19 Osudná chvíľa sa blíži

V KASÁRŇACH FORT DIBBURN A V ICH OKOLÍ boli nasledujúce hodiny neobyčajne rušné. A možno ešte rušnejšie bolo v celom Chicu.

Premiér vo Washenne začal napoludnie rádiotelefonicky zháňať svojho tajomníka, ale nepodarilo sa mu ho nájsť. Premiér bol rozladený, úradníci v Paláci nápravy zmätení.

Začalo sa vyšetrovať a stráže na chodbe potvrdili, že tajomník a štyria zadržaní opustili sieň o pol jedenástej… Nie, nedal im inštrukcie. Nevedia, kam išiel, prirodzene, nepýtali sa ho.

Ani ostatné stráže o ňom nevedeli. Znepokojenie vzrastalo.

O druhej popoludní prišla správa, že dopoludnia na ceste videli tajomníkovo vozidlo… Nikto si nevšimol, či bol v ňom aj on… Podaktorí sa nazdávali, že vozidlo riadil, no neskôr sa ukázalo, že sa mýlili…

O pol tretej sa rozptýlili všetky pochybnosti a jednoznačne sa zistilo, že tajomníkovo vozidlo vošlo do kasární Fort Dibburn.

Pred treťou sa rozhodli zavolať veliteľovi kasární. Ozval sa a-kýsi poručík.

Nateraz nemôžu poskytnúť o tajomníkovi nijaké informácie. Dôstojníci jeho imperátorského veličenstva však žiadajú, aby sa zachoval pokoj a poriadok. Ďalej žiadajú, aby nateraz o zmiznutí člena predstavenstva Bratstva neinformovali verejnosť.

Lenže ich požiadavky zaúčinkovali práve opačne.

Sprisahanci nemôžu nečinne čakať, keď sa dva dni pred hodinou H ocitne jeden z ich vodcov v nepriateľových rukách. To znamená iba odhalenie či zradu, čo sú dve stránky tej istej mince. Obe možnosti znamenajú smrť.

A tak vydali príslušné rozkazy…

Obyvateľstvo Chica sa dalo do pohybu…

Do ulíc sa rozbehli profesionálni provokatéri. Otvorili sa tajné arzenály a v nedočkavých rukách sa zjavili zbrane. Potom sa masy pohli ku kasárňam a o šiestej večer vyslali k veliteľovi parlamentára.

Medzitým sa aj v kasárňach odohrávali rovnako rušné udalosti, ale v menšom rozsahu. Začali sa vo chvíli, keď mladý dôstojník, ktorý im vyšiel naproti, vystrel ruku za tajomníkovou laserovou pištoľou.

„Vezmem si ju,“ povedal stručne.

„Pán Schwartz, prinúťte ho, nech ju odovzdá,“ povedal Shekt.

Tajomník vytiahol pištoľ z puzdra a podal ju dôstojníkovi; vzápätí si Schwartz nahlas uľahčené vzdychol a uvoľnil sa.

Arvardan bol pripravený. Keď tajomník vyrazil ako uvoľnená oceľová pružina, archeológ sa naňho vrhol a zasypal ho tvrdými ú-dermi.

Dôstojník vyštekol rozkazy a vojaci skočili medzi nich. Keď pevné ruky chytili Arvardana za golier košele a odvliekli ho, tajomník bezvládne sedel na sedadle. Z kútika úst mu stekal pramienok krvi. Aj Arvardanovi tiekla krv z poraneného líca.

Rozochvenými rukami si prehrabol vlasy. Potom prstom ukázal na tajomníka a rázne povedal: „Obviňujem tohto muža zo sprisahania proti imperiálnej vláde. Musím ihneď hovoriť s veliteľom.“

„Uvidíme, pane,“ odvetil dôstojník pokojne. „Ak nič nenamietate, poďte so mnou. Všetci, prosím.“

A potom čakali dlhé hodiny. V útulnej a čistej miestnosti. Po prvý raz za dvanásť hodín sa mohli aj najesť a pochutilo im. Dokonca mohli využiť aj ďalšiu samozrejmosť civilizovaného človeka — kúpeľ.

Predo dvermi stála stráž; hodiny plynuli. Arvardan napokon stratil trpezlivosť a skríkol: „Veď sme sa len dostali z jedného väzenia do druhého!“

Bezduchý kasárenský život sa pokojne odvíjal svojím zabehaným tempom a nikto si ich nevšímal. Arvardan uprel pohľad na spiaceho Schwartza. Shekt pokrútil hlavou.

„Nemôžeme ho budiť,“ povedal. „Vylúčené. Je vyčerpaný. Nechajte ho spať.“

„Zostáva nám už len tridsaťdeväť hodín.“

„Viem, ale treba vydržať.“

Za nimi zaznel chladný, posmešný hlas. „Kto z vás je slobodný občan Impéria?“

Arvardan vyskočil. „Ja. Chcem…“

Zarazil sa, keď zazrel povedomú tvár. Dôstojník sa mrazivo uškrnul. Ľavé rameno držal trochu strnulo, bola to pamiatka na ich stretnutie.

Arvardan počul za chrbtom slabý Polin hlas. „Bel, to je dôstojník z obchodného domu.“

„Čo ste mu zlomili ruku,“ doložil dôstojník zlostne. „Som poručík Claudy a veľmi dobre si vás pamätám. Teda vy prichádzate zo Šíria, však? A špiníte sa tu s týmito. Pri galaxii, ako môže niekto takto klesnúť! A tú ženskú máte ešte vždy so sebou!“ Po chvíli zlomyseľné a dôrazne doložil: „…Tú mizernú pozemšťanku!“

Arvardan premohol zlosť. Nemôže, ešte nie…

Prinútil sa rozprávať úctivo. „Pán poručík, mohol by som hovoriť s plukovníkom?“

„Plukovník nemá službu.“

„Chcete povedať, že je mimo mesta?“

„To netvrdím. Ak ide o niečo naliehavé, môžem sa s ním spojiť.“

„Naozaj ide… Mohol by som hovoriť so službukonajúcim dôstojníkom?“

„Službu mám ja.“

„Tak ma spojte s plukovníkom.“

Poručík pomaly pokrútil hlavou. „Kým sa nepresvedčím, že situácia je naozaj vážna, neurobím to.“

Arvardan sa roztriasol od netrpezlivosti. „Pri galaxii, neškriep-te sa so mnou! Ide o život a smrť!“

„Naozaj?“ Poručík Claudy afektované pokýval elegantnou paličkou. „Tak poproste, aby som vás vypočul.“

„No dobre… Môžeme začať?“

„Povedal som jasne — poprosiť!“

„Mohli by ste ma vypočuť, pán poručík?“

Z poručíkovej tváre zmizol úsmev. „Povedal som poprosiť — a to pekne pokorne a pred týmto dievčaťom!“

Arvardan preglgol a ovládol sa. „Bel Arvardan zo Šíria pokorne prosí o rozhovor so službukonajúcim dôstojníkom.“

„To sa ešte uvidí,“ odvetil poručík Claudy.

Prikročil k Arvardanovi a rýchlym pohybom mu dal zaucho práve na obviazané líce.

Arvardan zalapal po dychu a len s námahou potlačil výkrik.

„Vtedy ste si to nenechali,“ povedal poručík. „Čo na to poviete teraz?“

Arvardan mlčal.

„Už vás môžem vypočuť,“ vyhlásil poručík.

Arvardana obstúpili štyria vojaci. Poručík Claudy vykročil prvý.

Shekt a Póla osameli so spiacim Schwartzom. Shekt sa spýtal: „Tajomník je akosi potichu. Nezdá sa ti?“

Póla prikývla. „Zdá, a trvá to už dosť dlho. Ale, otec, čo myslíš, ublížia Belovi?“

„Pochybujem,“ chlácholil ju Shekt. „Zabúdaš, že k nám vlastne nepatrí. So slobodným občanom Impéria nemôžu robiť jednoducho, čo sa im zachce… Si doňho zaľúbená?“

„Veľmi, hoci viem, že je to hlúposť.“

„Pravdaže.“ Shekt sa trpko usmial. „Nepochybujem, že je to čestný muž, ale čo z toho? Vari by tu mohol zostať s nami? Alebo by si ťa vzal so sebou? Doviedol by do rodiny a priateľom predstavil pozemšťanku?“

Rozplakala sa. „Viem. Ale azda sa toho ani nedožijeme.“

Shekt vyskočil, akoby mu pri jej slovách niečo zišlo na um. Opäť poznamenal: „Akosi je tam ticho.“

Mal na mysli tajomníka. Balkis, zatvorený v susednej miestnosti, ustavične chodil hore-dolu ako šelma v klietke a jeho kroky k nim zreteľne a zlovestne doliehali. No už dosť dlho nebolo nič počuť.

Vlastne na tom nezáležalo, ale tajomník zosobňoval zlobu a nebezpečenstvo, hroziace galaktickým obývaným svetom, a preto Shekt zľahka pomykal Schwartza. „Vstávajte.“

Schwartz sa pohniezdil. „Čo je?“ Nestačil si ešte oddýchnuť. Akoby sa hlboko doňho zakorenila únava.

„Kde je Balkis?“ spýtal sa ho Shekt.

„Kto? Aha.“ Schwartz sa poobzeral a potom si uvedomil, že ho má hľadať Duševným dotykom. Vyslal teda na všetky strany neviditeľné vlákenká svojej mysle, aby našiel dobre známeho protivníka.

Onedlho ho objavil, a to mu nateraz stačilo. Tajomníkova zlomyseľná a chorá myseľ, do ktorej už bol hlboko prenikol, vyvolávala v ňom len odpor.

„S niekým sa zhovára na poschodí,“ zahundral Schwartz.

„S kým?“

„Nepoznám ho. Počkajte, možno nám tajomník… áno, nazýva ho plukovníkom.“

Shekt a Póla si vymenili pohľady.

„Vari nejde o zradu?“ zašepkala Póla. „Dôstojník Impéria by sa iste nespolčil s pozemšťanom proti imperátorovi, však nie?“

„Neviem,“ odvetil Shekt nešťastne. „Čomukoľvek by som už uveril.“

Poručík Claudy sa usmieval. Sedel za stolom, na dosah ruky mal laserovú pištoľ a za chrbtom štyroch vojakov. Hlas mu napínalo sebauspokojenie, ktoré v tej chvíli aj pociťoval.

„Nemám rád mizerných pozemšťanov,“ vyhlásil. „Nikdy som ich ani nemal rád. Sú hanbou galaxie. Prežratí chorobami, poverčiví a leniví. Degenerovaní a hlúpi. Ale, pri hviezdach, zväčša aj vedia, kde je ich miesto.

Svojím spôsobom ich chápem. Nemôžu za to, akí sa narodili. Prirodzene, ja by som im netrpel to, čo imperátor — mám na mysli ich prekliate tradície a Nariadenia — ale na tom nezáleží. Raz prídeme na to, že…“

Arvardan mu skočil do reči: „Pozrite, nemienim tu počúvať…“

„Budete počúvať, lebo som ešte neskončil. Chcel som práve povedať, že nepochopím myšlienkové pochody nejakého poondiate-ho milovníka mizerných pozemšťanov. Človek — normálny človek — čo tak hlboko klesne, že sa spriahne s touto zberbou a behá za ich ženskými, stráca u mňa všetku úctu. Je vlastne horší ako oni…“

„Nech ťa vesmír pohltí aj s tvojimi sprostými rečami!“ skríkol Arvardan zúrivo. „Viete, že zosnovali sprisahanie proti Impériu? Viete, aká nebezpečná situácia hrozí? Každá premeškaná minúta ohrozuje miliardy obyvateľov v celej galaxii!“

„Veru neviem, doktor. Ste doktor, však? Musím rešpektovať váš titul. Viete, mám na vás vlastný názor. Možno ste sa narodili na Síriu, ale srdce máte čierne, pozemské, a imperiálne občianstvo zneužívate len v ich prospech. Uniesli ste toho ich úradníka z predsta- venstva Bratstva. Mimochodom, to je celkom záslužné, najradšej by som mu vykrútil krk. Ale pozemšťania ho už hľadajú. Do kasárne poslali parlamentára.“

„Už poslali? Naozaj? Tak prečo sa tu dohadujeme? Musím hovoriť s plukovníkom, inak…“

„Bojíte sa, že vzniknú ťažkosti alebo nepokoje? Možno ste si ich naplánovali ako prvý krok k všeobecnému povstaniu, čo?“

„Šaliete? Prečo by som to robil?“

„Takže nenamietate, ak prepustíme tajomníka?“

„To nesmiete.“ Arvardan vyskočil na rovné nohy a chvíľku sa zdalo, že sa chce vrhnúť ponad stôl na poručíka.

Poručík už držal v ruke laserovú pištoľ. „Tak my nesmieme? Pozrite, čosi vám poviem. Už ste mi splatili časť dlhu. Dal som vám zaucho a donútil pokorne prosíkať pred vašimi pozemskými kumpánmi. Museli ste pokojne vypočuť, ako vám nadávam. A teraz by som vám s pôžitkom odstrelil ruku za tú moju zlomenú. Opovážte sa ešte pohnúť.“

Arvardan zostal ako prikovaný.

Poručík Claudy sa rozosmial a odložil pištoľ. „Škoda, že vás musím prenechať plukovníkovi. Prijme vás o štvrť na šesť.“

„A vy ste to vedeli — vedeli od začiatku.“ Arvardan od zúrivosti chripel.

„Prirodzene.“

„Poručík Claudy, ak tento premrhaný čas zapríčiní porážku Impéria, aj naše dni sú už spočítané.“ Z Arvardanovho ľadového hlasu sršala nenávisť. „Ale vy pôjdete skôr, lebo poslednú chvíľu života využijem, aby som vám rozdrúzgal lebku na kašu!“

„Poslúž si, ty milovník pozemšťanov. Kedykoľvek!“

Veliaci dôstojník vo Fort Dibburne zostarel v službe Impériu. V ostatných generáciách, keď všade panoval mier, si vojaci len ťažko získavali „slávu,“ a tak ani plukovník, rovnako ako všetci ostatní, sa ničím nepreslávil. Za dlhej vojenskej kariéry, ktorú začínal ako prostý kadet, slúžil už vo všetkých možných kútoch galaxie, a teda aj pobyt na tejto neurotickej planéte Zemi sa mu zdal iba bežnou súčasťou vojenského života. Túžil iba po jednom — po pokojnej a jednotvárnej službe bez mimoriadnych udalostí. Nie, viac nechcel, a aby dosiahol svoje, bol ochotný ponížiť sa — ba dokonca, keď treba, ospravedlniť sa aj mizernej pozemšťanke.

Arvardanovi sa plukovník zdal unavený. Golier na košeli mal rozopnutý a blúza uniformy s ligotavým zlatým odznakom Impéria bola prevesená cez operadlo stoličky. Roztržité si mädlil pravú ruku, až mu kíby prstov zaprašťali, a zamyslene sa zahľadel na Arvardana.

„Všetko je akési zmätené,“ začal, „naozaj veľmi zmätené. Pamätám sa na vás dobre, mladý muž. Ste Bel Arvardan z Baronnu a pôvodca tohto zmätku. Vy sa zrejme ustavične dostávate do nepríjemností, však?“

„Nejde o mňa, pán plukovník, tentoraz hrozí nepríjemnosť celej galaxii.“

„Viem, viem,“ odvetil plukovník trochu netrpezlivo. „Alebo to aspoň tvrdíte. Oznámili mi, že už nemáte identifikačnú kartu.“

„Zobrali mi ju, ale na Evereste ma poznajú. Môže sa za mňa zaručiť sám guvernér, a dúfam, že to urobí ešte pred večerom.“

„Uvidíme.“ Plukovník si založil ruky na prsia a zaklonil sa. „Azda by ste mi mohli vylíčiť, čo sa stalo podľa vašej verzie.“

„Dozvedel som sa o nebezpečnom sprisahaní skupinky pozemšťanov, ktorej cieľom je násilím zvrhnúť tunajšiu imperiálnu vládu. Ak o ich plánoch nebudeme okamžite informovať príslušné vládne kruhy, môže sa im podariť nielen zvrhnúť imperiálnu vládu, ale aj zničiť celé Impérium.“

„Myslím, že v tomto prenáhlenom a za vlasy pritiahnutom konštatovaní zachádzate priďaleko. Uznávam, že pozemšťania sú schopní vyvolať rozsiahle povstanie, obkľúčiť naše kasárne a napáchať značné škody, ale neverím, že by sa im podarilo vyhnať imperiálne posádky z tejto planéty, a nieto ešte zničiť ústrednú imperiálnu vládu. Ale aj tak som ochotný vypočuť si podrobnosti tohto — hm — tohto sprisahania.“

„Situácia je, žiaľ, taká vážna, že pokladám za nevyhnutné, aby sa s týmito podrobnosťami oboznámil sám guvernér. Žiadam vás preto, aby ste ma s ním okamžite spojili.“

„Hmm… Len sa neunáhlime. Uvedomujete si, že ten pozemšťan, čo ste ho sem doviezli, je tajomníkom samého premiéra, členom predstavenstva Bratstva a veľmi dôležitou osobou?“

„Viem o tom!“

„A pritom tvrdíte, že práve on je dušou spomínaného sprisahania.“

„Áno.“

„Máte dôkazy?“

„Iste uznáte, že podrobnosti môžem prerokovať len so samým guvernérom.“

Plukovník sa zachmúril a prezeral si nechty. „Máte pochybnosti o mojej kompetencii?“

„Kdeže, pán plukovník. Ide tu však o to, že iba guvernér môže rozhodnúť, aké kroky treba podniknúť.“

„Čo máte na mysli?“

„Do tridsiatich hodín musíme bombardovať a úplne zničiť istý objekt na Zemi, inak hrozí záhuba väčšine, ak nie všetkým občanom Impéria.“

„Aký objekt?“ spýtal sa plukovník ustato.

„Spojili by ste ma, prosím, s guvernérom?“ vyštekol Arvardan.

Nastalo mŕtve ticho. Potom plukovník odmerane povedal: „U-vedomujete si, že za únos pozemšťana vás teraz môžu súdiť a potrestať pozemské úrady? Naša vláda zvyčajne z princípu chráni svojich občanov a trvá na tom, aby ich súdil galaktický súd. Tu na Zemi sú však veľmi zložité pomery a mám prísne inštrukcie vyhýbať sa a-kýmkoľvek treniciam. Ak teda uspokojivo neodpoviete na moje o-tázky, budem nútený odovzdať vás aj vašich spoločníkov tunajším policajným orgánom.“

„Ale to by znamenalo istú smrť! A pre vás takisto!… Pán plukovník, ako slobodný občan Impéria vás žiadam, aby ste mi umožnili hovoriť s guvernérom…“

Na plukovníkovom stole zabzučal telefón. Plukovník zdvihol slúchadlo. „Prosím?“

„Pane,“ zaznelo zreteľne zo slúchadla, „kasárne obkľúčili davy domorodcov. Podľa všetkého sú ozbrojení.“

„Dopustili sa nejakých násilností?“

„Zatiaľ nie, pane.“

Na plukovníkovej tvári sa nepohol ani sval. Na takéto situácie bol zvyknutý. „Pripravte na akciu anihilátory a letectvo. Všetci muži na bojové stanovištia. Strieľať len v sebaobrane. Rozumeli ste?“

„Áno, pane. Pozemský parlamentár prosí o prijatie.“

„Pošlite ho sem. A pošlite sem aj premiérovho tajomníka.“

Plukovník chladne pozrel na archeológa. „Dúfam, že si uvedomujete, akú kašu ste si navarili.“

„Žiadam, aby som bol pri tom rozhovore,“ skríkol Arvardan od zlosti celý bez seba, „a ďalej žiadam vysvetlenie, prečo ma tu nechávate trčať celé hodiny, kým vy sa zatvárate s domorodým sprisahan-com. Upozorňujem vás, že viem o vašom predchádzajúcom rozhovore.“

„Chcete ma azda z niečoho obviniť?“ zvýšil hlas aj plukovník. „Vyjadrite sa jasne.“

„Nechcem vás z ničoho obviňovať, len vám pripomenúť, že za svoje počínanie sa raz budete zodpovedať, a v budúcnosti, ak sa vôbec ešte nejakej dožijete, vás veľmi ľahko označia za človeka, ktorý svojou tvrdohlavosťou zapríčinil záhubu všetkých spoluobčanov.“

„Mlčte! Rozhodne sa nebudem zodpovedať vám! Postupovať sa bude podľa mojich príkazov. Jasné?“