"Okruhliak na obzore" - читать интересную книгу автора (Asimov Isaac)22 To najkrajšie nás ešte len čakáUŽ TRIDSAŤ DNÍ UPLYNULO OD NOCI, KTORÁ mala priniesť záhubu celej galaxii, od chvíle, čo Jozef Schwartz odštartoval z letiska, pričom za nimi prenikavo vyzváňali poplašné zvonce a éterom lietali rozkazy, aby sa okamžite vrátili. No nevrátili sa, aspoň dovtedy nie, kým nezničili Chrám v Sen-loo. Za svoje hrdinstvo teraz dostal aj oficiálne pocty. Vo vrecku mal stužku nositeľa radu Vesmírneho korábu a Slnka prvej triedy. Okrem neho a ešte dvoch ho všetci dostali iba in memoriam. To už bolo čosi pre krajčíra na dôchodku. Prirodzene, nikto okrem úzkeho kruhu tých najvyšších úradníkov nevedel presne, čím si vyznamenanie zaslúžil, ale na tom nezáležalo, raz sa svojím hrdinským činom nezmazateľne zapíše do u-čebníc dejepisu. Kráčal tichým večerom k domu doktora Shekta. Mesto bolo pokojné, rovnako ako trblietanie hviezd nad ním. Na jednotlivých miestach Zeme sa síce ešte bránili bandy zelótov, no ich vodcovia poväčšine padli alebo ich zajali a ostatní lojálni pozemšťania si s nimi poradia. Vesmírom sa blížili k Zemi prvé gigantické zásobovacie konvoje, ktoré privážali zdravú pôdu. Ennius opäť predložil svoj návrh, aby sa všetci pozemšťania presídlili na inú planétu, ale oni odmietli. Nepotrebujú dobročinnosť. Stačí im možnosť, že si môžu pretvoriť svoju planétu. Nech im umožnia znova vybudovať zem svojich otcov, prapôvodnú kolísku celého ľudstva. Chcú to všetko vytvoriť vlastnými rukami, ozdraviť zničenú pôdu, aby sa nanovo rozzelenali mŕtve pláne a rozkvitli púšte v niekdajšej pôvodnej kráse. Nesmierne náročná úloha si iste vyžiada aj sto rokov, no ale čo? Len nech galaxia zapožičia strojné zariadenie a dodá potraviny a pôdu. Pri jej nevyčerpateľných zdrojoch to bude maličkosť, ktorá sa im navyše bohato vráti. A raz bude pozemšťan opäť rovnocenným príslušníkom ľudskej rasy, žijúcim na planéte rovnocennej s ostatnými, a bude sa môcť každému pozrieť do očí. Schwartz kráčal hore schodmi k vchodových dverám a srdce mu plesalo nad svetlou budúcnosťou Zeme. O týždeň odchádza s Arvardanom do centrálnej časti galaxie. Kto z jeho vrstovníkov kedy opustil Zem? A v tej chvíli si spomenul na niekdajšiu Zem, jeho Zem. Tak dávno je už mŕtva. Tak dávno. A pritom odvtedy uplynulo iba tri a pol mesiaca. Práve sa načiahol rukou k signalizačnému panelu pri dverách, keď sa odrazu zarazil; v mysli mu zazneli slová z vnútrajška domu. Teraz vnímal všetko veľmi zreteľne ako cengot drobných zvončekov. Bol to Arvardan, ktorý ako zvyčajne nevedel vyjadriť slovami všetky myšlienky. „Póla, čakal som a dlho som uvažoval. Ale viac už nebudem. Musíš ísť so mnou.“ V Polinej mysli postrehol rovnaké nadšenie ako v Arvardano-vej, no z jej slov zaznievala neistota a rozpaky: „To nemôžem, Bel. To je vylúčené. Moje primitívne spôsoby a správanie… Veď by som si prichodila hlúpa na tých všetkých centrálnych planétach. A okrem toho som iba pozem…“ „Nerozprávaj tak. Si moja žena a bašta. Keby to niekoho zaujímalo, pochádzaš zo Zeme a si slobodná občianka Impéria. A keby niekto chcel vedieť viac, si moja žena.“ „No dobre, ale čo potom, keď podáš správu archeologickej spoločnosti v Trantore?“ „Čo potom? Najprv si vezmeme rok voľna a navštívime všetky väčšie planéty galaxie. Nevynecháme ani jednu, aj keby sme ta mali ísť poštovým vesmírnym korábom. Takto si aspoň urobíš predstavu o galaxii a zároveň si za vládne peniaze urobíme tú najkrajšiu svadobnú cestu.“ „A potom…“ „A potom sa vrátime na Zem a dobrovoľne strávime najbližších štyridsať rokov života zúrodňovaním rádioaktívnych území.“ „Ale prečo to všetko robíš?“ „Lebo,“ a Schwartz zreteľne vnímal, ako sa Arvardan zhlboka nadýchol, „lebo si to želáš aj ty a ja ťa veľmi ľúbim, a navyše som požiadal o pozemské občianstvo; tu sú papiere…“ „Tak dobre…“ A v tej chvíli rozhovor zmĺkol. Prirodzene, Schwartz aj naďalej vnímal ich Duševné dotyky, a tak sa veľmi spokojný a trochu rozpačitý obrátil na odchod. Môže predsa počkať. Času má dosť, navštívi ich neskôr, nech vychutnajú chvíle súkromia. Krátil si čas prechádzkou po uliciach a nad hlavou mu studeným svitom blikali hviezdy — viditeľné i neviditeľné planéty galaxie. Znova si potichu pre seba, pre novú Zem i pre všetky tie milióny planét v nekonečných diaľavách zopakoval prastaré verše, ktoré už z toľkých kvadriliónov ľudí poznal len on: Zostarni so mnou! To najkrajšie nás ešte len čaká, jeseň života, keď leto je už za nami… JEDNÝM Z NAJPLODNEJŠÍCH, najprekladanejších a najobľúbenejších súčasných autorov vedecko-fantastickej literatúry je Isa-ac Asimov. Dodnes publikoval viac ako sto titulov. Námetovo i obsahovo je to veľmi pestrá mozaika, v ktorej nájdeme nielen romány a poviedky z oblasti sci-fi, ale aj objemné diela popularizujúce exaktné vedy, učebnice pre vysokoškolských poslucháčov, knihy encyklopedického charakteru pre mládež a podobne. Svetová vedecko-fantastická literatúra našla v Asimovovi nadšeného propagátora a tvorcu, bez ktorého už je neodmysliteľný vývin tohto literárneho žánru. Američan Isaac Asimov sa narodil roku 1920 v Sovietskom zväze, odkiaľ sa jeho rodičia presťahovali do USA, keď mal tri roky. Ako prisťahovalcom sa im neľahko žilo a dlho trvalo, než si mohli otvoriť obchodík s cukrovinkami. Tvrdý zápas o denné živobytie pomohlo Asimovi vypestovať si usilovnosť a cieľavedomosť, čo ho spolu s nadaním a inteligenciou sformovalo vo vedca a spisovateľa. Študoval na Columbia University a na tejto univerzite roku 1948 aj obhájil doktorát; neskôr pôsobil na lekárskej univerzite v Bostone ako profesor biochémie. Vedecké uznanie získal aj za odborné učebnice i populárno-vedecké diela, za čo sa stal nositeľom ceny Edisonovej nadácie. Asimov písal aj pod pseudonymom Paul French. Písaniu vedecko-fantastických poviedok a románov i populár-no-vedeckých publikácií sa venoval skôr iba zo záujmu, no svetový ohlas na tomto poli ho podnietil, aby opustil pôdu univerzity a rozhodol sa pre povolanie slobodného spisovateľa. Sedemnásťročný napísal prvú sci-fi poviedku, ale zapadla. Úspešná bola až tretia Stroskotáme pri Veste (Marooned off Vesta) napísaná o rok. Úspech ho potešil, a tak pokračoval v práci. Za dva nasledujúce roky napísal vyše tridsať poviedok, ktoré vyšli časopisecký. K jeho najznámejším prácam patria knihy Koniec večnosti (The End of Eternity), Nechránené slnko (The Naked Sun — v slovenčine vyšlo pod titulom Vo vesmíre niekto vraždí), Oceľová jaskyňa (The Caves of Steel), Uplynulý priestor (The Currents of Space), Cesta Marťanov (The Martian Way), Nový svet (Foundation), Nový svet a ríša (Foundation and Empire), Druhý Nový svet (Second Foundation) a iné. Asimovovo dielo je obsiahle a rozmanité, ale v podstate má spoločného menovateľa v logike a racionálnosti, autor vychádza z konkrétnych základov a opiera sa o prírodné zákony, hoci v danom období len tušené. No oveľa väčšmi si treba ceniť na Asimovových prácach humanizmus a varovný hlas adresovaný dnešnému ľudstvu. V prípadnom súboji s inými vesmírnymi ríšami naša Zem, a teda ľudstvo, obstojí iba vtedy, ak si včas vyrieši pálčivé problémy pozemského dneška, ak ľudstvo postaví svoje vedecké výdobytky predovšetkým do služieb každodenného života, tvorby a budovania, a nie do služieb panovačných túžob a plánov, teda boja a tým aj ničenia. Prostredníctvom svojich sci-ŕi románov sa autor prihovára dnešku, apeluje na dnešných ľudí v záujme budúcich generácií. |
|
|