9 Konflikt v Chicu

PORUČÍK MARC CLAUDY Z CHICOSKEJ posádky zoširoka zívol a s výrazom nevýslovnej nudy tupo hľadel pred seba. Slúžil na Zemi už druhý rok a túžobne čakal na vystriedanie.

Nikde v galaxii neboli také problémy s udržovaním imperiálnej posádky ako na tejto odpornej planéte. Inde sa domáce obyvateľstvo, a najmä ženy po čase s vojakmi spriatelili a vládla medzi nimi otvorenosť a bezprostrednosť.

Ale služba v tunajšej posádke bola ako väzenie. Bývali v budovách chránených pred rádioaktívnym žiarením, s klimatizovaným ovzduším zbaveným rádioaktívneho prachu. Museli nosiť odev spevnený olovom, studený a ťažký, bez ktorého by podstúpili veľké riziko. A na dovŕšenie všetkého nijaké zblíženie s miestnym obyvateľstvom (za predpokladu, že osamelí vojaci by sa napokon znížili aj k pozemšťankám) neprichodilo vôbec do úvahy.

Čo potom človeku zostávalo, ako sem-tam si zdriemnuť, popoludní si poriadne pospať a dozrievať pre blázince?

Poručík Claudy v márnom úsilí trochu sa prebrať potriasol hlavou, opäť zažíval, sadol si a začal sa obúvať. Pozrel na hodinky a usúdil, že na večerné jedlo je ešte privčas.

A odrazu skočil do pozoru, zasalutoval, rozpačito a zahanbene si pritom uvedomujúc, že má obutú len jednu topánku a je celý roz-strapatený.

Plukovník si ho znechutene premeral, ale nič nepovedal. Stručne mu nariadil: „Poručík, v obchodnej štvrti je nejaký nepokoj. Pôjdete s odmorovacou čatou do Dunhamovho obchodného domu a obnovíte tam poriadok. Postarajte sa, aby všetci vaši muži boli dôkladne chránení pred horúčkou z ožiarenia.“

„Horúčkou z ožiarenia?“ vykríkol poručík. „Prepáčte, pán plukovník, ale…“

„O pätnásť minút vyrazíte,“ prerušil ho plukovník.

Arvardan prvý zbadal drobného chlapíka a zarazilo ho, keď mu kývol na pozdrav. „Zdravíčko, šéfko. Zdravíčko, silák. Povedzte tuto slečinke, nech nesmoklí.“

Póla chytro zdvihla hlavu a zhlboka si vzdychla. Mimovoľne sa pritisla k Arvardanovi, akoby uňho hľadala ochranu, a on jej tiež s úplnou samozrejmosťou položil ruku okolo pliec. Neuvedomil si, že v tejto chvíli sa vlastne už po druhý raz dotýka pozemšťanky.

Ostro sa spýtal: „Čo chcete?“

Chlapík s prenikavými očami opatrne vyšiel spoza pultu, založeného rozličnými balíčkami. V líškavom tóne znela zároveň aj bezočivosť.

„Vonku je dáko rušno,“ povedal, „ale nad tým sa netrápte, slečinka. Ja vám toho človeka dopravím nazad do ústavu.“

„Do akého ústavu?“ spýtala sa Póla bojazlivo.

„Ale choďte,“ odvetil šťúply chlapík. „Volám sa Natter, predávam v stánku s ovocím rovno oproti Ústavu nukleárneho výskumu. Podchvíľou vás tam vídam.“

„Počujte,“ oslovil ho Arvardan, „o čo vlastne ide?“

Natterova dengľavá postavička sa roztriasla od smiechu. „Myslia si totiž, že tuná tento má horúčku z ožiarenia…“

„Horúčku z ožiarenia?“ vykríkli Arvardan s Polou.

Natter prikývol. „Áno. Tvrdia to o ňom dvaja taxikári, ktorí s ním boli v jedlomate. Viete, takéto správy sa šíria ako blesk.“

„A tie stráže vonku,“ spýtala sa Póla, „hľadajú toho postihnutého?“

„Áno.“

„Ale ako to, že vy sa nebojíte tej horúčky?“ spýtal sa odrazu Arvardan. „Nazdávam sa, že obchod dali vyprázdniť z obavy pred možným rozšírením choroby.“

„Jasné. A teraz šéfstvo stojí vonku a bojí sa vojsť. Čakajú na odmorovaciu čatu Prišelcov.“

„A vy sa tej horúčky nebojíte?“

„Prečo by som sa mal báť? Veď tento chlapík vôbec nie je chorý. Len naňho pozrite. Nemá pľuzgiere na perách. Nie je ani rozpálený, ani oči nemá podliate krvou. Viem, ako vyzerajú ľudia s touto horúčkou. Poďte, slečinka, radšej odtiaľto vypadneme.“

Ale Poly sa opäť zmocnila úzkosť. „Nie, nie. Nemôžeme. Veď on…“ Zmĺkla.

Natter významne povedal: „Ja ho odtiaľto dostanem. Nikto sa nebude nič vypytovať. Nebude treba ani identifikačnú kartu…“

Póla nevedela potlačiť tichý výkrik a Arvardan znechutene poznamenal: „Vy ste nejaký dôležitý?“

Natter sa chrapľavo zasmial. „Pracujem pre Bratstvo strážcov tradícií. Nikto sa ma nebude nič vypytovať.“

„A prečo to chcete urobiť?“

„Pre peniaze! Máte starosti a ja vám pomôžem. To je celkom férový kšeft. Vás bude stáť povedzme sto kreditov, a mne to za to stojí. Päťdesiat hneď, päťdesiat potom.“

„Chcete ho odovzdať do rúk Bratstva,“ zašepkala Póla zdesene.

„Čo by som z toho mal? Oni oňho nestoja a ja si na ňom takto zarobím sto kreditov. Ak budete otáľať, prídu Prišelci, zabijú ho a potom zistia, že nie je chorý. Veď ich poznáte, nijako im nezáleží na tom či je o jedného pozemšťana viac alebo menej. Vlastne ho radšej zabijú.“

„Vezmite túto mladú dámu so sebou,“ požiadal ho Arvardan.

V Natterových ľstivých očkách sa zjavil prefíkaný výraz. „To nie. To teda nie, šéfko. Riskujem len do určitej miery. S jedným ma nechajú odísť, ale s dvoma ťažko. A keď si mám vybrať jedného, tak beriem toho, na ktorom viac zarobím. To je predsa logické, nie?“

„A čo,“ zavrčal Arvardan, „keď vás chytím a roztrhnem ako žabu? Ako by sa vám to páčilo?“

Natter sa mykol, no hneď sa spamätal a silene sa rozosmial. „Ale to by bola hlúposť. Dostali by vás tak či onak a mali by ste na krku ešte aj vraždu… Len pokojne, šéfko. Nijaké násilie.“

„Prosím vás,“ potiahla Póla Arvardana za ruku, „musíme to riskovať. Spravme, ako navrhuje… Môžeme sa na vás spoľahnúť, pán Natter, však?“

Natter vyceril zuby. „Váš silák mi vykrútil ruku. Urobil mi to pre nič za nič a ja neznášam, keď niekto machruje. To vás bude stáť ďalších sto kreditov. Spolu dvesto.“

„Otec vám zaplatí.“

„Stovku vopred,“ trval chlapík na svojom.

„Ale veď ja nemám pri sebe sto kreditov,“ namietala Póla.

„Je to v poriadku, slečna,“ povedal Arvardan pokojne. „Ja to vybavím.“

Otvoril peňaženku a vybral z nej niekoľko bankoviek. Podal ich Natterovi. „A teraz už choďte!“

„Choďte s ním, pán Schwartz,“ zašepkala Póla.

Schwartz ľahostajne a mlčky vykročil. V tej chvíli by sa bol vybral rovnako ľahostajne aj do horúcich pekiel.

Zostali sami a uprene sa na seba zahľadeli. Až vtedy si Póla vlastne po prvý raz poriadne Arvardana prezrela a prekvapene zistila, že je vysoký, mužný, pokojný a sebaistý. Doteraz ho brala iba ako náhodného cudzieho človeka, ktorý jej chce pomôcť, ale teraz… Odrazu sa zahanbila a všetky udalosti uplynulých hodín akoby prehlušilo mocné búšenie jej srdca.

Veď sa ani nepredstavili.

Usmiala sa a povedala: „Som Póla Shektová.“

Arvardan ju dovtedy nevidel usmievať sa a skonštatoval, že jej úsmev sa mu veľmi páči. Akoby sa jej vtedy rozžiarila celá tvár. Mal pritom zvláštny pocit… Ale vzápätí túto myšlienku rázne odohnal. Pozemšťanka!

Predstavil sa azda trochu chladnejšie, ako zamýšľal. „Som Bel Arvardan.“ Vystrel opálenú ruku a Polina drobná rúčka na okamih vkĺzla do jeho dlane.

„Musím sa vám poďakovať za vašu pomoc,“ povedala.

Arvardan len pokrčil plecami. „Nepôjdeme aj my? Chcem povedať, že teraz, keď je váš priateľ v bezpečí, môžeme ísť.“

„Hádam by sme počuli dáky hluk, keby sa s ním robilo niečo zlé, čo myslíte?“ Prosebné sa naňho zahľadela, akoby čakala povzbudenie, a on sa musel veľmi premáhať, aby nebol k nej milý.

„Pôjdeme?“

Zarazilo ju to. „Áno, pravdaže,“ prisvedčila chladne.

Zvonku k nim doľahlo prenikavé ťahavé kvílenie sirén a v o-čiach dievčaťa sa opäť zračil strach a vystretá ruka jej klesla.

„Čo sa to robí?“

„Prišli imperiálni vojaci.“

„Vari sa bojíte aj tých?“ Z Arvardana teraz prehovoril sebavedomý mimozemšťan, archeológ zo Šíria. Či je už zaujatý, alebo nie, v situáciách, keď je všetko hore nohami, predstavujú imperiálni vo- jaci záruku zdravého rozumu a humanity. Teraz si už mohol dovoliť byť blahosklonný.

„S Prišelcami si nerobte starosti,“ povedal, dokonca sa jej natoľko prispôsobil, že použil pozemský názov pre mimozemšťanov. „Ja to s nimi vybavím, slečna Shektová.“

Zatvárila sa ustarostené. „Nie, nie, také niečo radšej neskúšajte. Nič im nehovorte. Urobte, čo vám prikážu, a ani sa na nich nepozerajte.“

Arvardanovi sa na tvári zjavil široký úsmev.

Keď vychádzali z budovy, stráže ich zbadali a ustúpili o kúsok. Zastali pred hlavným východom a okolo nich sa okamžite utvorilo prázdne miesto; začuli vzrušený šum. A v tej chvíli sa so zavýjajúcimi sirénami prihnali vojenské autá.

Pancierové autá zastali na námestí pred obchodným domom a povyskakovali z nich vojaci v priehľadných plexisklových prilbách. Úsečnými rozkazmi a rúčkami neuronických korbáčov začali rozháňať zhromaždený dav, ktorý sa pred nimi vyľakane rozostupoval.

Poručík Glaudy v ochrannej olovenej kombinéze podišiel k pozemšťanovi, čo strážil východ. „Tak čo, kto má tú horúčku?“

Pod priehľadnou prilbou s filtrovaným vzduchom vyzerala jeho tvár trochu deformovaná. Hlas z reproduktora prilby znel plechovo.

Strážca sklonil hlavu na znamenie úcty. „Vaša milosť, chorého sme izolovali vnútri obchodu. Tí dvaja, čo boli s ním, stoja teraz tamto.“

„To sú oni? Dobre, nech tam zatiaľ zostanú. V prvom rade treba odtiaľto odohnať tých zvedavcov. Seržant! Vyprázdnite námestie!“

Rozkaz bol vykonaný až desivo rýchlo. Zástup zvedavcov akoby sa vyparil; na mesto padol prvý náznak súmraku. Ulice v tej chvíli zalialo mäkké svetlo pouličného osvetlenia.

Poručík Claudy si rúčkou neuronického korbáča poklopkával po sárach ťažkých čižiem. „Ste si istý, že ten chorý pozemský červík zostal dnu?“

„Zatiaľ sa neukázal, vaša milosť. Určite je tam.“

„Dobre, predpokladajme teda, že je dnu, a nestrácajme čas. Seržant! Odmoriť budovu!“

Skupinka vojakov v hermetických odevoch, ktoré ich chránili pred okolitým ovzduším, vbehla dnu. Zdržali sa tam asi štvrť hodiny. Arvardan sledoval všetko so záujmom. Išlo predsa o konkrétny príklad kontaktu dvoch odlišných civilizácií a nechcel do toho zasahovať.

Poslední vojaci vyšli a budovu zahalila tma.

„Zapečatiť dvere!“

Prešlo niekoľko minút a vnútri sa automaticky otvorili nádoby s dezinfekčným prostriedkom, ktoré boli rozmiestené na jednotlivých poschodiach budovy. Husté kúdoly pary, čo sa z nich vyvalili, postupne zaplnili jednotlivé priestory, zasiahli každý centimetrík stien a prenikli aj do tých najmenších škár. Nijaká forma protoplazmy, od mikróbu až po človeka, nemohla v tomto prostredí zostať nažive, a aby sa do budovy dalo znova vkročiť, vyžiada si to veľmi komplikovanú chemickú neutralizáciu týchto pár.

Poručík sa priblížil k Arvardanovi a Pole.

„Ako sa volal?“ V jeho hlase zaznievala úplná ľahostajnosť, nie krutosť. Nuž, pomyslel si, zabili sme jedného pozemského červíka, čo na tom; dnes som už zabil aj muchu.

Odpovede sa nedočkal. Póla pokorne sklonila hlavu a Arvardan naňho zvedavo hľadel. Dôstojník z nich nespúšťal pohľad. Krátko pokývol: „Skontrolujte, či nie sú nainfikovaní.“

Pristúpil k nim poddôstojník s označením imperiálnych zdravotníckych útvarov a nie práve naj ohľaduplnejšie ich prezrel. V rukaviciach ich ohmatával pod pazuchami a roztiahol im pery, aby im mohol vidieť do úst.

„Nie sú nainfikovaní, pán poručík. Keby to dnes popoludní chytili, príznaky by už boli celkom zreteľné.“

„Hm.“ Poručík Claudy si opatrne sňal plexisklovú prilbu a doprial si dúšok čerstvého vzduchu, hoci iba pozemského. Prilbu si strčil pod pazuchu, aby mu nezavádzala, a ostro sa spýtal: „Ako sa voláš, ty pozemský červík?“

Urážlivé oslovenie ešte znásobil jeho urážlivý tón, ale Póla nedala najavo svoje pobúrenie.

„Som Póla Shektová, pane,“ zašepkala.

„Ukáž papiere!“

Siahla do vrecka bieleho plášťa a vybrala z neho preukaz v ružovom obale.

Vychytil jej ho z ruky, otvoril a prezeral vo svetle baterky. Potom jej ho hodil naspäť. Roztvorený preukaz jej padol k nohám a Póla sa poň chytro zohla.

„Vstaň,“ prikázal nástojčivo dôstojník a odkopol preukaz z jej dosahu. Póla vyľakane odtiahla ruku a zbledla.

Arvardan sa zamračil a usúdil, že je načase zasiahnuť. „Počujte, miernite sa,“ povedal.

Poručík sa k nemu bleskové zvrtol a vyceril zuby. „Čo si to povedal, ty pozemský červík?“

Póla sa rýchlo postavila medzi nich. „Prepáčte, pane, ale tento človek nemá s dnešnými udalosťami nič spoločné. Nikdy predtým som ho nevidela.“

Poručík ju odsotil nabok. „Pýtam sa, čo si to povedal, ty pozemský červík?“

Arvardan sa naňho pokojne díval. „Povedal som, aby ste sa miernili. A chcel som vám povedať aj to, že sa mi nepáči, ako sa správate k ženám, a že by ste sa mali hádam lepšie ovládať.“

Od zlosti sa ani nenamáhal odškriepiť poručíkovu domnienku, že j e pozemšťan.

Poručík Claudy sa zlovestne usmial. „A odkiaľ si prišiel, ty pozemský červík? Zabudol si, že keď sa so mnou rozprávaš, máš mi vravieť “pane“? Tuším nevieš, čo sa patrí. No, už aj tak som dávno nemal to potešenie učiť móresom nejakého pozemského ŕičúra. Tak tu máš!“

Bleskurýchlo sa rozohnal a vylepil Arvardanovi pár zaúch. Arvardan ohromene ustúpil a pocítil, ako mu od hnevu začalo hučať v ušiach. Pevne zovrel poručíkovu ruku, ktorá sa naňho opäť zaháňala. Na poručíkovej tvári zbadal výraz prekvapenia…

Svaly na pleciach sa mu napäli.

Poručík tupo dopadol na chodník a plexisklová prilba sa rozsypala na kúsky. Zostal ležať bez pohnutia a Arvardan sa zlostne uškrnul. Oprášil si ruky. „Ešte si tu dáky darebák myslí, že sa bude so mnou zahrávať?“

Seržant zdvihol neuronický korbáč. Stisol gombík a z rukoväte vyšľahol slabý fialový záblesk, ktorý akoby oblizol Arvardanovu vysokú postavu.

Všetky svaly v tele mu stiahol kŕč neznesiteľnej bolesti a pomaly klesol na kolená. Vzápätí, celkom ochromený, stratil vedomie.

Keď sa Arvardan prebral z mdlôb, pocítil na čele príjemný chladivý dotyk. Pokúšal sa otvoriť oči, ale viečka akoby sa mu zasekli v zhrdzavených pántoch. Nechal ich teda zatvorené a krátkymi trhanými pohybmi (pri každom napnutí svalov akoby mu do celého tela pichali špendlíky) zdvihol ruku k tvári.

Nahmatal mäkký mokrý uterák a drobnú dlaň…

Podarilo sa mu otvoriť jedno oko a preniknúť pohľadom cez závoj mdloby.

„Póla,“ povedal.

Mimovoľne ticho vykríkla od radosti. „Áno, to som ja. Ako sa cítite?“

„Akoby som bol mŕtvy,“ zachrčal, „ale vtedy už aspoň nič nebolí… Čo sa stalo?“

„Odviezli nás do kasární. Bol tu aj plukovník. Prezreli vás — neviem, čo chcú urobiť, ale — pán Arvardan, nemali ste na toho poručíka siahať. Myslím, že ste mu zlomili ruku.“

Na Arvardanovej tvári zaihral slabý úsmev. „Fajn. Mal som mu vykrútiť krk.“

„Ale klásť odpor imperiálnemu dôstojníkovi — to je hrdelný zločin,“ zašepkala vydesene.

„Naozaj? To sa ešte uvidí.“

„Psst. Vracajú sa.“

Arvardan zavrel oči. Polin tichý plač akoby k nemu doliehal z veľkej diaľky; nevládal sa pohnúť, ani keď zacítil pichnutie injekčnej ihly.

Vzápätí sa mu v žilách a nervoch rozliala zázračná úľava a bolesť zmizla. Zaťaté päste sa mu otvorili a stuhnutý zhrbený chrbát vystrel. Chytro zažmurkal, oprel sa o ruku a sadol si.

Plukovník ho zamyslene pozoroval; zboku naňho skúmavo, ale natešene hľadela Póla.

„Zdá sa, pán doktor, že včera večer došlo v meste k nepríjemnému nedorozumeniu.“

Arvardan sa pousmial.

Pán doktor. Póla si uvedomila, že o svojom spoločníkovi vlastne nič nevie, dokonca ani čím sa zaoberá… Také pocity ešte nezažila.

Arvardan sa krátko zasmial. „Vravíte nepríjemnému nedorozumeniu? Povedal by som, že to nieje ten najvýstižnejší výraz.“

„Zlomili ste ruku imperiálnemu dôstojníkovi pri výkone služby.“

„On ma udrel prvý. Plnenie jeho služobných povinností si nijako nevyžadovalo, aby ma hrubo urážal a fyzicky napadol. Sám svojím konaním zapríčinil, že som k nemu stratil všetku úctu ako k dôstojníkovi a gentlemanovi. Jeho arogantné, dokonca neprípustné správanie vo mne, ako v slobodnom občanovi Impéria, vyvolalo plným právom rozhorčenie.“

Plukovník zahmkal a na okamih akoby nevedel, čo povedať. Póla na nich začudovane pozerala.

Napokon plukovník ticho povedal: „Nuž, azda vám ani nemusím hovoriť, že celý incident pokladám za nešťastnú náhodu. Podľa všetkého napokon obidve strany zakúsili rovnaké poníženie i bolesť, a tak by bolo vari najlepšie na celú vec zabudnúť.“

„Zabudnúť? Ani by som nepovedal. Som hosťom guvernéra a možno ho bude zaujímať, akými metódami udržuje jeho posádka na Zemi poriadok.“

„Okamih, pán doktor. Ak vám zaručím, že sa vám verejne ospravedlní…“

„Nech ho čert vezme. Čo mienite robiť so slečnou Shektovou?“

„Čo by ste navrhovali?“

„Aby ste ju okamžite prepustili, vrátili doklady a ospravedlnili sa jej — a to hneď.“

Plukovník očervenel, ale potom sa ovládol a súhlasil. „Prirodzene.“ Obrátil sa k Pole. „Dovoľte, aby som vyslovil najhlbšie poľutovanie…“

Hmlisté obrysy kasární zostali za nimi. Desaťminútovú cestu nehlučným aerotaxíkom do centra mesta absolvovali mlčky a teraz stáli pred tmavým komplexom budov Ústavu. Bolo po polnoci.

„Myslím, že aj tak tomu nerozumiem,“ povedala Póla. „Vy ste zrejme veľmi významná osoba. Som asi pekne hlúpa, keď som podľa mena nevedela, o koho ide. Ale nikdy by som neverila, že Prišelci sa takto vedia správať k pozemšťanovi.“

Arvardan cítil, že toto nedorozumenie musí vysvetliť, hoci sa mu nechcelo. „Nie som pozemšťan, Póla. Som archeológ zo sektora Sírius.“

Rýchlo sa k nemu obrátila a jej tvár vyzerala v mesačnom svetle celkom biela. Chvíľku mlčala, akoby pomaly rátala do desať. „Tak vy ste sa proti tým vojakom postavili, lebo ste vedeli, že sa vám napokon nemôže nič stať. A ja som si myslela… mala som to hneď pochopiť.“

V jej hlase zaznievalo roztrpčenie a hnev. „Pane, pokorne prosím o odpustenie, ak som si dnes vo svojej nevedomosti dovolila k vám nejakú neúctivú familiárnosť…“

„Póla,“ zvolal nahnevane, „a čo na tom? Čo na tom, že nie som pozemšťan? Za tých päť minút sa predsa nestal zo mňa iný človek!“

„Mohli ste mi to povedať hneď, pane.“

„Nechcem, aby ste ma oslovovali “pane“. Nebuďte ako ostatní, dobre?“

„Akí ostatní, pane? Ako tie ostatné odpudzujúce zvery, čo o-bývajú Zem?… Som vám dlžná sto kreditov.“

„Na to zabudnite,“ povedal Arvardan znechutene.

„Tento váš príkaz nemôžem splniť. Ak mi dáte vašu adresu, pošlem vám zajtra šek.“

Arvardanovi sa odrazu zažiadalo byť voči nej krutý. „Ste mi dlžná oveľa viac ako sto kreditov.“

Póla si zahryzla do pery a povedala šeptom: „Môžem vám splatiť iba túto časť svojho veľkého dlhu, pane. Aká je vaša adresa?“

„Vládny palác,“ vyštekol cez plece a zmizol v tme.

A Póla si odrazu uvedomila, že plače.

Shekt stretol Pólu medzi dvermi svojej kancelárie.

„Vrátil sa,“ povedal jej. „Doviedol ho akýsi dengľavý chlapík.“

„To je dobre.“ Ledva sa zmohla na odpoveď.

„Pýtal za to dvesto kreditov. Dal som mu ich.“

„Patrilo mu len sto, ale na tom nezáleží.“

Prekízla popri otcovi. Zamyslene povedal: „Mal som veľké o-bavy… Neďaleko bolo akosi rušno, ale radšej som sa na nič nevypy-toval, aby som ti náhodou nenarobil ťažkosti.“

„Všetko je v poriadku. Nič sa nestalo… Nechaj ma tu dnes prenocovať, otec.“

Hoci bola veľmi unavená, nemohla zaspať, lebo niečo sa predsa len stalo. Zoznámila sa s mužom a ten je Prišelec.

Má však jeho adresu. Má jeho adresu.