18 Súboj

SCHWARTZOVI VÍRILI MYŠLIENKY AKO kolotoč, ale zároveň sa cítil napodiv rozjarený a uvoľnený. Zdalo sa mu, že situáciu drží pevne v rukách, ale akosi tomu ani neveril. Ochromili ho totiž posledného. Dokonca už aj doktor Shekt sa vládal posadiť, zatiaľ čo on ledva pohne rukou.

A teraz, keď nazrel do zlomyseľnej a zvrhlej duše vyškierajúceho sa Balkisa, pustil sa do súboja.

„Spočiatku som bol na vašej strane,“ začal, „aj keď ste ma chceli zabiť. Nazdával som sa, že chápem vaše pohnútky a zámery… Ale mysle týchto troch sú v porovnaní s vašou v podstate nevinné a čisté. Vám ide len o moc, a nie o záujmy pozemšťanov. Zem vo vašich predstavách nie je slobodná, ale znova zotročená. Vám nejde o zrušenie nadvlády Impéria, ale ojej nahradenie vašou diktatúrou.“

„Teda takýto som?“ uškrnul sa Balkis. „Nuž, tárajte si, čo chcete. Napokon, nepotrebujem vaše informácie až natoľko, aby som znášal vaše bezočivosti. Rozhodli sme sa totiž udrieť skôr. Aj s tým ste rátali? Neuveriteľné, čo sa dá dosiahnuť patričným nátlakom, dokonca aj u tých, čo boli presvedčení, že rýchlejšie to už nejde. Aj toto ste vyčítali z mojej mysle, vy šarlatánsky jasnovidec?“

„Nevyčítal,“ odvetil Schwartz. „Nezameral som sa na to, a tak mi to uniklo… Ale môžem na to pozrieť teraz… Bude to o dva dni… Skôr… Počkajme… Utorok… šesť hodín ráno chicoského času.“

V tej chvíli sa v tajomníkovej ruke zjavila laserová pištoľ. Rýchlymi krokmi prišiel až k nemu a zastal nad jeho bezvládnym telom.

„Odkiaľ to vieš?“

Schwartz celý stuhol; zbieral duševné sily. Navonok sa to prejavilo iba tým, že pevne stisol čeľuste a zvraštil obočie — sprievodné znaky jeho vypätia. V duchu, akoby neviditeľnou rukou pevne zovrel tajomníkov Duševný dotyk…

Arvardan niekoľko drahocenných sekúnd ani nespozoroval, že sa situácia zmenila; tajomník zrazu zmĺkol a nehýbal sa.

„Mám ho,“ zamrmlal zadychčané Schwartz, „vezmite mu pištoľ. Ale dlho ho neudržím…“ Zmĺkol.

A vtom Arvardan pochopil. Pozbieral všetky sily a vzoprel sa na lakte a kolená. Potom pomaly a s nadľudským úsilím neisto vstal. Póla sa tiež chcela pozviechať, no nepodarilo sa jej to. Shekt skízol z lavice a klesol na kolená. Iba Schwartz nehybne ležal s tvárou skrivenou od nesmiernej námahy.

Tajomník vyzeral, akoby zazrel hlavu Medúzy. Na hladkom čele sa mu perlil pot a nehybná tvár neprezrádzala emócie. Iba na pravej ruke, zvierajúcej laserovú pištoľ, sa prejavovali známky života. Zblízka bolo vidieť, že sa trochu chveje, keď prst takmer nebadateľnými pohybmi stláča a uvoľňuje spúšť tak slabo, že zatiaľ nehrozí nebezpečenstvo, ale pohyb sa ustavične opakuje, znova a znova…

„Držte ho pevne,“ zasyčal Arvardan rozradostené. Chytil sa operadla stoličky a lapal po dychu. „Musím sa k nemu dostať.“

Namáhavo za sebou vliekol bezvládne nohy. Cítil sa ako v zlom sne, akoby sa brodil v bahne alebo plával v dechte; každý pohyb jeho boľavých údov trval celú večnosť.

Neuvedomoval si — a ani si nemohol uvedomiť — aký neľútostný súboj sa mu odohráva priamo pred očami.

Tajomníkovi teraz išlo len o jedno — môcť aspoň trochu pohnúť ukazovákom a stisnúť spúšť. Stačilo, aby chvejúci sa prst na spúšti poslúchol príkaz jeho mysle, a už by…

Schwartzovi takisto išlo len o jedno — zabrániť tomuto pohybu, no v chaotickej záplave rozličných pocitov, ktoré vnímal v tajomní-kovom Duševnom dotyku, nevedel rozlíšiť, ktorý z nich je rozhodujúci pre pohyb ukazováka. A tak napínal všetky duševné sily, aby tajomníka udržal v úplnej strnulosti…

Tajomníkov Duševný dotyk sa proti tomuto obmedzovaniu búril a vzpieral. Schwartz, ktorý v tejto oblasti nemal nijaké skúsenosti, narazil na bystrého a mimoriadne inteligentného protivníka. Tajomníkovi sa myseľ zavše nakrátko stiahla, akoby vyčkávala, a potom sa Balkis odrazu zúrivo usiloval pohnúť niektorým svalom…

Schwartzovi sa zdalo, že sa mu podarilo nasadiť zápasnícky chvat, ktorý musí stoj čo stoj udržať, hoci sa súper energicky zmieta.

Tento ich súboj sa však navonok takmer nijako neprejavil. Iba na Schwartzových chvejúcich sa perách, dohryzených od nervozity, sa zjavila krv; tajomníkov ukazovák sa zavše nepatrne zachvel a neochaboval vo svojom úsilí.

Arvardan sa na chvíľu prestal plaziť, aby si oddýchol. Nechcel, ale musel. Keď sa vystretou rukou dotkol tajomníkovej tuniky, pocítil, že sa už nevládze pohnúť. Utýrané pľúca nestačili dodávať kyslík bezvládnym údom. Oči mal podliate krvou a v hlave mu búšila bolesť.

„Ešte chvíľočku, pán Schwartz,“ zachrčal. „Vydržte, vydržte…“

Schwartz pomaly pokrútil hlavou. „Už nevládzem… nevládzem…“

A naozaj, Schwartzovi sa pred očami všetko pomaly rozplývalo a strácalo v nepreniknuteľnej hmle. Tykadlá jeho mysle akoby meraveli a ochabovali.

Tajomníkov ukazovák sa opäť pokúsil stlačiť spúšť. Tentoraz však tlak jeho prsta pomaličky narastal.

Schwartzovi oči vyliezali z jamôk a na čele navierali žily. Cítil, ako sa v tajomníkovom mozgu rodí jasavý triumf…

A vtom sa Arvardan vzchopil. Vystrel stuhnuté, neposlušné ruky a vrhol sa na tajomníka.

Tajomník, ochromený duševným bojom, sa zvalil s Arvarda-nom na zem. Laserová pištoľ mu vyletela z ruky a zacvendžala na tvrdej podlahe.

Tajomníkova myseľ sa náhle vymanila zo Schwartzovho vplyvu; Schwartzovi klesla hlava, chaoticky mu v nej pulzovalo.

Balkis sa zúrivo zmietal pod ťarchou Arvardanovho bezvládneho tela. Kolenom ho prudko kopol do slabín a päsťou udrel do tváre. Potom ho z celej sily odsotil a Arvardan zostal ležať schúlený od bolesti.

Zadychčaný a rozstrapatený tajomník sa tackavo zdvihol a zastal ako prikovaný.

Pred ním stál na neistých nohách Shekt. V chvejúcej sa pravej ruke, ktorú si ešte podopieral ľavou, zvieral pištoľ a mieril ňou na tajomníka.

„Vy hlupáci,“ zasyčal tajomník, zadúšajúc sa od zlosti, „čo vlastne chcete dosiahnuť? Stačí, aby som skríkol…“

„A bude po vás,“ odvetil mu Shekt unavene.

„Dobre viete,“ povedal tajomník výsmešné, „že nič nezískate, ak ma zabijete. Nezachránite ani Impérium, pre ktoré ste nás zradili, ani seba. Dajte mi pištoľ a môžete odísť.“

Natiahol ruku, no Shekt sa iba zamyslene pousmial. „Nie som taký blázon, aby som vám uveril.“

„Možno, ale nevládzete sa hýbať.“ A tajomník odskočil doprava oveľa rýchlejšie, ako fyzik stihol pohnúť roztraseným zápästím.

Balkis, ktorý sa chcel naňho vrhnúť, sústredil sa iba na pištoľ. No Schwartz opäť pozbieral všetky duševné sily a zaútočil nimi na tajomníka, takže sa mu podlomili kolená a zvalil sa ako podťatý.

Arvardan, premáhajúc bolesť, vstal. Líce mal červené a na-puchnuté a kríval. „Vládzete sa hýbať, pán Schwartz?“ spýtal sa.

„Trochu,“ odvetil Schwartz vyčerpané a skízol z lavice.

„Ide sem niekto?“

„Nevnímam nikoho.“

Arvardan sa smutne pousmial na Pólu a podišiel k nej. Položil dlaň na jej jemné hnedé vlasy a ona k nemu zdvihla zaľúbený pohľad. Za tie posledné dve hodiny si viac ráz nebol istý, či jej ešte niekedy pohladká vlasy a uvidí oči.

„Možno ešte máme šancu, Póla.“

Póla však pokrútila hlavou a odvetila: „Nestihneme ju už využiť. Máme čas len do utorka do šiestej ráno.“

„A to je málo? Uvidíme.“ Arvardan sa sklonil na doluznačky ležiacim tajomníkom a neveľmi ohľaduplne mu nadvihol hlavu.

„Žije vôbec?“ Chvíľu sa márne usiloval nahmatať pulz stuhnutými prstami, potom pod zelenou tunikou pocítil srdce. „Máte naozaj nebezpečnú zbraň, pán Schwartz. Prečo ste ju nepoužili hneď?“

„Chcel som ho najprv znehybniť.“ Na Schwartzovi bolo jasne vidieť únavu. „Myslel som, že keby sa mi ho podarilo ovládnuť, vy-kĺzli by sme s ním odtiaľto; použili by sme ho ako návnadu — akoby sme boli schovaní pod jeho tunikou.“

„To by azda bolo možné,“ povedal Shekt oživené. „Asi kilometer odtiaľto vo Fort Dibburn je imperiálna posádka. Tam by sme boli v bezpečí a varovali by sme aj Enniusa.“

„Tam by sme boli v bezpečí! A čo stráže a stovky vojakov, na ktorých cestou narazíme? A čo si počneme s týmto omráčeným v zelených handrách? Vari ho ponesieme na pleciach? Alebo ho vy-vezieme na vozíku?“ Arvardan sa neveselo uškrnul.

„A okrem toho,“ dodal Schwartz zachmúrene, „nepodarilo sa mi ovládať ho dostatočne dlho. Zlyhal som.“

„Ešte nemáte dosť skúseností,“ povedal Shekt presvedčené. „Pozrite, pán Schwartz, mám určitú predstavu, čo sa pritom vo vás odohráva. Váš mozog funguje ako prijímač elektromagnetických vín iného mozgu. A takisto ich môže aj vysielať. Rozumiete?“

Schwartz sa zatváril veľmi neisto.

„Určite mi rozumiete,“ presviedčal ho Shekt. „Musíte sa sústrediť na to, čo od neho chcete; najprv mu vrátime pištoľ.“

„Čože?“ vykríkli zdesene ostatní.

„Predsa nás má odtiaľto vyviesť,“ vysvetľoval Shekt. „Inak sa von nedostaneme. A najmenej nápadné to bude, keď uvidia, že má zbraň.“

„Ale neudržím ho. Hovorím vám, že som zlyhal.“ Schwartz hýbal rukami a šúchal si ich, aby sa mu do nich čo najskôr vrátil cit. „Vaše teórie ma nezaujímajú, pán doktor. Ani netušíte, o čo vlastne ide. Pri takejto veľmi háklivej záležitosti sa ľahko urobí chyba.“

„Viem, ale musíme to riziko podstúpiť. Skúste to, pán Schwartz. Keď sa preberie, prinúťte ho, aby pohol aspoň rukou.“

Tajomník zastonal a Schwartz pocítil, ako ožíva jeho Duševný dotyk. Mlčky, takmer s obavami vyčkal, kým sa tajomník vzchopí, a potom vydal príkaz. Bola to reč bez slov, tichá reč, ktorou prikazujeme ruke, aby sa pohla, taká tichá, že šiju ani neuvedomujeme.

Schwartzova ruka sa ani nepohla, ale tajomníkova áno. Muž z minulosti sa poobzeral s víťazoslávnym úsmevom, ale všetci upierali zrak len na ležiaceho Balkisa, ktorý zdvihol hlavu a z očí sa mu pomaly vytrácal sklený lesk: čudným, trhavým pohybom vystrel ruku.

Schwartz sa k nemu sklonil.

Tajomník sa nemotorne zdvihol zo zeme, len-len že sa nezvalil. Ale potom sa pustil do ťarbavého a nedobrovoľného tanca.

Tancu chýbal rytmus či ľahkosť, no v tých troch, čo sa pozerali, ako aj v Schwartzovi, čo riadil tajomníkove pohyby i myseľ, to vyvolalo takmer posvätnú hrôzu. Tajomníkovo telo sa teraz úplne podriaďovalo cudzej vôli.

Shekt sa pomaly a opatrne priblížil k tajomníkovi, ktorý pripomínal robota, a váhavo vystrel ruku. Na otvorenej dlani ležala pištoľ pažbou k tajomníkovi.

„Pán Schwartz, nech si ju vezme,“ zašepkal Shekt.

Balkis nemotorne natiahol ruku a vzal si pištoľ. V očiach sa mu zjavil ostrý, chápavý záblesk, ale vzápätí pohasol. Ruka pomaly, veľmi pomaly zasunula pištoľ do puzdra a bezmocne ovisla.

Schwartz sa prenikavo zasmial, no v tvári zbledol ako krieda. „Takmer mi vykĺzol.“

„A teraz ho udržíte?“

„Bojuje ako diabol. Ale už nekladie taký odpor.“

„Pretože viete, čo máte robiť,“ povedal Shekt povzbudivo, hoci o tom nebol celkom presvedčený. „A teraz ho riaďte. Veľmi ho nedržte, predstavte si, že tie pohyby vykonávate sám.“

„Viete ho prinútiť hovoriť?“ spýtal sa Arvardan.

Po chvíľke ticha tajomník hlbokým, chrapľavým hlasom čosi zavrčal. O chvíľku zavrčal znova.

„Lepšie to neviem,“ zadychčal Schwartz.

„Ale prečo nerozpráva?“ spýtala sa Póla znepokojene.

Shekt pokrčil plecami. „Treba ovládať množstvo jemných svalov, je to celkom inakšie, ako pohybovať končatinami. Nič to, pán Schwartz. Nejako si poradíme.“

Každému účastníkovi tejto čudesnej odysey sa vryli do pamäti nasledujúce dve hodiny celkom inak. Napríklad doktor Shekt sa dostal do akejsi zvláštnej strnulosti; nepociťoval strach, iba hlboký a bezmocný súcit so Schwartzom, ktorý napínal všetky svoje duševné sily. Ani na chvíľu nespustil oči z jeho okrúhlej tváre, skrivenej od námahy. Na ostatných ledva pozrel.

Len čo sa tajomník v zelenej tunike, predstavujúcej autoritu a moc, zjavil medzi dvermi, stráže rázne zasalutovali. Tajomník im ťarbavo a ľahostajne odzdravil. Všetci potom bez ťažkostí prešli chodbou.

Až vonku pred budovou si Arvardan zreteľne uvedomil zúfalstvo celej situácie. Galaxii hrozí nepredstaviteľné smrteľné nebezpečenstvo a cestu k záchrane možno prirovnať k labilnému trstinovému mostíku, hojdajúcemu sa nad priepasťou. A predsa Arvardan ani v tejto chvíli neodtŕhal pohľad od Poliných očí. Azda to zapríčinilo vedomie, že čo nevidieť môže prísť o život, že jeho budúcnosť sa mení v trosky, že už nikdy neokúsi Polinu opojnú prítomnosť; nech už to je, ako chce, nijaká žena nezapôsobila naňho tak príťažlivo.

Neskôr si zo všetkého pamätal len ju. Iba to dievča…

Jasné lúče dopoludňajšieho slnka svietili Pole rovno do očí, takže Arvardanova tvár, obrátená k nej, sa jej zdala rozmazaná. Usmiala sa naňho a rozochvené si uvedomila, že sa zľahka dotýka jeho pevného, svalnatého ramena. A táto spomienka jej natrvalo zostala v mysli. Spomienka, ako ho drží pod pazuchu a cíti jeho mocné telo pod tenkým, lesklým a chladným odevom z plastickej hmoty…

Schwartz napínal posledné sily. Príjazdová cesta k bočnému vchodu, kadiaľ vyšli, bola poloprázdna. Veľmi sa mu uľavilo.

Jedine on vedel, čo by znamenalo, keby zlyhal. V tajomníkovej mysli, ktorú teraz ovládal, cítil neznesiteľné poníženie, nevýslovnú nenávisť a hrozné predsavzatia. Vyhľadal v jeho mysli ďalšie potrebné informácie — kde je jeho úradné vozidlo, kadiaľ sa k nemu dostanú… A pritom objavil aj nenávistnú pomstychtivosť, a tá by prepukla, len čo by sa mu na okamih vymkol z moci…

Tajomníkova myseľ mu prezrádzala tie najskrytejšie tajomstvá. Neskôr, v šerých hodinách brieždenia, sa Schwartzovi často vracala spomienka, ako usmerňuje šialencove kroky po nebezpečných chodníčkoch nepriateľskej pevnosti.

Keď prišli k vozidlu, Schwartz zadychčané povedal niekoľko slov. Bál sa uvoľniť natoľko, aby vydal zo seba súvislú vetu. Zachrčal: „Neviem na tom jazdiť — jeho tiež neprinútim — komplikované — neviem…“

Shekt povzbudivo zamľaskal. Neodvážil sa priamo Schwartza osloviť, ani sa ho dotknúť, aby ho náhodou nerozptýlil.

Zašepkal: „Len ho dostaňte na zadné sedadlo. Šoférovať budem ja. Ešte chvíľu ho takto udržte, potom mu vezmem pištoľ.“

Tajomníkovo vozidlo bol špeciálny model; nápadne sa líšilo od ostatných a pútalo pozornosť. Na streche rytmicky blikalo zelené svetlo a vysielalo smaragdové záblesky. Okoloidúci sa zastavovali a obdivovali ho. Protiidúce vozidlá sa náhlivo a s rešpektom vyhýbali na okraj cesty.

Vozidlo bolo také nápadné a impozantné, že si nikto z náhodných chodcov nevšimol bledého, nehybného tajomníka na zadnom sedadle… možno by sa tomu začudoval… možno by vycítil, že niečo nieje v poriadku…

No všetkých zaujalo len vozidlo a čas plynul…

Pred nimi sa týčila lesklá kovová brána, ktorej vznosná elegantná konštrukcia niesla pečať imperiálnej architektúry, takej odlišnej od pochmúrneho pozemského štýlu a jeho masívnych, prikrčených budov. Vojak na stráži varovne na nich namieril zbraň a vozidlo zastalo.

Arvardan sa vyklonil z okienka. „Som slobodný občan Impéria. Chcel by som hovoriť s veliteľom.“

„Vašu identifikačnú kartu, pane.“

„Zobrali mi ju. Som Bel Arvardan z Baronnu v sektore Sírius. Záležitosť sa týka samého guvernéra a je veľmi súrna.“

Vojak povedal čosi do mikrovysielačky, pripevnenej na zápästí. Po chvíli prišla odpoveď, odvrátil zbraň a odstúpil. Brána sa pomaly otvorila.