20 Osudná chvíľa nadišla

VOJAK ÚCTIVO OTVORIL DVERE TAJOMNÍKOVI, ktorému na opuchnutých perách pohrával chladný úškľabok. Plukovníkovi sa uklonil, no Arvardana úplne ignoroval.

„Pán tajomník,“ oslovil ho plukovník, „informoval som premiéra, že ste u nás, ako aj o okolnostiach, prečo ste tu. Vaše zadržanie pokladám, prirodzene, za celkom — hm — nezvyčajné a prepustím vás, len čo to bude možné. Ako však viete, tento pán vás veľmi vážne obvinil a sme povinní prešetriť…“

„Rozumiem, pán plukovník,“ povedal tajomník pokojne. „No ako som vám už vysvetľoval, tento muž prišiel na Zem len pred dvoma mesiacmi, takže nemôže byť zasvätený do našich vnútorných pomerov. Jeho obvinenia nie sú ničím podložené.“

Arvardan zlostne vybuchol. „Som archeológ, a navyše sa špecializujem na novšie dejiny Zeme, nedá sa teda hovoriť o nezasväte-nosti. A okrem toho vás neobviňujem len ja.“

Tajomník na Arvardana ani nepozrel. Rozprával sa naďalej len s plukovníkom. „Do hry je zapletený aj istý náš vedec; onedlho bude mať šesťdesiat rokov a má utkvelú predstavu, že ho prenasledujú. A ďalší zo skupiny je neznámy muž, liečený na slabomyseľnosť. Takáto trojica predsa nemôže nikoho vážne obviniť.“

Arvardan vyskočil. „Žiadam, aby ma prijal…“

„Sadnite si,“ prerušil ho plukovník chladne a nepriateľsky. „Odmietli ste ma o celej záležitosti informovať. Tak teraz mlčte! Priveďte parlamentára.“

Bol to ďalší člen Bratstva. Pri pohľade na tajomníka ani okom nemihol. Plukovník vstal a spýtal sa ho: „Hovoríte v mene tých, čo sa zhromaždili okolo kasární?“

„Áno, pán plukovník.“

„Týmto rebelantským a protizákonným činom chcete zrejme dosiahnuť, aby sme prepustili vášho spoluobčana?“

„Áno, pán plukovník. Treba ho okamžite prepustiť.“

„Máte pravdu. No zákon a poriadok, ako aj patričná úcta k predstaviteľom Jeho imperátorského veličenstva na tejto planéte nedovolí, aby sa o celej veci diskutovalo, kým sme obkolesení davom ozbrojených vzbúrencov. Vaši ľudia sa musia rozísť.“

„Plukovník má pravdu, brat Cori,“ povedal tajomník úlisné. „Prosím ťa, upokoj ich. Som tu v bezpečí a nikomu nehrozí nebezpečenstvo. Rozumieš? Nikomu. Ručím ti za to ako člen Bratstva.“

„Dobre, brat môj. Som rád, že si v bezpečí.“

Parlamentár odišiel.

Plukovník stručne dodal: „Postarám sa, aby ste mohli odísť, len čo sa v meste znormalizuje situácia. Ďakujem vám za spoluprácu.“

Arvardan opäť vyskočil. „Zakazujem vám to! Chcete pustiť tohto potencionálneho vraha celého ľudstva, a pritom odmietate spojiť ma s guvernérom, na čo mám ako slobodný občan Impéria plné právo!“ A v záchvate roztrpčenosti dodal: „Veríte viac tomuto pozemskému psovi ako mne?“

Po Arvardanovom nezmyselnom výbuchu znova zaznel pokojný hlas tajomníka. „Pán plukovník, s radosťou tu zostanem, kým o celej veci nerozhodne guvernér. Zradcovstvo je veľmi vážne obvinenie, a aj samo podozrenie — hoci vymyslené — by mohlo zapríčiniť, že už nebudem môcť slúžiť svojmu ľudu. Veľmi by som uvítal možnosť presvedčiť guvernéra, akého má Impérium vo mne verného služobníka.“

„Obdivujem váš postoj,“ povedal plukovník odmerane. „Priznám sa, že na vašom mieste by som asi inak reagoval. Robíte česť svojej rase, pane. Pokúsim sa spojiť s guvernérom.“

A Arvardan sa dal mlčky odviesť do cely.

Vyhýbal sa pohľadom ostatných. Dlho sedel bez pohybu, len si roztržito obhrýzal nechty.

„Teda ako?“ spýtal sa napokon Shekt.

Arvardan smutne pokrútil hlavou. „Práve som všetko pokazil.“

„A čím?“

„Stratil som rozvahu, urazil som plukovníka a nič som nedosiahol. Nie som diplomat, pán Shekt.“

Odrazu ho zaplavila vlna sebaľútosti. „Čo som mohol robiť?“ vykríkol. „Ako som mohol dôverovať plukovníkovi, keď sa ešte predo mnou zhováral s Balkisom? Čo ak mu sľúbili život? A čo ak bol od začiatku zasvätený do sprisahania? Viem, že to znie trochu neuveriteľne, ale nesmel som riskovať. Zdalo sa mi to veľmi podozrivé. Chcel som hovoriť priamo s Enniusom.“

Fyzik vstal a založil si ruky za chrbát. „Vari Ennius príde sem?“

„Pravdepodobne. Ale nerozumiem, prečo to chcel aj Balkis.“

„Aj Balkis? Schwartz má teda pravdu.“

„A čo hovorí?“

Zavalitý pozemšťan sedel na posteli. Všetci naňho pozreli a on len pokrčil plecami a bezmocne rozhodil ruky. „Keď tajomníka viedli okolo našej miestnosti, zachytil som jeho Dotyk. Naozaj sa s tým dôstojníkom predtým dlho zhováral.“

„Viem.“

„Ale ten dôstojník nás nemieni zradiť.“

„Ach,“ vzdychol si Arvardan nešťastne, „tak som mu krivdil. Keď príde Ennius, musím sa plukovníkovi ospravedlniť. A čo Balkis?“

„Nemá strach ani obavy, horí len nenávisťou. A nenávisť cíti najmä k nám, lebo sme ho zajali a doviedli sem. Urazili sme jeho pýchu a chce sa s nami porátať. Vnímal som jeho úmysly. On sám bez pomoci dosiahne, že Impérium proti nemu nič nepodnikne, hoci má o ňom dôkazy. Vkladá nám do rúk všetky tromfy, ale napokon nás rozdrví.“

„Myslíte, že by ohrozil všetky svoje plány a sny o dobytí Impéria len preto, aby sa nám pomstil? To by bolo šialenstvo.“

„Som si tým istý,“ povedal Schwartz presvedčivo. „On je totiž šialený!“

„A verí, že sa mu to podarí?“

„Áno.“

„Tak nám musíte pomôcť, pán Schwartz. Budeme vás potrebovať. Pozrite…“

„Nie, pán Arvardan, to nemôžeme,“ pokrútil Shekt hlavou. „Keď ste boli preč, zobudil som Schwartza a rozobrali sme situáciu. Psychické sily, ktoré mi opísal len hmlisto, zrejme neovláda celkom dokonale. Môže človeka omráčiť alebo ho paralyzovať, prípadne ho aj zabiť. Môže ovládnuť pohybové ústrojenstvo, dokonca aj proti vôli subjektu, ale nič viac. Ani tajomníka neprinútil hovoriť, lebo neovládol jeho hlasivky. Nepodarilo sa mu skoordinovať ani jeho pohyby, aby mohol viesť vozidlo, dokonca aj chôdzu mal dosť strnulú. A tak by sa nám nepodarilo ovládnuť ani Enniusa, aby vydal príslušný ústny alebo písomný rozkaz. Viete, už som nad tým uvažoval…“ Shekt stíchol.

Arvardana sa zmocňoval pocit nemohúcnosti. Odrazu ním prenikla úzkosť. „A kde je Póla?“

„Spí vedľa.“

Tak rád by ju bol zobudil… Čo všetko by ešte rád urobil…

Zdriemol si, no vzápätí ich zobudili. Z miestnosti vychádzali bledí a strhaní.

Arvardan pozrel na hodinky. Bola takmer polnoc. Zostávalo im šesť hodín.

Omámené, bezmocne sa poobzeral. Boli tu už všetci, dokonca aj guvernér. Póla stála pri Arvardanovi a štíhlymi teplými prstami ho držala za ruku. Pri pohľade na jej ustrašenú a vyčerpanú tvár sa ho zmocňoval hnev na celé Impérium.

Nezaslúžia si nič dobré tí tupci… tupci… tupci.

Ledva vnímal Shekta a Schwartza. Sedeli mu po ľavej strane. A opodiaľ sedí Balkis, ten prekliaty Balkis, pery má celé spuchnuté a na líči fialovú podliatinu; iste ho pri rozprávaní poriadne bolí… a Arvardanovi sa pery namáhavo roztiahli do zlostného úškrnu. Zaťal päste. Aj obviazané líce akoby ho menej bolelo.

Pred nimi za stolom sedel zachmúrený a nerozhodný Ennius; v ťažkom, neforemnom ochrannom odeve vyzeral takmer smiešny.

Aj on je len obyčajný tupec. Arvardana pochytila zlosť, len čo si spomenul na všetkých imperiálnych byrokratov. Nič iné ich nezaujíma len pokoj a pohodlie. Kam sa podeli dobyvatelia spred troch storočí? Kde sú?…

Šesť hodín…

Ennius dostal pred osemnástimi hodinami hlásenie z chicoskej posádky; neťažilo sa mu a obletel polovicu planéty, aby sa sem dostavil. Ani nevedel, prečo sa tak rozhodol. V podstate došlo len k poľutovaniahodnému únosu jedného z tých maniakov v zelených tunikách, čo sú miestnou kuriozitou tejto poverčivej, utýranej planéty. A navyše spomínali ešte akési nezmyselné a nepodložené obvinenie. Všetko by mohol vybaviť aj veliteľ tunajšej posádky.

Ale do prípadu sa zaplietol aj Shekt… ten Shekt… A navyše nebol obžalovaným, ale žalobcom. Zamotaná situácia.

Zamyslene si všetkých premeriaval a pritom si jasne uvedomoval, že jeho rozhodnutie môže zapríčiniť povstanie, azda aj oslabiť jeho pozíciu vo vláde a zmariť vyhliadky na ďalšiu kariéru… Vari má brať vážne Arvardanovu siahodlhú reč o zhubných vírusoch a nezvládnuteľných epidémiách? A keby tomu aj uveril a podnikol by patričné kroky, ako by na to pozerali jeho nadriadení?

Arvardan je však významný archeológ.

Zahnal tieto myšlienky a spýtal sa tajomníka: „Iste máte k tomu čo povedať?“

„Takmer nič,“ odvetil tajomník sebaisto. „Chcel by som sa iba spýtať, o aké dôkazy sa opiera táto obžaloba?“

„Vaša Excelencia,“ odvetil Arvardan netrpezlivo, „už som vám povedal, že tento muž nám vyzradil svoje plány do všetkých podrobností predvčerom, keď nás uväznili.“

„To je len ďalšie jeho nepodložené tvrdenie, a dúfam, že mu Vaša Excelencia neverí,“ povedal tajomník. „Mám svedkov, ktorí môžu potvrdiť, že v skutočnosti ma násilím uväznili oni, a nie ja ich a že neboli ohrozené ich životy, ale môj. Rád by som sa teraz spýtal, ako sa žalobcovi podarilo odhaliť celé sprisahanie, keď je na Zemi len deväť týždňov, a pritom bol pán guvernér celé roky so mnou spokojný?“

„V slovách člena Bratstva je veľa pravdy,“ pripustil Ennius vážne. „Ako ste sa o tom všetkom dozvedeli?“

Arvardan stručne odvetil: „Na sprisahanie ma upozornil doktor Shekt ešte predtým, ako sa nám obžalovaný zdôveril.“

„Hovorí pravdu, pán doktor?“ Guvernér uprel pohľad na fyzika.

„Áno, Vaša Excelencia.“

„A vy ste to ako odhalili?“

„Doktor Arvardan nezvyčajne presne opísal využitie synapsifi-kátora a takisto presne reprodukoval posledné slová umierajúceho bakteriológa F. Smitka. Tento Smitko patril medzi sprisahancov. Jeho posledné vety máme nahráte a sú k dispozícii.“

„Ale, pán doktor, slovám umierajúceho, ktorý bol zrejme v de-líriu — ak je tvrdenie doktora Arvardana pravdivé — nemožno prikladať veľký význam. Iné dôkazy nemáte?“

Arvardan sa už nezdržal, udrel päsťou na bočné operadlo kresla a zreval: „Sme tu vari na súde? Škriepime sa tu azda o dopravný priestupok? Nemáme čas vážiť dôkazy na lekárenských vážkach alebo ich premeriavať mikrometrom! Hovorím vám, že nám už zostáva len päť a pol hodiny, aby sme odvrátili hroznú katastrofu plánovanú na šiestu hodinu. Vaša Excelencia, doktora Shekta poznáte už dávnejšie. Pokladáte ho za klamára?“

Tajomník sa okamžite zamiešal do rozhovoru. „Vaša Excelencia, nikto neobviňuje doktora Shekta z vedomého klamstva. Ide len o to, že náš známy vedec zostarel a v poslednom čase ho veľmi znepokojujú blížiace sa šesťdesiate narodeniny. Bojím sa, že staroba spolu so strachom vyvolali miernu paranoju, na Zemi dosť rozšírenú… Pozrite naňho! Zdá sa vám celkom v poriadku?“

Prirodzene, Shekt naozaj nevyzeral celkom normálne. Všetko, čo zažil, a vedomie, čo ho ešte čaká, zanechali na ňom stopy vyčerpanosti, napätia a rozrušenia.

No aj tak sa donútil rozprávať normálnym hlasom, takmer pokojne. „Mohol by som sa sťažovať, že posledné dva mesiace agenti Bratstva nespúšťali zo mňa oči, otvárali mi všetku korešpondenciu a cenzurovali články. Takéto námietky by si však vysvetľovali ako paranoju, o ktorej sa tu hovorilo. Ale je tu s nami aj Jozef Schwartz, ktorý sa dobrovoľne podrobil experimentu na synapsifikátore práve v deň, keď ste ma navštívili v Ústave.“

„Pamätám sa.“ Enniusovi sa uľavilo, že téma rozhovoru sa trochu zvrtla. „To je on?“

„Áno.“

„Podľa všetkého mu experiment nijako neuškodil.“

„Naopak, veľmi mu prospel. Experiment bol mimoriadne úspešný; pacientovi sa nezvyčajne zlepšila pamäť, ktorú mal dobrú aj predtým, hoci sme o tom vtedy nevedeli. Tak či onak, teraz je schopný vnímať myšlienky iných.“

Ennius sa naklonil v kresle a ohromene vykríkol: „Čože? Chcete povedať, že vie čítať myšlienky?“

„Môžeme to ľahko demonštrovať. Ale myslím, že brat tajomník vám to potvrdí.“

Tajomník na okamih uprel chmúrny pohľad na Schwartza a po tvári mu preletel výraz nevýslovnej nenávisti. Hlas sa mu však len nebadateľné zachvel. „Vaša Excelencia, hovorí pravdu. Ten muž má určité hypnotické schopnosti, aj keď neviem, či je to v dôsledku experimentu. Rád by som len upozornil, že tohto muža synapsiŕikovali potajme, čo vyvoláva opodstatnené podozrenie.“

„Záznam sme nerobili,“ povedal Shekt potichu, „také mám dispozície od samotného premiéra.“ Tajomník iba pohŕdavo pokrčil plecami.

„Prestaňte sa dohadovať o taľafatkách a prejdime radšej k veci,“ rozhodol Ennius rázne. „Čo je s tým Schwartzom? Čo má jeho čítanie myšlienok alebo hypnotické schopnosti spoločné s týmto prípadom?“

„Shekt chce povedať,“ zamiešal sa do reči tajomník, „že Schwartz mi môže čítať myšlienky.“

„Naozaj? A čo si myslí?“ spýtal sa guvernér po prvý raz priamo Schwartza.

„Je presvedčený, že sa nám nepodarí dokázať vám pravdivosť našej obžaloby.“

„Správne,“ uškrnul sa tajomník, „aj keď na takú dedukciu netreba mimoriadne duševné schopnosti.“

„A teraz si myslí,“ pokračoval Schwartz, „že ste obyčajný hlupák, ktorý sa bojí čokoľvek podniknúť, a že ste ešte väčší hlupák, lebo túžite iba po pokoji a spravodlivosti a nazdávate sa, že svojou objektivitou sa vám podarí získať pozemšťanov.“

Tajomník očervenel. „To je lož! Vaša Excelencia, očividne vás chcú proti mne naladiť.“

„Nedám sa tak ľahko strhnúť,“ odvetil mu Ennius. Obrátil sa k Schwartzovi: „A čo si myslím ja?“

„Myslíte si, že keď aj viem vniknúť do mysle iných, mal by som si rozmyslieť, kedy čo povedať.“

Guvernér začudovane zdvihol obočie. „Uhádli ste. Potvrdzujete teda, že obžaloba, ktorú tu vyriekol doktor Arvardan a doktor Shekt, je opodstatnená?“

„V plnom rozsahu!“

„Dobre teda. Kým sa však nenájde niekto ďalší, obdarený rovnakými schopnosťami ako vy, ale nezainteresovaný na prípade, vaše svedectvo je pred zákonom neplatné, hoci inak o vašich telepatických schopnostiach nepochybujem.“

„Tu predsa nejde o právnické kľučky,“ skríkol Arvardan, „ale o záchranu celej galaxie!“

„Vaša Excelencia,“ tajomník vstal zo stoličky, „žiadam, aby Jozef Schwartz opustil miestnosť.“

„A prečo?“

„Tento muž nielenže číta myšlienky, ale disponuje aj určitou mentálnou silou, ktorou ma ochromil, a len tak sa im podarilo uniesť ma. Trvám na svojej požiadavke z obavy, že by niečo také zopakoval, dokonca aj proti vám, Vaša Excelencia.“

Arvardan vstal, ale tajomník rýchlo dodal: „Nijaké rokovanie nemôže byť spravodlivé, ak sa na ňom zúčastňuje niekto, čo vie duševnými schopnosťami ovplyvniť sudcu.“

Ennius sa rozhodol. Vošiel vojak a odviedol Schwartza, ktorý sa ani nezdráhal, jeho okrúhla tvár bola celkom pokojná.

Pre Arvardana to bol posledný úder. Tajomník teraz vstal a chvíľu mlčal. Z jeho územčistej postavy v zelenej tunike vyžarovalo zlovestné sebavedomie.

„Vaša Excelencia,“ začal oficiálne a vážne, „všetky obvinenia i dôkazy, ktoré doktor Arvardan predložil, sa opierajú o svedectvo doktora Shekta. Doktor Shekt sa oháňa slovami, ktoré v delíriu bľabotal umierajúci. A predsa sa všetky tieto obvinenia dostali na povrch až po experimente s Jozefom Schwartzom na synapsifikátore.

Kto je vlastne Jozef Schwartz? Kým sa nezjavil na scéne, bol doktor Shekt normálny, pokojný občan. Veď Vaša Excelencia sa s ním zhovárala práve v to odpoludnie, keď sa Jozef Schwartz prihlásil na experiment. Vyzeral vtedy nenormálne? Naznačil vám, že sa chystá sprisahanie proti Impériu? Alebo vám azda spomenul predsmrtné táranie toho biochemika? Vyzeral azda ustarostený, alebo bol znepokojený? Teraz tvrdí, že mu premiér prikázal sfalšovať výsledky experimentov na synapsifikátore a utajiť mená synapsifikovaných. Aj vtedy vám o tom povedal? Alebo až teraz, keď sa zjavil Jozef Schwartz? Znova sa pýtam, kto je Jozef Schwartz? Keď ho doviedli do Ústavu, hovoril neznámou rečou. Zistili sme to až neskôr, keď sme zapochybovali o úsudku doktora Shekta. A na experiment ho prihlásil istý farmár, ktorý o jeho totožnosti nevedel vôbec nič. A ani my sme nič nezistili. Tento muž má pritom prekvapujúce duševné schopnosti. Na vzdialenosť tridsiatich metrov môže obeť omráčiť silou vôle. Na menšiu vzdialenosť aj zabíja. Aj mňa najprv celkom ochromil, potom silou vôle manipuloval mojimi končatinami, dokonca, keby sa mu zachcelo, mohol manipulovať aj mojou mysľou.

Verím teda, že Schwartz manipuloval aj myslením ostatných. Vravia, že som ich uväznil, že som im hrozil smrťou, že som sa priznal k velezrade a sprisahaniu proti Impériu. Vaša Excelencia, keďže boli celý čas pod vplyvom Schwartza, človeka, ktorý je schopný ovládať ľudské myslenie, položte im aspoň jedinú otázku: “Nie je Schwartz zradca?“ Ak nie, tak potom kto to je?“

A tajomník si spokojne, priam veselo sadol.

Arvardan mal pocit, že ho posadili na centrifúgu, ktorá sa roztáča čoraz rýchlejšie.

Čo na to odpovedať? Že Schwartz pochádza z minulosti? Aké má na to dôkazy? Že Schwartz rozprával dávnovekým mŕtvym jazykom? Veď len on sám to môže potvrdiť. A možno naozaj manipulovali s jeho myslením. Napokon, ako môže vedieť, či k niečomu takému nedošlo? Kto je Schwartz? Prečo je taký presvedčený o sprisahaní proti Impériu?

Opäť sa nad tým zamyslel. Odkiaľ vôbec nabral takú istotu, že sa chystá sprisahanie? Je síce archeológ, pochybovať patrí k jeho profesii, ale… Existovala vôbec niekedy len jediná obývaná planéta? Alebo bozky istého dievčaťa? Alebo existoval vôbec Jozef Schwartz?

Nebol schopný rozmýšľať: Nemohol rozmýšľať!

„No prosím?“ spýtal sa Ennius netrpezlivo. „Chcete k tomu niečo povedať, pán doktor Shekt? Alebo vy, pán doktor Arvardan?“

Odrazu preťal ticho Polin hlas. „Čo od nich vlastne chcete počuť? Vari nevidíte, že tajomník klame? Nevidíte, že nás chce všetkých obalamutiť falošnými rečami? Onedlho všetci zomrieme, a už mi na tom nezáleží, ale mohli sme tomu zabrániť, zabrániť… A namiesto toho sedíme a tárame a tárame…“ Usedavo sa rozplakala.

„Tak už došlo aj na plač hysterickej ženskej…“ povedal tajomník. „Vaša Excelencia, mám takýto návrh. Moji nepriatelia tvrdia, že celá akcia s vírusmi a ktoviečo ešte sa onedlho začne, tuším o šiestej ráno. Navrhujem, aby ste si ma tu ako rukojemníka ešte týždeň ponechali. Ak sa ich obvinenie zakladá na pravde, o niekoľko dní by sme sa mali na Zemi dozvedieť o epidémii v galaxii. Imperiálne jednotky budú ešte vždy pánmi Zeme…“

„Zem je ozaj rovnocenná náhrada za celú galaxiu,“ zamrmlal bledý Shekt.

„Život je drahý mne práve tak, ako aj môjmu ľudu. Som však ochotný zostať tu ako rukojemník a bezodkladne informovať predstavenstvo Bratstva, že tu zostanem ešte týždeň z vlastnej vôle. Tak zabránime prípadným nepokojom.“

Založil si ruky na prsia.

Ennius zdvihol utrápenú tvár. „Nepokladám tohto muža za vinného…“

Arvardan sa už neovládol. Pokojne, ale rozhodne vstal a rýchlo kráčal ku guvernérovi. Nikto nevedel, čo chce urobiť, neskôr si ani sám na nič nevedel spomenúť. Napokon, na tom nezáležalo. Ennius mal poruke neuronický korbáč a použil ho.

Už po tretí raz, odkedy prišiel na Zem, ho pohltila bolesť. Všetko sa pred ním zvírilo a rozplynulo.

Nadišla šiesta hodina ráno a Arvardan ešte vždy ležal v bezvedomí…