by si aj tak nerušene robil, čo chce.

A ani to ešte nie je najhoršie, Flóra. Vieš, ako chce dokázať starobylosť Zeme? Hádaj.“

Flóra sa pobavene zasmiala. „Žartuješ, Ennius. Ako to mám uhádnuť, nie som predsa archeologická. Povedala by som, že sa najskôr pokúsi vykopať nejaké staré sochy alebo kosti a určiť ich vek rádioizotopickou metódou, alebo niečo také.“

„Bodaj by si mala pravdu. Včera mi však povedal, že chce robiť vykopávky na rádioaktívnych územiach Zeme. Dúfa, že tam nájde rozličné artefakty a dokáže, že existovali ešte predtým, ako sa stal povrch Zeme rádioaktívny — je totiž pevne presvedčený, že túto rádioaktivitu spôsobil človek — a že sa mu podarí určiť aj ich vek.“

„Ale veď ja som ti povedala v podstate to isté.“

„Vieš, čo znamená vstúpiť na rádioaktívne územie? To je zakázané. Je to jedno z najprísnejších Nariadení platných pre pozemšťanov. Nikto nesmie vstúpiť na zakázané územie a všetky rádioaktívne územia sú zakázané.“

„Ale potom je všetko v najlepšom poriadku. Arvardanovi v tom zabránia sami pozemšťania.“

„Máš pravdu, prekazí mu to premiér! Lenže ako ho potom presvedčíme, že celú Arvardanovu misiu nenaplánovala vláda a že Impérium nemá v úmysle podporovať takúto svätokrádež?“

„Premiér predsa nebude taký nedotklivý!“

„Že nie?“ Ennius sa zaklonil a pozrel na ženu. Už sa brieždilo, a videl ju teda trochu zreteľnejšie. „Tvoja naivita ma priam dojíma. Určite bude taký nedotklivý. Vieš, čo sa tu stalo pred takými päťdesiatimi rokmi? Vyrozprávam ti to, aby si to mohla posúdiť.

Pozemšťania nedovolia, aby sa kdekoľvek na Zemi umiestnili znaky imperiálnej nadvlády, lebo sú presvedčení, že právoplatným vládcom celej galaxie by mala byť Zem. Lenže raz mladý Stannell H. - pamätáš sa, ten pološialený chlapec, ktorého po dvojročnom panovaní zavraždili — nariadil, že musia vztýčiť imperiálne insígnie v paláci Veľkej rady vo Washenne. Nebolo na tom nič zvláštne, lebo tieto insígnie sú umiestené v zákonodarných zhromaždeniach na všetkých planétach galaxie ako symbol jednoty Impéria. Ale čo sa stalo tu? V deň, keď insígnie slávnostne vztýčili, v meste vypukli masové nepokoje.

Fanatici z Washennu insígnie strhli a potom zaútočili na naše vojenské posádky. Ten šialenec Stannell nariadil, že jeho príkaz treba splniť, aj keby mali zmasakrovať všetkých pozemšťanov, ale zavraždili ho, skôr ako to stihli vykonať, a jeho nástupca Edard rozkaz odvolal. A opäť nastal pokoj.“

„Chceš povedať,“ spýtala sa Flóra neveriaco, „že imperiálne insígnie tam už nevztýčili?“

„Presne tak. Pri hviezdach, Zem, táto mizerná planéta, je jediná z miliónov planét Impéria, ktorá nemá v paláci svojho najvyššieho zhromaždenia imperiálne insígnie. A keby sme sa o to pokúsili dnes, bojovali by do posledného muža, aby nám v tom zabránili. A ty sa ma pýtaš, či sú nedotkliví. Hovorím ti, sú to šialenci.“

Na chvíľu sa odmlčal. V sivom svetle brieždenia zaznel tichý a neistý Florin hlas. „Ennius?“

„Prosím?“

„Ty sa neobávaš tej vzbury len preto, že by ti mohla pokaziť reputáciu. Ako tvoja manželka ti viem aj trochu čítať myšlienky a zdá sa mi, že sa bojíš akéhosi nebezpečenstva, ktoré by mohlo ohroziť celé Impérium… Nemal by si predo mnou nič tajiť. Bojíš sa, že pozemšťania zvíťazia.“

„Flóra, nechcem o tom hovoriť.“ V očiach sa mu zjavil utrápený výraz. „Je to vlastne menej ako predtucha… Možno štyri roky pobytu na tejto planéte sú pridlhé pre každého normálneho človeka… Ale prečo sú si pozemšťania takí istí?“

„Prečo si to myslíš?“

„Naozaj sú si veľmi istí. Aj ja mám svoje zdroje informácií, vieš? Len sa nad tým zamysli: tri razy sme ich rozdrvili, nemôžu si robiť nijaké ilúzie. A predsa sa chcú postaviť proti dvesto miliónom planét, z ktorých každá je oveľa mocnejšia ako oni, a pritom si veria. Naozaj tak pevne veria v nejaký osud alebo dajakú nadprirodzenú silu, v čosi, čo poznajú iba oni? Možno… možno…“

„Možno čo, Ennius?“

„Možno majú nejaké nové zbrane.“

„Zbrane, ktoré by jednej planéte umožnili poraziť dvesto miliónov iných planét? Nerob paniku. To nedokáže nijaká zbraň.“

„Už som ti hovoril o synapsiŕikátore.“

„A ja som ti poradila, čo treba podniknúť. Vieš o nejakej inej zbrani, ktorú by mohli použiť?“

„Nie,“ zaváhal Ennius.

„No vidíš. Nijaká taká zbraň neexistuje. A teraz ti poviem, čo urobíš, drahý. Nemohol by si zájsť za premiérom, ubezpečiť ho o svojej dobrej vôli a upozorniť ho na Arvardanove plány? Neoficiálne mu navrhni, aby mu nedali povolenie. Tým sa zároveň vyhneme aj prípadnému podozreniu, že vláda Impéria má niečo spoločné s takýmto hrubým porušením ich tradícií. Znemožníš Arvardanovi činnosť a zároveň sa otvorene proti nemu nepostavíš. Potom požiadaj Ministerstvo, nech ti sem pošlú dvoch dobrých psychológov — alebo si radšej žiadaj štyroch, a pošlú ti aspoň dvoch — a dáš im posúdiť možnosti synapsifikátora… A o všetko ostatné sa postarajú naši vojaci a budúce generácie, tie nech sa o seba starajú samy.

Nechcel by si si zdriemnuť? Pripravím ti ležadlo, zakryješ sa touto kožušinou, a keď sa zobudíš, dám ti sem doniesť raňajky. V slnečnom svetle sa ti budú tie problémy javiť inak.“

A tak Ennius po prebdenej noci zaspal päť minút pred východom slnka.

Preto sa aj premiér dozvedel od guvernéra o Belovi Arvardanovi a jeho expedícii až o osem hodín.