7 Konverzácia so šialencami?

ARVARDAN MAL NATERAZ IBA JEDINÚ STAROSŤ — ako čo najlepšie využiť voľný čas. Medziplanetárny koráb Ophiu-chus mal priletieť najskôr o mesiac, a teda mohol celý čas stráviť podľa vlastnej vôle.

Na šiesty deň po prílete na Everest sa Arvardan rozlúčil s hostiteľom a nasadol na Stratolet, najväčšie lietadlo Celosvetovej leteckej spoločnosti na linke medzi Everestom a hlavným mestom Zeme Washennom.

Hoci mu Ennius ponúkol rýchly vzducholet, zámerne uprednostnil obyčajné lietadlo, lebo ako cudzinec a archeológ bol pochopiteľne zvedavý na bežný život tvorov obývajúcich Zem.

A mal na to aj iný dôvod.

Arvardan pochádzal zo sektora Sírius, najvyspelejšieho v celej galaxii, kde boli antiterrestriálne predsudky hlboko zakorenené. Aj tak si vždy rád nahováral, že sám tým predsudkom nepodľahol. Ako vedec a archeológ si to ani nemohol dovoliť. Prirodzene, v podvedomí sa aj uňho slovo pozemšťan spájalo s predstavami akejsi karikatúry človeka, ba aj samotné slovo mu znelo barbarsky. Ale usiloval sa nebyť zaujatý.

Aspoň si to myslel. Napríklad keby sa nejaký pozemšťan chcel pripojiť k jeho expedícii alebo s ním spolupracovať na hocijakom mieste a mal by na to patričné vzdelanie i skúsenosti — prijal by ho. Pravda, keby mal voľné miesto. A keby ostatní členovia expedície nič nenamietali. V tom bol háčik. Zvyčajne ostatní namietali, tak čo mohol robiť?

Zamyslel sa nad tým. Celkom isto by mu bolo ľahostajné, keby mal jesť pri stole s pozemšťanom alebo bývať s ním v izbe, ak by to nešlo inak — pravda, keby bol pozemšťan aspoň trochu čistotný a zdravý. V podstate by sa k nemu správal ako k hocikomu inému. Nemôže si však nepriznať, že aj tak by preňho zostal len pozemšťa- nom. Už je to raz tak. Na vine je detstvo, prežité vo fanatickom ovzduší rasovej neznášanlivosti, ktorú síce takmer nevnímal, ale predsa bola taká dôsledná, že ju pokladal za niečo celkom prirodzené. Až keď všetko odvrhol, mohol spätne zhodnotiť jej obmedzenosť.

Nuž tu má príležitosť overiť si, aký vlastne je. V lietadle boli okrem neho samí pozemšťania, a predsa sa medzi nimi cítil celkom dobre. Azda bol trochu nesmelý.

Poobzeral sa po obyčajných a normálnych tvárach okolosedia-cich cestujúcich. Mali by sa zrejme niečím odlišovať, ale rozoznal by ich od ostatných, keby ich náhodne stretol niekde inde? Sotva. Ženy vôbec nevyzerajú zle… Zvraštil obočie. Pravda, aj rasová znášanlivosť má svoje medze. Napríklad sobáš s pozemšťankou uňho neprichádza vôbec do úvahy.

Lietadlo sa mu zdalo dosť malé a trochu zastaralé. Prirodzene, bolo na nukleárny pohon, ale staršieho typu, s nízkou účinnosťou. Ani vlastná nukleárna jednotka nezaručovala dostatočnú radiačnú ochranu. Potom si však pomyslel, že tvrdé gama lúče a veľká hustota rýchlych neutrónov v ovzduší asi na pozemšťanov nepôsobia tak škodlivo ako na ostatných.

Zadíval sa z okna na Zem, ktorá na tmavom, vínovopurpuro-vom pozadí stratosféry vyzerala priam rozprávkovo. Obrovské, trochu zahmlené plochy pevniny (tu a tam zatienené slnkom osvetlenými oblakmi) žiarili sýtou pomarančovou farbou. Pred letiacim lietadlom pomaly ustupovali mäkké závany tmy, ktorú miestami rozjasňovalo svetielkovanie rádioaktívnych oblastí.

Arvardanovu pozornosť upútal smiech spolucestujúcich. Odvrátil pohľad od okna a počúval. Stredobodom pozornosti bol zrejme starší pár, obaja usmievaví a guľatučkí. „O čom sa hovorilo?“ spýtal sa Arvardan suseda. Sused zaváhal, no potom predsa odvetil: „Slávia štyridsaťročné spolužitie, tak sa vydali na Veľkú cestu.“

„Veľkú cestu?“

„Veď viete, okolo sveta.“

Starší muž, zrumenený od radosti, prítomným podrobne opisoval všetky svoje zážitky a dojmy. Manželka mu chvíľami skákala do reči a opravovala ho v úplne bezvýznamných maličkostiach, čo im však nijako nekazilo dobrú náladu. Všetci ich pozorne počúvali, takže Arvardan si pomyslel, že pozemšťania sú práve takí prívetiví a srdeční ako hociktorí iní obyvatelia galaxie.

Potom sa ktosi spýtal: „A kedy vás čaká Šesťdesiatka?“

„O mesiac,“ zaznela pohotová, veselá odpoveď. „Šestnásteho novembra.“

„Aha,“ povedal muž, ktorý sa spytoval, „verím, že budete mať pekné počasie. V deň, keď sa otec dožil Šesťdesiatky, lialo ako z krhly. Odvtedy som taký dážď nezažil. Odprevádzal som ho — chápete, v takú chvíľu potrebujete niekoho pri sebe — a on po celý čas šomral na počasie. Išli sme totiž v otvorenom bimote a premokli sme do kože. “Počuj,“ povedal som mu “čo sa ty sťažuješ, otec? Ja budem moknúť ešte aj na spiatočnej ceste.““

Všetci, aj dvojica oslávencov, sa hlasno rozosmiali. Arvardana sa zmocnila hrôza, lebo v ňom vzklíčilo strašné podozrenie.

Obrátil sa na svojho suseda: „Tá Šesťdesiatka, o ktorej sa tu hovorí — predpokladám, že ide o eutanáziu. Mám tomu rozumieť tak, že keď sa dožijete šesťdesiatky, odstránia vás?“

Arvardanovi sa pri posledných slovách trochu zachvel hlas, lebo jeho sused sa odrazu prestal smiať a uprel naňho prenikavý, podozrievavý pohľad. Napokon odvetil: „No a vy si to ako vysvetľujete?“

Arvardan neurčito mávol rukou a hlúpo sa usmial. Vedel o tejto zvyklosti, ale iba teoreticky ako o niečom, o čom sa možno dočítať v knihách. O niečom, čo je predmetom polemiky v odborných časopisoch. Teraz však pochopil, že to naozaj postihuje živé bytosti, že okolosediaci muži a ženy môžu podľa tohto Nariadenia žiť iba šesťdesiat rokov.

Sused z neho nespúšťal pohľad. „Počujte, priateľke, a odkiaľ ste vlastne? U vás ste ešte nepočuli o Šesťdesiatke?“

„Počuli, ale u nás ju voláme Čas,“ odvetil Arvardan neisto. „Ja som stamodtiaľ.“ Ukázal prstom kamsi ponad plece a po nekonečných sekundách odvrátil sused od neho tvrdý, skúmavý pohľad.

Arvardanovi sa zachveli pery. Naozaj sú podozrievaví. Aspoň túto vlastnosť, z ktorej sa tak často vysmievali karikaturisti, skutočne nemožno odškriepiť.

Starší muž mal opäť slovo. „Pôjde so mnou aj ona,“ povedal a ukázal na usmievavú manželku. „Na rade je síce až o tri mesiace, ale povedala si, že nemá význam bezo mňa ďalej žiť, a tak odídeme spoločne. Pravda, bacuľka?“

„Pravdaže,“ prisvedčila a zasmiala sa. „Všetky deti už majú rodiny a vlastné starosti. Bola by som im len na ťarchu. A okrem toho bez môjho starkého by ma ani žiť netešilo, tak radšej odídeme naraz.“

Nato začali všetci cestujúci napäto vyratúvať, koľko času im zostáva, premieňali roky a mesiace na dni a niekoľko manželských dvojíc začalo o tejto otázke zanietene debatovať.

Šťúply chlapík v priliehavých šatách s neústupčivým výrazom na tvári ohnivo povedal: „Zostáva mi presne dvanásť rokov, tri mesiace a štyri dni. Dvanásť rokov, tri mesiace a štyri dni. Ani o deň viacej či menej.“

Ktosi rozvážne poznamenal: „Pravda, ak sa toho dožijete.“

„Nezmysel,“ okamžite odpovedal. „Nechystám sa zomrieť skôr. Vyzerám azda na to, že by som mal zomrieť predčasne? Budem žiť ešte dvanásť rokov, tri mesiace a štyri dni, a nech sa mi to niekto odváži vyvrátiť.“ A zatváril sa veľmi výhražné.

Štíhly mladý muž si potiahol z dlhej, fičúrskej cigarety a zachmúrene povedal: „Dobre takým, ktorí si to môžu vyrátať na deň. Ale je plno ľudí, čo žijú aj nad svoj čas.“

„Veru tak,“ prisvedčil mu ďalší a ostatní súhlasne prikyvovali a vznikla akási podráždená nálada.

„Nie že by som niečo namietal,“ pokračoval mládenec, pričom si podchvíľou poťahoval z cigarety a nonšalantne trúsil popol, „ak si niekto chce predĺžiť svoj čas až po najbližšie zasadnutie Rady, najmä ak má dokončiť nejakú prácu. Ide mi skôr o tých potmehúdov a parazitov, ktorí by nedbali žiť aj do ďalšieho sčítania a ujedajú pritom chlieb nasledujúcim generáciám…“ Vyzeral, že ho táto predstava naozaj znepokojuje.

Arvardan sa nenápadne zamiešal do debaty. „Vari nie je vek každého presne zaregistrovaný? Tak sa potom nedá veľmi klamať.“

Nastalo všeobecné ticho, v ktorom bolo priam hmatateľne cítiť pohŕdanie takýmto naivným idealizmom. Napokon ktosi diplomaticky poznamenal, akoby už chcel uzavrieť debatu na túto tému: „Nuž, myslím, že život po Šesťdesiatke aj tak nie je ktovieaká slasť.“

„Najmä keď ide o farmára,“ doložil ktosi zlostne. „Keď niekto pol storočia hrdlačí na poli, bol by blázon, keby nechcel dobrovoľne odísť. Ale čo tí kadejakí úradníci a obchodníci?“

Napokon sa vyslovil aj starší muž, ktorého štyridsiate výročie svadby celú debatu vlastne podnietilo. Možno ho trochu posmeľovala skutočnosť, že ako najbližšia obeť Šesťdesiatky sa už nemá čoho báť.

„Záleží aj na tom, aké máte známosti,“ a významne zažmurkal. „Raz som poznal muža, ktorý sa dožil Šesťdesiatky rok po sčítaní roku osemsto desať a prišli na to až pri sčítaní roku osemsto dvadsať. Odišiel ako šesťdesiatdeväťročný. Šesťdesiatdeväť! Len si predstavte!“

„Ako sa mu to podarilo?“

„Mal nejaké peniaze a jeho brat bol členom Bratstva. A za takých okolností nieje nič nemožné.“

Všetci súhlasne zamrmlali.

„Niečo vám poviem,“ začal mládenec s cigaretou. „Mal som strýka, ktorý žil rok navyše — iba jediný rok. Viete, bol to jeden z tých sebcov, čo sa im nechce odísť. A na ostatných kašle… Chápete, ja som o tom nevedel, inak by som ho bol, namojdušu, ohlásil sám, lebo keď nadíde čas, každý má ísť. Vzhľadom na nasledujúce generácie je to namieste. No napokon ho odhalili a ja som sa o celom prípade dozvedel, až keď z Bratstva prišli za mnou a za bratom, vraj prečo sme ho neoznámili. Povedal som im, došľaka, že ani ja, ani nikto z našej rodiny o ničom nevedel. Veď sme ho už desať rokov nevideli. A otec to potvrdil. Ale aj tak nám naparili pokutu päťsto kreditov. Tak to vyzerá, keď nemáte konexie.“

Arvardanovo znepokojenie vzrastalo. Sú to vari šialenci, že prijímajú smrť s takou samozrejmosťou, ba dokonca znenávidia svojich priateľov a príbuzných, keď jej chcú uniknúť? Dostal sa azda omylom na lietadlo, čo odváža novú várku pomätencov do blázinca — alebo na likvidáciu? Alebo sú to celkom normálni pozemšťania?

Sused si ho opäť zamračene premeriaval a jeho hlas pretrhol Arvardanove myšlienky.

„Počujte, priateľke, a kde je vlastne to “stamodtiaľ“?“ začal sa vypytovať.

„Prosím?“

„Pýtam sa, odkiaľ ste? Povedali ste, že “stamodtiaľ“. Kde to je? Há?“

Všetky pohľady sa teraz upierali na Arvardana a všetky oči odrazu podozrievavo zaiskrili. Vari ho pokladajú za člena toho ich Bratstva? Pôsobí so svojimi naivnými otázkami ako agent provoca-teur?

V náhlom návale úprimnosti odpovedal: „Nie som zo Zeme. Som Bel Arvardan z Baronnu v sektore Sírius. A vy sa ako voláte?“ a podával mu ruku.

Jeho slová zaúčinkovali podobne, akoby bol doprostred kabíny hodil granát.

Na tvárach okolosediacich sa zjavil strach, vzápätí ho vystriedal výraz hlbokej, zatrpknutej nenávisti. Jeho sused okamžite strnulo vstal a presadol si na iné sedadlo, kde sa dvaja cestujúci potisli, aby mu uvoľnili miesto.

Všetky tváre sa od neho odvrátili. Videl už iba chrbty. Vzbíkla v ňom zlosť. Pozemšťania si dovolili takto sa k nemu správať. Pozemšťania! Podával im predsa ruku ako priateľ. On, občan Šíria, sa znížil a správal sa k nim priateľsky, a oni ho odmietli.

Po chvíli sa ovládol. Jasné, rasové predsudky vždy platia obojstranne, nenávisť plodí nenávisť!

Všimol si, že si niekto prisadol, a nevraživo sa k nemu obrátil. „No, čo je?“

Bol to mládenec s cigaretou. Práve si pripálil ďalšiu.

„Zdravím vás,“ začal. „Volám sa Creen… Nedajte sa tým bláz-nom znervózniť.“

„Mne sa to tak ľahko nestane,“ odvetil Arvardan stručne. Novému spoločníkovi sa veľmi nepotešil, ani nemal náladu počúvať blahosklonne rady nejakého pozemšťana.

Creen však zrejme nevedel rozoznávať jemnejšie odtienky reči. Niekoľko ráz si poriadne potiahol z cigarety, aby sa mu rozhorela, a odklepol popol ponad bočné operadlo do uličky.

„Vidiečania!“ zašepkal pohrdlivo. „Hŕba farmárov… Chýba im galaktický rozhľad. Nevšímajte si ich… Ja mám napríklad celkom iné názory. Mojím heslom je žiť a nechať žiť. Nemám nič proti Prišelcom. Ak ku mne budú priateľskí, oplatím sa im priateľstvom. Veď čo na tom, dočerta… Nemôžu za to, že sú Prišelci, tak ako ja nemôžem za to, že som pozemšťan. No nemám pravdu?“ A potľapkal Arvarda-na familiárne po zápästí.

Arvardan prikývol a cítil, ako ním prebehli zimomriavky, keď sa ho dotkol sused. Aj keby nešlo o pozemšťana, nežiadalo sa mu nadväzovať známosť s mužom, ktorého zrejme mrzelo, že nemohol urýchliť strýkovu smrť.

Creen sa oprel dozadu. „Letíte do Chica? Akože sa to voláte? Albaldan?“

„Arvardan. Áno, cestujem do Chica.“

„Ja som odtiaľ. Bez debaty je to najfantastickejšie mesto na celej Zemi. Zdržíte sa tam dlhšie?“

„Možno. Ešte som sa nerozhodol.“

„Hm… Počujte, dúfam, že sa neurazíte, ak vám pochválim vašu košeľu. Mohol by som sa na ňu lepšie pozrieť? To je zo Šíria, čo?“

„Áno.“

„Fantastický materiál. Niečo také tu na Zemi nezoženiete… Počujte, priateľke, nemáte náhodou ešte jednu takúto? Keby ste ju chceli predať, rád kúpim. Vyzerá svetovo.“

Arvardan odmietavo pokrútil hlavou. „Žiaľ, nezobral som si so sebou veľa. Nakúpim si šatstvo tu na Zemi.“

„Dám vám za ňu päťdesiat kreditov,“ naliehal Creen. Po chvíli mlčania trochu nazlostené dodal: „To je slušná cena.“

„Veľmi slušná,“ prisvedčil Arvardan, „ale ako som už povedal, nemienim ju predať.“

„Nuž, čo sa dá robiť…“ Creen pokrčil plecami. „Zrejme sa tu na Zemi zdržíte dlhšie, však?“

„Možno.“

„A čím sa zaoberáte?“

Archeológ už nevedel potlačiť podráždenosť. „Pozrite, pán Creen, ak nemáte nič proti tomu, som trochu unavený a chcel by som si pospať. Súhlasíte?“

Creen sa zamračil. „Čo je s vami? Vari sa u vás nezvyknete správať k sebe zdvorilo? Veď som sa vás len slušne pýtal, zato mi hneď ešte nemusíte odtrhnúť hlavu.“

Predtým rozprával potichu, ale teraz takmer kričal. K Arvarda-novi sa opäť obrátili nepriateľské tváre a archeológ pevne stisol pery.

Tak mi treba, pomyslel si nazlostené. Keby sa do nich nezasta-rel, keby sa nechcel chvastať hlúpou liberálnosťou a nevnucoval sa ľuďom, ktorí oňho nestoja, nemal by teraz nepríjemnosti.

Odmerane odvetil: „Pán Creen, ja som vás nevolal, aby ste si prisadli ku mne, a ani som k vám nebol nezdvorilý. Opakujem, že som unavený a chcel by som si oddýchnuť. Myslím, že na tom nie je nič zlé.“

„Počujte,“ mládenec vstal, zlostne odhodil cigaretu a namieril na Arvardana prstom, „zato ešte nemusíte so mnou zaobchádzať ako so psom. Vy smradľaví Prišelci sa sem dohrniete, machrujete, nafukujete sa a myslíte si, že si tu môžete robiť, čo sa vám zachce. Ale my vám to nemusíme trpieť. Ak sa vám tu nepáči, môžete sa pratať, odkiaľ ste prišli, a ešte slovo a vysvetlím vám to aj dôraznejšie. Myslíte, že sa vás bojím?“

Arvardan odvrátil hlavu a strnulo hľadel do okna.

Creen si bez slova šiel sadnúť na svoje pôvodné miesto. V lietadle sa opäť rozprúdila vzrušená vrava, ale Arvardan už ich nepočúval. Podvedome cítil, ako sa naňho zavše uprú ostré, nepriateľské pohľady. Až si ho napokon prestali všímať.

Zvyšok cesty strávil osamelo a mlčky.

Pristátie v Chicu bolo preňho vyslobodením. Pri prvom pohľade z lietadla „bez debaty na najfantastickejšie mesto na celej Zemi“ sa Arvardan trochu pousmial, no aj tak to bola vítaná zmena oproti ťaživej, nepriateľskej atmosfére, čo vládla v lietadle.

Počkal na batožinu a dal si ju odniesť do taxíka. Povezie sa v ňom len sám, a keď sa zbytočne nepustí do reči s taxikárom, nevzniknú nijaké ťažkosti.

„Vládny palác,“ povedal taxikárovi a vozidlo sa pohlo.

Arvardan prvý raz vkročil do Chica práve v deň, keď Jozef Schwartz ušiel z Ústavu nukleárneho výskumu.

Creen s úškľabkom hľadel za odchádzajúcim Arvardanom. Vytiahol z vrecka malý zápisník a pozorne si ho prezeral, poťahujúc z cigarety. Tentoraz z cestujúcich veľa toho nevytiahol, nepomohla mu ani bájka o strýkovi (predtým s ňou mal vždy úspech). Isteže, je tu ten starý, čo spomínal, že ktosi, vďaka svojim konexiám v Bratstve, žil dlhšie, ako mu patrilo. To by bol priestupok za ohováranie Bratstva. Lenže starého chrena aj tak čaká o mesiac Šesťdesiatka, načo by ho udával.

Ale ten Prišelec, to je čosi inšie. Uspokojené si znova prezrel svoju poznámku: „Bel Arvardan z Baronnu v sektore Sírius — zvedavý na Šesťdesiatku — tajil, čo je zač — priletel do Chica normálnou leteckou linkou dvanásteho októbra o jedenástej dopoludnia — antiter-restriálny postoj veľmi výrazný.“

Tentoraz sa mu možno podaril kapitálny úlovok. Udávať všelijakých neškodných tárajov je nudná rutina, ale toto sa mu zrejme vyplatí.

O pol hodiny budú mať v Bratstve jeho hlásenie. Flegmaticky opustil letisko.