8 Stretnutie v Chicu

DOKTOR SHEKT UŽ PO DVADSIATY RAZ prelistoval hŕbu svojich najčerstvejších poznámok a potom zdvihol hlavu, lebo do kancelárie vošla Póla. Zamračene si obliekla pracovný plášť.

„Otec, a ty si ešte nejedol?“

„Čože? Ale isteže… A toto je čo?“

„To je obed, alebo kedysi to bol obed. Naposledy si zrejme raňajkoval. Uznaj, načo by som ti zháňala jedlo, keď ho nemieniš zjesť. Musím ťa donútiť, aby si chodieval na obed domov.“

„No tak sa už nevzrušuj. Najem sa. Len nemôžem prerušovať dôležité experimenty zakaždým, keď si zmyslíš, že by som sa mal najesť.“

Pri zákusku sa opäť rozveselil. „Nemáš potuchy,“ začal, „čo za človeka je ten Schwartz. Rozprával som ti o jeho lebečných švoch?“

„Hej, spomínal si, vraj ich má ako primitív.“

„Lenže to nie je všetko. Má tridsaťdva zubov, tri stoličky po oboch stranách vrchnej a spodnej čeľuste, jedna z nich je umelá, asi si ju robil sám. Aspoň doteraz som nevidel kovovú protézu, prichytenú o vedľajšie zuby, ale naopak, zapustenú do čeľuste… Ale videla si už niekedy niekoho s tridsiatimi dvoma zubmi?“

„Nerátam okoloidúcim na ulici zuby, otec. A koľko ich má vlastne byť — dvadsaťosem?“

„Pri vesmíre, jasné… Ale ešte som neskončil. Včera sme mu urobili interné vyšetrenie. Hádaj, čo sme objavili? No hádaj!“

„Že má vnútornosti?“

„Póla, vidím, že si zo mňa strieľaš, ale nedbám. Nenamáhaj sa, prezradím ti to. Apendix má asi desať centimetrov dlhý a komunikuje s hrubým črevom. Veľká galaxia, to je neuveriteľné! Overil som si to na lekárskej fakulte — pochopiteľne, celkom nenápadne — apendix vraj nebýva dlhší ako centimeter a nikdy nekomunikuje s hrubým črevom.“

„A čo to značí?“

„Nuž, že strašne zaostal vo vývine, je to hotová žijúca skamenelina.“ Zdvihol sa od stola a náhlivými krokmi meral kanceláriu. „Vieš čo, Póla, myslím, že by sme Schwartza nemali len tak pustiť. Je to privzácny exemplár.“

„Nie, nie, otec,“ namietala Póla chytro, „to nemôžeš urobiť. Sľúbil si tomu farmárovi, že im ho vrátiš, a musíš brať ohľad aj na Schwartza. Je tu nešťastný.“

„Nešťastný! Veď ho tu obskakujeme ako dákeho významného Prišelca.“

„Myslíš, že mu na tom záleží? Ten chudák je zvyknutý na svoju rodinu a farmu. Prežil tam celý život. A teraz tu podstúpil šokujúci experiment — zrejme mal pritom aj bolesti — a myseľ mu začala pracovať celkom inak. Nemôžeme od neho očakávať, že to pochopí. Musíme rešpektovať jeho ľudské práva a vrátiť ho rodine.“

„Ale, Póla, záujem vedy…“

„Hlúposti! Čo ma po záujme vedy? Čo myslíš, že sa stane, ak sa Bratstvo dozvie, že si tu experimentuješ bez ich súhlasu? Myslíš, že ich budú trápiť záujmy vedy? Mysli aspoň na seba, ak už ti nezáleží na Schwartzovi. Čím dlhšie ho tu držíš, tým väčšie riziko podstupuješ, že ťa odhalia. Pošleš ho domov zajtra večer, presne podľa pôvodného dohovoru, počuješ?… Idem za ním, či niečo nepotrebuje.“

O chvíľu sa vrátila bledá a vydesená. „Otec, zmizol!“

„Kto?“ spýtal sa vyľakane.

„Schwartz!“ vykríkla, premáhajúc plač. „Akiste si zabudol zamknúť za sebou dvere.“

Shekt vyskočil od stola. „Kedy ušiel?“

„Neviem. Ale nemôže byť dlho preč. Kedy si bol za ním?“

„Asi pred štvrťhodinou. Keď si sem prišla, práve som sa odtiaľ vrátil.“

„Dobre,“ povedala rázne. „Bežím von. Možno sa len poneviera dakde po okolí. Ty zostaneš tu. Ak ho niekto zadrží, nesmú ho dávať do súvislosti s tebou. Rozumieš?“

Shekt iba mlčky prikývol.

Jozef Schwartz sa ani priveľmi nepotešil, keď sa mu podarilo vymeniť miestnosti nemocničného väzenia za voľné priestranstvo okolitého mesta. Ani si nenahováral, že postupuje podľa nejakého plánu. Vedel celkom jasne, že len improvizuje.

Okrem nejasnej túžby vymeniť nečinnosť za akúkoľvek činnosť ho poháňal iba jediný trochu racionálny impulz — nádej, že nejaký náhodný zážitok alebo situácia mu prinavráti stratenú pamäť. Teraz bol už pevne presvedčený, že ho postihla strata pamäti.

Prvý pohľad na mesto mu nedodal odvahy. V slnečnom svetle neskorého odpoludnia bolo celé Chico biele ako mlieko. Všetky budovy vyzerali ako z porcelánu, podobné farmárskemu domu, do ktorého vtedy prišiel.

Čosi hlboko v ňom mu našepkávalo, že mestá majú byť hnedé a červenohnedé. A oveľa špinavšie. Tým si bol celkom istý.

Kráčal pomaly. Cítil, že po ňom nevyhlásia nejaké rozsiahle pátranie. Vedel to, hoci nechápal, ako na to prišiel. V ostatných dňoch spozoroval, že čoraz citlivejšie vníma „atmosféru“ alebo „cíti“, čo sa okolo neho robí. Aj takto sa prejavovali zvláštne pochody jeho mysle odvtedy čo…

Myšlienky sa mu roztratili.

Tak či onak, „atmosféra“ v nemocničnom väzení bola akási tajomná; zdalo sa mu, akoby sa čohosi báli. Teda nemôžu ho prenasledovať s veľkým krikom. Vede] to. Ale prečo to vie? Vari sa táto čudná schopnosť mysle dostavuje ako sprievodný znak amnézie?

Prešiel ďalšiu križovatku. Vozidiel bolo pomerne málo. Chodci boli — nuž, ako chodci. Odevy mali dosť smiešne — bez gombíkov, bez švíkov, ale zato pestrofarebné. Ale tak bol oblečený aj on. Prišlo mu na um, kde sú asi jeho staré šaty, a vzápätí sa zamyslel, či ich vôbec mal. Ak raz začneme zásadne pochybovať o svojej pamäti, nemôžeme si byť vlastne ničím istí.

Ale veď sa zreteľne pamätá na svoju ženu a deti. To nemôže byť fikcia. Zastal uprostred chodníka, aby sa trochu upokojil. Možno sú to len pokrivené obrazy nejakých skutočných ľudí v tomto neskutočne vyzerajúcom ozajstnom svete; musí ú to ujasniť.

Ľudia doňho vrážali a zavše niektorý zlostne zašomral. Vykročil ďalej. Odrazu si uvedomil, že je hladný, alebo čoskoro bude, a že nemá peniaze.

Obzeral sa po ulici. Nevidel nič, čo by mu pripomínalo reštauráciu. Napokon, veď ako by to zistil? Nevie prečítať tie nápisy.

Zastavoval sa pri každom výklade, popri ktorom prechádzal… A odrazu zbadal za sklom miestnosť s malými stolíkmi; pri jednom sedeli dvaja muži, pri ďalšom jeden. Všetci jedli.

Aspoň to sa nezmenilo. Muži pri jedení ešte vždy žuli a pregí-gali.

Vošiel dnu a zmätene zastal. Nikde nevidel pult, kuchyňu, alebo že by sa varilo. Chcel si na jedlo zarobiť umývaním tanierov, ale komu sa má ponúknuť?

Placho pristúpil k dvom mužom; ukázal prstom na ich taniere a namáhavo povedal: „Jedlo? Kde? Prosím.“

Začudovane naňho pozreli. Potom ho jeden z nich zahrnul prívalom nezrozumiteľných slov a potľapkal skrinku v stene, pri ktorej stál stôl. Druhý čosi netrpezlivo povedal.

Schwartz sklopil oči. Obrátil sa a chcel odísť, ale vtom ho ktosi chytil za rukáv…

Granz si všimol okrúhlu Schwartzovu tvár, ako zažiadané nazerá dnu.

„A tento čo chce?“

Messter, ktorý sedel chrbtom k oknu, sa obzrel, pokrčil plecami a mlčal.

„Ide dnu,“ povedal Granz.

„No a čo?“ odvetil Messter.

„Nič, len hovorím.“

Nový hosť sa chvíľu bezmocne obzeral, potom pristúpil k ich stolu, ukázal na dusené hovädzie, čo jedli, a s čudným prízvukom povedal: „Jedlo! Kde? Prosím.“

Granz zdvihol hlavu. „Jedlo dostanete tu, priateľko. Len si sadnite k niektorému stolu a použite jedlomat… jedlo-mat! Vari neviete, čo to je? Pozri na chudáka blázna, Messter. Díva sa, akoby mi nerozumel ani slovo. Hej, kamoš, tu je to — stačí tam hodiť mincu a môžete jesť, rozumiete?“

„Čo ťa po ňom,“ mrmlal Messter. „Je to dáky povaľač, čo sa chce zadarmo najesť.“

„Hej, počkajte.“ Keď sa Schwartz obrátil na odchod, Granz ho chytil za rukáv a povedal Messterovi. „Dám tomuto chlapíkovi najesť. Veď čo nevidieť ho zrejme čaká Šesťdesiatka. To je ešte najmenej, čo môžem preňho urobiť… Hej, kamoš, máš peniaze?… Dočerta, veď ten mi tuším nerozumie. Peniaze, kamoš, prachy! Toto…“

Vytiahol z vrecka ligotavú polkreditovú mincu, ktorá sa zatrblietala, keď ju vyhodil do vzduchu.

„Máš nejaké?“ spýtal sa.

Schwartz pomaly pokrútil hlavou.

„Tak si za toto niečo daj!“ Vopchal polkreditovú mincu do vrecka a podal Schwartzovi oveľa menšiu.

Schwartz ju nerozhodne držal v ruke.

„No tak, nestoj tu ako stĺp. Strč ju do jedlomatu. Tuto.“

Schwartz odrazu porozumel. Jedlomat mal niekoľko otvorov na mince rozličnej hodnoty a plno gombíkov pod obdĺžnikmi z mliečneho skla s nápismi, ktorým nerozumel. Schwartz ukázal na jedlo na ich stole a potom so spýtavým výrazom putoval prstom po gombíkoch automatu.

Messter podráždene zahundral: „Tak obložený chlebíček pánovi nestačí. Začíname tu mať akýchsi nóbl povaľačov. Škoda si s nimi začínať, Granz.“

„Nič to, nech teda prídem o ten polkredit. Aj tak zajtra beriem… Tu máš,“ povedal Schwartzovi. Strčil mincu do jedlomatu a z výklenku v stene vytiahol plytkú kovovú misku. „A teraz si to odnes k niektorému stolu… A tú mincu si nechaj. Kúp si za ňu kávu.“

Schwartz si misku opatrne odniesol k susednému stolu. Zboku bola na miske pripevnená lyžica akýmsi priehľadným materiálom, ktorý sa uvoľnil a slabo pukol, len čo sa ho dotkol prstom. V tej chvíli sa priehľadné veko misky rozdvojilo v spojovacom švíku a obe polovice sa posunuli dozadu.

Jeho jedlo na rozdiel od ostatných bolo studené, ale teraz mu to bolo jedno. Po chvíľke si všimol, že jedlo je čoraz teplejšie a miska je na dotyk horúca. Zarazene prestal jesť a čakal.

Z omáčky sa začalo pariť a napokon sa obsah misky dôkladne prehrial. Potom pomaly chladol a Schwartz ho zjedol.

Keď odchádzal, Granz a Messter tam ešte sedeli. Bol tam aj ďalší muž, ktorého si Schwartz nevšimol.

Nevšimol si ani šťúpleho chudého muža, ktorý sa mu prilepil na päty už od chvíle, čo ušiel z Ústavu.

Keď sa Bel Arvardan osprchoval a preobliekol, rozhodol sa podľa pôvodného plánu pozorovať tie ľudské zvieratá, pozemšťanov, v ich prirodzenom prostredí. Počasie bolo príjemné, povieval osvie- žujúci vetrík a sama dedina — prepáčte, mesto — vyzeralo prívetivo, pokojne a čisto. Nie najhoršie.

Prvá zastávka bude Chico, pomyslel si. Najväčšia koncentrácia pozemšťanov na celej planéte. Potom navštívi Washenn, hlavné mesto Zeme. Potom Senloo, Senfran a Bonair. . Svoju cestu po západných kontinentoch (kde žila väčšina pozemšťanov, roztrúsených po celej planéte) si naplánoval tak, aby strávil všade dva-tri dni a vrátil sa do Chica pred príchodom vesmírneho korábu s jeho archeologickou expedíciou.

Bude to celkom poučné.

V podvečer si zašiel do jedlomatu a tu sa stal svedkom príhody, ktorej aktérmi boli dvaja pozemšťania, čo prišli hneď po ňom, a tučný starší muž. No pozoroval ich len roztržito a ľahostajne, len aby mu nový zážitok vymazal z pamäti nepríjemné chvíle strávené v lietadle. Dvaja pri stole boli zrejme vodičmi aerotaxíkov, a hoci nemali veľa peňazí, vedeli byť aj pohostinní.

Tulák vyšiel a po dvoch minútach sa pobral aj Arvardan.

Ulice sa už medzitým zaplnili ľuďmi, pracovný deň sa chýlil ku koncu.

Chytro ustúpil nabok, aby sa nezrazil s mladým dievčaťom.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa.

Dievča bolo oblečené v bielom plášti, typickej uniforme ošet-rovateliek. Očividne si vôbec neuvedomovala, že doňho takmer vrazila. S ustarosteným výrazom sa poobzerala na všetky strany a pritom vôbec nevnímala, čo sa okolo robí. Bolo zrejmé, že ju čosi trápi.

Zľahka sa dotkol jej pleca. „Môžem vám nejako pomôcť, slečna? Máte dáke starosti?“

Zastala a vyľakane naňho pozrela. Arvardan ju odhadol na devätnásť až dvadsaťjeden rokov a so záujmom si prezeral jej hnedé vlasy a tmavé oči, vyčnievajúce lícne kosti a jemnú bradu, tenký driek a pôvabné držanie tela. Skutočnosť, že toto žieňa bolo pozem-šťankou, akoby dodávala jej príťažlivosti akýsi pikantný nádych.

Ešte vždy sa naňho dívala, a keď mu napokon odpovedala, a-koby ju opustili všetky sily. „Ach, nemá to význam. Prosím vás, nerobte si starosti. Vyložená hlúposť hľadať niekoho, keď nemáme ani potuchy, kam išiel.“ Oči jej zvlhli a na okamih ochabnuto spustila plecia. Potom sa vystrela a zhlboka nadýchla. „Nevideli ste náhodou asi päťdesiatštyriročného zavalitého plešivého muža v zeleno-bielych šatách, bez klobúka?“

Arvardan na ňu zarazene pozrel. „Ako? V zelenobielych šatách?… To by bola náhoda… Počujte, ten muž nevie dobre rozprávať, pravda?“

„Áno, áno. Vy ste ho teda videli?“

„Ani nie pred piatimi minútami jedol s tamtými dvoma… Počujte, vy tam!“ A kývol na nich.

Granz k nim prišiel prvý. „Taxík, pane?“

„Nie, ale ak poviete slečne, kam odišiel muž, ktorému ste zaplatili jedlo, zarobíte si aj tak.“

„Žiaľ, nikdy predtým som ho nevidel,“ namrzene odvetil.

Arvardan sa obrátil k dievčaťu. „Pozrite, slečna, iste sa nepo-bral ta, odkiaľ ste prišli, vtedy by ste ho boli stretli. A nemôže byť ďaleko. Mali by sme sa vybrať severným smerom. Keby som ho zbadal, spoznám ho.“

Pomoc ponúkol celkom impulzívne, aj keď tak nezvykol konať. Pristihol sa, že sa na ňu usmieva.

Granz sa zamiešal do rozhovoru. „A čo vyviedol, slečna? Dúfam, že neporušil nejaké Nariadenie?“

„Nie, nie,“ odvetila chytro. „Je len trochu chorý.“

Keď odišli, Messter sa dlho díval za nimi. „Trochu chorý?“ Posotil si čiapku so šiltom dozadu a zamyslene si šúchal bradu. „Čo ty na to, Granz? Trochu chorý!“ A úkosom pozrel na svojho spoločníka.

„Čo je s tebou?“ spýtal sa Granz neisto.

„Znepokojuje ma to. Ten chlapík určite ušiel rovno zo špitála. Sestrička, čo ho tu hľadala, vyzerala riadne vyľakaná. Prečo by bola taká vyľakaná, keby bol iba trochu chorý? Veď ledva zo seba vytisol slovo, a sotva nám rozumel. Všimol si si to vôbec?“

V Oranžovom pohľade sa odrazu zjavila panika. „Hádam len nechceš povedať, že má horúčku?“

„Som si istý, že má horúčku z ožiarenia — a teraz dakde ušiel. Bol pri nás bližšie ako na pol metra. A to pre nás neznamená nič dobré…“

V tej chvíli sa pri nich zjavil šťúply muž. Dengľavý chlapík s prenikavým, ostrým pohľadom a štebotavým hláskom, akoby spadol z neba. „O čo ide, páni? Kto má horúčku z ožiarenia?“

Uvítali ho nevraživé pohľady. „A vy ste kto?“

„Ale, ale,“ zaštebotal zlostne chlapík, „tak vy chcete vedieť, kto som? Keby niečo, som v službách Bratstva, aby sme si rozumeli.“ Ukázal im malý lesklý odznak, ktorý mal pripevnený pod chlop-ňou saka. „V mene Bratstva strážcov tradícií vás žiadam, aby ste mi ihneď vysvetlili, čo mali znamenať tie reči o horúčke z ožiarenia?“

Messter, trochu vyľakaný, mu mrzuto odpovedal. „O ničom neviem. Nejaká zdravotná sestra tu hľadala chorého pacienta a mne len napadlo, či náhodou nemá horúčku z ožiarenia. Tým som neporušil nijaké Nariadenie.“

„Hohó! Vy chcete mňa poúčať o Nariadeniach? Radšej si choďte po svojom a Nariadenia nechajte na mňa.“

Chlapík si pomädlil ruky, chytro sa poobzeral a náhlivo vykročil severným smerom.

„Tamto je!“ A Póla nadšene chytila svojho spoločníka za lakeť. Urobila to úplne mimovoľne, rýchlo a samozrejme. Znenazdajky ho zazreli v hlavnom vchode do samoobslužného obchodného domu, asi tri bloky od jedlomatu.

„Vidím ho,“ zašepkal Arvardan. „Držte sa vzadu, ja ho budem sledovať. Ak zazrie vás, zmizne v dave, a už ho nenájdeme.“

Opatrne sa prikrádali ako na dajakej poľovačke. Množstvo ľudí v obchode bolo ako pohyblivý piesok, čo pomaly alebo rýchlo pohltí korisť, navždy, alebo ju znenazdajky vypľuje a obklopí neprekonateľnou bariérou. Dav akoby riadila akási spoločná škodoradostná myseľ.

Napokon Arvardan pozorne obišiel pokladnicu, nespúšťajúc Schwartza z očí, akoby ho mal na udici. Pevnou rukou mu stisol rameno.

Schwartz čosi nezrozumiteľné zabľabotal a v panike chcel ujsť. Ale Arvardan ho pevne držal, z jeho zovretia by sa nevymanil ani oveľa silnejší muž ako Schwartz, a aby nikto nič nezbadal, usmieval sa a nahlas sa mu prihováral: „Ahoj, kamoš, už som ťa večnosť nevidel. Ako si žiješ?“

Keď počúval Schwartzov nezrozumiteľný bľabot, uvedomil si, že je to veľmi priehľadný trik, ale vtom mu prišla na pomoc Póla.

„Pán Schwartz,“ zašepkala, „poďte s nami.“

Schwartz ešte chvíľu zanovito stál, no napokon rezignoval.

Unavene povedal: „Ja — pôjdem — s vami,“ no jeho slová odrazu zanikli v reve miestneho rozhlasu.

„Pozor! Pozor! Pozor! Žiadame všetkých návštevníkov, aby organizovane opustili obchodný dom cez východ na Piatu ulicu. Pri východe sa preukážte identifikačnými kartami. Urobte tak bez meškania. Pozor! Pozor! Pozor!“

Výzvu zopakovali tri razy, pričom poslednú už sprevádzal šuchot krokov davu, ktorý sa disciplinovane staval do radu pri východe. Zovšadiaľ zaznievalo vzrušené mrmlanie a v mnohých obmenách sa opakovala otázka, na ktorú ako zvyčajne nevedel nikto odpovedať: Čo sa stalo? O čo ide?

Arvardan pokrčil plecami a povedal: „Poďme sa teda postaviť do radu, slečna. Veď už sme aj tak na odchode.“

Póla potriasla hlavou. „To nemôžeme. My nesmieme…“

„Ale prečo?“ Archeológ sa zachmúril.

Dievča od neho mlčky odstúpilo. Ako mu má vysvetliť, že Schwartz vôbec nemá identifikačnú kartu? Kto to vlastne je? Prečo jej chce pomáhať? Zmietalo ňou podozrenie a zúfalstvo.

Zachrípnuto mu povedala: „Radšej odíďte, lebo sa dostanete do maléru.“

Horné poschodia sa pomaly vyprázdňovali a pohyblivými schodmi sa hrnuli zástupy návštevníkov. Arvardan, Póla a Schwartz boli akýmsi ostrovčekom v tejto ľudskej riave.

Keď na to Arvardan neskôr spomínal, uvedomil si, že v tej chvíli bol ešte čas dievča opustiť. Nechať ju napospas osudu a viac sa s ňou nestretnúť. A nemusel by si nič vyčítať!… A všetko by sa skončilo inak. Veľké galaktické Impérium by zachvátil chaos a záhuba.

Zostal pri dievčati. Zdesenie a zúfalstvo jej na kráse nepridali. Nikto by v takej situácii nevyzeral pôvabne. No jej bezmocnosť Ar-vardana dojímala.

Odstúpil o krok a obzrel sa. „Chcete zostať tu?“

Prikývla.

„Ale prečo?“

„Lebo…“ a v tej chvíli ju zaliali slzy, „neviem, čo si počať.“

Bolo to vlastne iba malé vyľakané dievčatko, hoci išlo o po-zemšťanku. Arvardan sa jej jemne prihovoril: „Ak mi poviete, o čo ide, pokúsim sa vám pomôcť.“

Neodpovedala mu.

Vyzerali ako živý obraz. Schwartz si čupol na dlážku, lebo ho pichalo pri srdci, a prestal sa zaujímať o ich rozhovor i o to, že obchodný dom sa odrazu vyprázdnil; napokon si zúfalým gestom mlčky zovrel hlavu do dlaní. Plačúca Póla si iba uvedomovala, že je vystrašená oveľa viac, ako by pokladala za možné. Zmätený Arvardan ju neobratne a márne potľapkával po pleci, aby ju upokojil, a uvedomoval si iba fakt, že sa po prvý raz dotkol pozemšťanky.

A vtedy sa pri nich zjavil šťúply chlapík.