21 Osudná chvíľa pominula

SVETLO… ROZMAZANÉ SVETELNÉ ŠKVRNY a hmlisté tiene sa prelínali a vlnili a napokon sa sformovali do zreteľnejšieho obrazu.

Skláňala sa nad ním čiasi tvár.

„Póla!“ V tej chvíli Arvardan razom nadobudol vedomie. „Koľko je hodín?“

Prstami ju pevne chytil za zápästie, až sa mimovoľne mykla.

„Sedem preč,“ zašepkala. „Hodina H už pominula.“

Vydesene sa rozhliadol po miestnosti a po svojej posteli. Nedbal na pálčivú bolesť v krku. V kresle sa krčil vychudnutý Shekt. Smutne vyhlásil: „Všetko je stratené, pán Arvardan.“

„TakEnnius…“

„Ennius sa nevedel rozhodnúť. Však je to zvláštne?“ Shekt sa čudno, chrapľavo zasmial. „Nám trom sa podarilo odhaliť sprisahanie proti ľudskej rase, zajali sme vodcu sprisahancov a priviedli ho pred súd. Celkom ako v bájkach, kde nepremožiteľní hrdinovia v poslednej chvíli zvíťazia. Tak to zvyčajne končieva. Lenže v našom prípade bájka pokračuje a my sme zistili, že nám nikto neverí. A to sa v bájkach nestáva, však? Tam sa zvyčajne všetko dobre skončí, nemám pravdu? Nechápem…“ Ostatné slová pohltili suché, drsné vzlyky.

Arvardan roztrpčené odvrátil hlavu. Poline oči, temné a hlboké ako vesmír, boli plné sĺz. Na okamih ho tento hviezdnatý vesmír pohltil. A v duchu si predstavil, ako sa závratne rýchlo blížia k hviezdam lesklé kovové telesá, ktoré na presne prerátaných smrtonosných dráhach ľahko prekonávajú svetelné roky. Onedlho — ak sa tak ešte nestalo — sa priblížia ku všetkým planétam, preniknú cez atmosféru a zmenia sa v neviditeľný, smrtonosný dážď vírusov…

Všetko je stratené.

Už sa to nedá zastaviť.

„Kde je Schwartz?“ spýtal sa skleslo.

Póla iba pokrútila hlavou. „Už sa nevrátil.“

Dvere sa otvorili, a hoci sa Arvardan vyrovnal s vedomím neodvratnej smrti, zdvihol hlavu a tvárou mu preletel záblesk nádeje.

Vošiel Ennius a zachmúrený Arvardan sa odvrátil.

Ennius podišiel k otcovi a dcére a zahľadel sa na nich. Póla so Shektom si aj v tejto chvíli uvedomovali, že sú pozemšťania, a neodvážili sa nič povedať. Bolo im jasné, že aj keď ich čaká iba krátky a neradostný život, guvernérov bude ešte kratší a plný utrpenia.

Ennius poklopal Arvardana po pleci. „Pán doktor?“

„Vaša Excelencia?“ napodobnil Arvardan s trpkou iróniou jeho intonáciu.

„Už je šesť preč.“ Ennius v tú noc nespal. Hoci oficiálne uznal Balkisovu nevinu, nebol si celkom istý, či tí traja sú šialení, alebo ich konanie niekto ovplyvnil. Počúval chronometer, ako tikotom ľahostajne odratúva sekundy života galaxie.

„Máte pravdu,“ prisvedčil Arvardan. „Šesť preč, a hviezdy ešte svietia.“

„A ešte vždy ste nezmenili svoj názor?“

„Vaša Excelencia,“ povedal Arvardan, „o niekoľko hodín začnú zomierať prvé obete. Nikto si to ešte nevšimne, veď ľudia zomierajú denne. O niekoľko týždňov budú zomierať státisíce. Chorobu prežije málokto. Nijaké osvedčené lieky nepomôžu. Prvé planéty požiadajú o pomoc proti epidémii. O dva týždne sa k nim pridá množstvo ďalších a v celých galaktických sektoroch vyhlásia stav ohrozenia. O mesiac zostane dákych dvadsať planét nedotknutých. O pol roka bude galaxia mŕtva… A čo urobíte vy, keď sem začnú prichádzať prvé správy?

Dovoľte, aby som vám aj to predpovedal. Máte viac možností; ohlásite, že epidémia pochádza zo Zeme, a nikto z nás nezostane nažive. Alebo vyhlásite vojnu Bratstvu strážcov tradícií a nikto z nich nezostane nažive. Alebo vytriete pozemšťanov z tváre tejto planéty… Alebo budete sprostredkovateľom medzi vaším priateľom Balkisom a Galaktickou radou, alebo tými, čo prežijú. Možno budete mať dokonca tú česť a zložíte Balkisovi k nohám trosky Impéria ako výmenu za protilátku, o ktorej ešte neviete, či sa dostane v potrebnom množstve a čase na jednotlivé planéty a či vôbec zachráni nejakú ľudskú bytosť.“

Ennius sa nasilu zasmial. „Nezdá sa vám, že ste smiešne melodramatický?“

„No pravdaže. Ja som nebohý a vy mŕtvola, ale aj tak treba zachovať ľadový pokoj a imperiálnu noblesu, však?“

„Ak mi neviete zabudnúť, že som proti vám použil neuronický korbáč…“

„Ale kdeže,“ odsekol Arvardan ironicky. „Už som si naň zvykol. Takmer nič necítim.“

„Usilujem sa vám to vysvetliť čo najlogickejšie. Ide o nepríjemný prípad. Poslať hore nejaké rozumné hlásenie nebude jednoduché, a rovnako ťažké by bolo bezdôvodne podniknúť nejaké akcie proti pozemšťanom. Všetci vaši spoločníci sú pozemšťania, takže zaváži len váš hlas. Azda by ste mohli podpísať vyhlásenie, že keď ste predniesli obžalobu, neboli ste celkom, hm… No, ešte by sme vymysleli nejakú formuláciu, aby sa nemuselo spomínať ovládanie ľudskej mysle.“

„To nebude problém. Vyhovoríte sa, že mi preskočilo, že som bol opitý, zhypnotizovaný, alebo nadrogovaný. Čokoľvek z toho postačí.“

„Už ste dostali rozum? Tak vám niečo poviem. S vašou mysľou určite manipulovali,“ zašepkal Ennius tajnostkársky. „Pochádzate predsa zo Šíria. Ako ste sa mohli zaľúbiť do pozemšťanky?“

„Čože?“

„Nekričte tak. Vravím vám, dali by ste sa za normálnych okolností takto obalamutiť domorodcom? Vari by ste niekedy čo len pozreli na takúto?“ A nenápadne kývol hlavou smerom k Pole.

Arvardan naňho chvíľku ohromene hľadel. Potom jeho ruka vyrazila ako šíp a zdrapila najvyššieho pozemského predstaviteľa Impéria za hrdlo. Ennius sa zúfalo a márne usiloval vyslobodiť z jeho zovretia.

„Na takúto? Máte na mysli slečnu Shektovú? Ak áno, žiadam vás, aby ste sa jej patrične ospravedlnili. Ale čert vás ber. Aj tak ste už mŕtvola.“

Ennius sťažka zalapal po dychu. „Doktor Arvardan, ste zatknú…“

Dvere sa otvorili a náhlivo vstúpil plukovník. „Vaša Excelencia, tá pozemská chamraď sa sem vrátila.“

„Čože? Vari sa Balkis nespojil so svojimi úradníkmi? Mal im oznámiť, že tu zostane týždeň.“

„Hovoril s nimi a je tu. Ale davy sa nerozišli. Ako vojenský veliteľ navrhujem, aby sme začali paľbu. Aký máte na to názor, Vaša Excelencia?“

„Vyčkajte, kým neprehovorím s Balkisom. Nech ho sem hneď dovedú.“ Obrátil sa k Arvardanovi. „S vami si to vybavím neskôr.“

Balkis vošiel s úsmevom. Zdvorilo sa uklonil guvernérovi, ktorý mu ledva kývol hlavou na pozdrav.

„Počujte,“ začal guvernér rázne, „ako sa dozvedám, vaši ľudia sa zhromažďujú na prístupových cestách k Fort Dibburnu. Tak sme sa nedohodli… Pozrite, nechceme zbytočné krviprelievanie, ale aj naša trpezlivosť má svoje medze. Nemôžete im prikázať, aby sa v pokoji rozišli?“

„Ak sa mi bude chcieť, Vaša Excelencia.“

„Ak sa vám bude chcieť? Tak nech sa vám radšej chce, a to hneď.“

„Neskoro, Vaša Excelencia!“ Tajomník sa zaškeril a zdvihol ruku. V hlase mu zaznieval nenávistný, dlho potláčaný triumf. „Ty hlupák! Pridlho si vyčkával, a teraz ťa čaká smrť! Alebo si môžeš vybrať život v otroctve — no pamätaj, nebude to nijaká slasť.“

Zúrivosť a nenávisť, ktoré zaznievali v tajomníkovom hlase, na Enniusa zjavne nezapôsobili. Dokonca aj v tejto chvíli, dozaista naj-pokorujúcejšej v celej jeho kariére, ho neopustilo sebaovládanie imperiálneho diplomata. Iba pobledol v tvári a vpadnuté oči hľadeli ešte unavenejšie.

„Tak som pre svoju nerozhodnosť prišiel o všetko? To o tých vírusoch je pravda?“ V hlase mu zaznieval akýsi roztržitý, priam ľahostajný údiv. „Ale veď Zem a vy osobne — ste mojimi rukojemníkmi.“

„Veľmi sa mýliš!“ skríkol víťazoslávne tajomník. „Ty a tvoji ľudia sú mojimi rukojemníkmi. Vypustili sme vírus do celej galaxie, ba nevynechali sme ani Zem. Prenikol až do priestorov všetkých tunajších imperiálnych posádok, dokonca aj do Himalájí. My pozemšťania sme proti nemu imúnni, ale ako sa cítite vy, pán guvernér? Ste malátny? Vyschýna vám v hrdle? Cítite horúčku? No, veď to dlho nepotrvá. A protilátku môžete dostať len od nás.“

Ennius chvíľu mlčal, potom mu tvár stvrdla a spyšnela.

Obrátil sa k Arvardanovi a pokojne, kultivovane ho oslovil. „Pán doktor, ospravedlňujem sa vám, že som pochyboval o vašich slovách. Pán doktor Shekt, slečna Shektová, prijmite moje ospravedlnenie.“

Arvardan vyceril zuby. „Ďakujem vám. To nám všetkým veľmi pomôže.“

„Vaša irónia je namieste,“ povedal guvernér. „A teraz ma ospravedlňte, vrátim sa do Himalájí, aby som zomrel medzi svojimi. Akýkoľvek kompromis s týmto — s týmto človekom je, prirodzene, vylúčený. Dúfam, že moji imperiálni vojaci sa budú správať ako treba a že veľa pozemšťanov nám bude svietiť na cestu po temných chodbách smrti… Zbohom.“

„Počkajte. Počkajte. Nikam nechoďte.“ Pomaly, veľmi pomaly sa Ennius obrátil za novým hlasom.

A pomaly, veľmi pomaly vošiel dnu Jozef Schwartz, trochu zachmúrený a veľmi vyčerpaný.

Tajomník ostražito poodstúpil. Pohľad na človeka z minulosti v ňom vyvolával neistotu.

„Nie,“ zaškrípal zubami, „tajomstvo protilátky zo mňa nedostanete, lebo ho nepoznám. Pozná ho len niekoľko ľudí a len hŕstka ďalších vie, ako ju správne použiť. Zaručene ich nenájdete skôr, ako vírus začne pôsobiť.“

„Hneď ich možno nenájdeme,“ pripustil Schwartz, „ale určite skôr, ako vírus začne pôsobiť. Viete, nijaké vírusy ani jedy neexistujú.“

Zmysel jeho slov si všetci hneď neuvedomili. Arvardanovi zišla na um šialená myšlienka. Naozaj s jeho vôľou manipulovali? Naozaj to všetko bola iba gigantická a zlomyseľná hra, do ktorej rovnako ako jeho zatiahli aj tajomníka? Ale ak áno, tak prečo?

„Rýchlo, človeče, čo tým chcete povedať?“ ozval sa Ennius.

„To je jednoduché,“ odvetil Schwartz. „Dnes v noci som si u-vedomil, že nemôžem len tak nečinne sedieť a počúvať, ale že treba konať… Tak som opatrne preskúmal tajomníkove myšlienky… Nechcel som, aby si to všimol. Nakoniec požiadal, aby ma z miestnosti vyviedli. Prirodzene, sám som mu to vnukol, a ostatné už bolo ľahké.

Omráčil som strážcu a odišiel na letisko, kde mali bojovú pohotovosť. Lietadlá boli natankované, vyzbrojené a pripravené na let, piloti vyčkávali. Jedného z nich som si vybral a odleteli sme do Sen-loo.“

Tajomník vyzeral, akoby chcel niečo povedať, ale nevydal ani hlások.

Prvý sa ozval Shekt. „Ako ste prinútili pilota viesť lietadlo, Schwartz? Veď najviac, čo viete, je prinútiť niekoho kráčať.“

„Áno, ak je to proti jeho vôli. Z myšlienok doktora Arvardana však viem, ako obyvatelia Šíria nenávidia pozemšťanov, a tak som sa poobzeral po pilotovi, čo pochádza zo sektora Sírius. A našiel som poručíka Claudyho.“

„Poručíka Claudyho?“ vykríkol Arvardan.

„Áno… Vy ho tuším poznáte, áno, teraz to zreteľne viem!“

„Môžete si byť istý, že ho poznám… Ale pokračujte, pán Schwartz.“

„Ten dôstojník nenávidí pozemšťanov z celej duše; hoci som vnikol do jeho mysle, neviem si to vysvetliť. Chcel ich všetkých zničiť. Iba prísna vojenská disciplína mu bránila sadnúť do lietadla a vrhnúť sa na nich.

A s takouto mysľou je to inak. Stačí len malý impulz, trochu ju povzbudiť a nezabráni jej v tom ani disciplína. Pochybujem, či si vôbec všimol, že som do lietadla nastúpil aj ja.“

„Ako ste našli Senloo?“ zašepkal Shekt.

„Za mojich čias,“ odvetil Schwartz, „existovalo mesto, ktoré sa volalo St. Louis. Ležalo na sútoku dvoch veľkých riek… Napokon sme Senloo našli. Bola síce noc, no v svetielkujúcej záplave rádioaktívnych území sme zrazu zazreli tmavý fľak. Doktor Shekt raz spomínal, že Chrám je oázou nedotknutej pôdy. V duchu som poručíkovi prikázal, aby sme tam zhodili svetlicu, a pod nami sme zazreli päťuholníkovú budovu. Zodpovedala obrazu, aký som objavil v ta-jomníkovej mysli… A teraz je na tom mieste len veľká, asi tridsať metrov hlboká jama. Stalo sa to o tretej ráno. Nijaké rakety s vírusmi neodštartovali a vesmíru nehrozí nebezpečenstvo.“

Z tajomníkových úst sa vydralo zavytie, pripomínajúce skuví-ňanie démonov. Prikrčil sa, akoby chcel skočiť — a zrazu sa zrútil.

Na spodnej pere sa mu zjavila pena.

„Ja som mu neublížil,“ povedal Schwartz potichu. Potom zamyslene, hľadiac na ležiace telo, dodal: „Vrátili sme sa už pred šiestou, ale vedel som, že musím vyčkať, kým neuplynie určená hodina a Balkis nezačne jasať. Vedel som, že sa tak stane, čítal som to v jeho mysli, a napokon len tak som ho mohol usvedčiť… A teraz ho už niet.“