17 Zmeň svoje rozhodnutie!

UPLYNULA UŽ HODINA ODVTEDY, ČO SA Arvardan pomaly prebral z bezvedomia a zistil, že nevládne leží ako utýrané zviera na bitúnku. A za celú hodinu sa nič nezmenilo. Iba čo tu horúčkovito, nezmyselne tárajú, a tým si ešte väčšmi zhoršujú aj tak neznesiteľné čakanie.

Bolo mu jasné, že ich úmyselne nechávajú čakať. Čím dlhšie budú takto bezmocne ležať, dokonca bez strážcu, akoby ich väznite-lia nepokladali už za nebezpečných, tým hlbšie si majú uvedomiť vlastnú bezmocnosť. Chcú docieliť, aby prestali vzdorovať, a keď potom konečne príde vyšetrovateľ, nemajú klásť ani ten najmenší odpor.

Arvardan sa rozhodol prerušiť mlčanie. „Zrejme nás odpočúvali. Nemali sme toľko rozprávať.“

„Nie,“ odvetil Schwartz sucho. „Nikto nás neodpočúval.“

Archeológ už mal na jazyku: „Ako to viete?“ ale zdržal sa.

Ako len môže byť niekto obdarený takouto schopnosťou! Aká škoda, že ju nemá on, ale tento človek z minulosti, ktorý sa nazýva pozemšťan a nechce sa mu ďalej žiť!

Pred očami mal iba kúsok stropu. Keď obrátil hlavu, videl na pozadí holej steny Shektov ostrý profil. Keď sa mu na okamih podarilo zdvihnúť hlavu, úchytkom zazrel Polinu bledú, vyčerpanú tvár.

Zavše si ešte pálčivo pripomenul poburujúcu krivdu, že dokonca aj jeho, občana Impéria a galaxie, tu takto väznia; veľmi ho zahanbovalo, že niečo také pozemšťanom vôbec dovolil.

Ale aj tým sa prestal znepokojovať.

Keby ho aspoň boli položili vedľa Poly… Ale takto je to vlastne lepšie. Teraz naňho asi nie je ktovieako lákavý pohľad.

„Bel?“ V tomto čakaní na istú smrť zaznel mu Polin rozochvený hlas ako sladká hudba.

„Prosím, Póla?“

„Myslíš, že to ešte dlho potrvá?“

„Možno už ani nie… Škoda. A my sme si nechali ujsť celé dva mesiace, však?“

„Bola to moja chyba,“ zašepkala. „Ja som na vine. Ale aspoň keby sme mohli byť spolu v posledných chvíľach. A všetko je to pritom také — zbytočné.“

Arvardan neodpovedal. V hlave mu ako rozbehnutý kolotoč ustavične vírili myšlienky. Naozaj cíti pod sebou tvrdú plastikovú dosku, alebo sa mu to len zdá? Ako dlho bude ešte ochromený?

Musia donútiť Schwartza, aby im pomohol. Pokúsil sa usporiadať myšlienky, hoci vedel, že sa mu to sotva podarí.

Ozval sa: „Schwartz…“

Schwartz tam ležal rovnako bezmocný ako ostatní a k tomu všetkému sa nečakane pridružilo aj ďalšie trápenie. Vnímal totiž ich myšlienky.

Keby išlo iba oňho, túžobne by očakával nevýslovnú úľavu a pokoj, ktorý mu prinesie smrť, a potláčal by v sebe posledné záchvevy lásky k životu, čo ho ešte nedávno — pred dvoma Či troma dňami — prinútili ujsť z farmy. Ale ako by to mohol urobiť teraz, keď zreteľne vníma bezmocnú hrôzu pred smrťou, čo ako vrchnák rakvy priklopila Shekta, prudký hnev a vzburu, čo vrie v Arvardanovej rozbúrenej mysli, a hlboké, dojímavé roztrpčenie mladej ženy.

Nemal by si ich vlastne ani všímať. Prečo by sa vôbec staral o trápenie tých ostatných? Má svoj vlastný život a onedlho ho tiež čaká smrť.

Ich zúfalé myšlienky však neodbytne útočili na pancier jeho predsavzatí.

Keď ho Arvardan oslovil, Schwartz hneď vedel, že chcú, aby ich zachránil. Ale prečo by to robil? Prečo?

„Pán Schwartz,“ zopakoval Arvardan naliehavo, „bolo by múdrejšie, keby ste zostali nažive, a to ako hrdina. Nemáte predsa pre čo zomrieť — a určite nie pre tých tam vonku.“

Schwartzovi sa však hromadili spomienky na mladosť a zúfalo na ne upínal celú rozochvenú myseľ. A práve táto čudesná zmiešani-na zážitkov z minulosti i prítomnosti spôsobila, že ho ich prosby začali rozčuľovať.

Ozval sa však pokojne a chladne: „Áno, môžem zostať nažive ako hrdina — a zároveň ako zradca. Tí ľudia vonku ma chcú zabiť.

Vy ich voláte ľuďmi, ale to sú iba slová, v duchu im pripisujete iné názvy, ešte som ich nepochopil, ale je to niečo mrzké. A nie preto, že oni sú mrzkí, ale preto, že sú pozemšťania.“

„To je lož!“ vykríkol Arvardan ohnivo.

„To nie je lož,“ odvetil Schwartz rovnako ohnivo, „a každý z vás to vie. Pripúšťam, že ma chcú zabiť, ale iba preto, lebo si myslia, že som jeden z vás, čo jediným gestom vedia odpísať planétu a pomaly ju zadusiť svojím pohŕdaním a neznesiteľnou povýšenosťou. Teraz sa teda bráňte sám proti tým červíkom a menejcennej hávedi, čo odrazu ohrozuje svojich božských pánov. Nežiadajte pomoc ani od jedného z nich.“

„Rozprávate ako zelót,“ povedal Arvardan užasnuto. „Ale prečo? Trpeli ste aj vy? Vravíte, že ste boli obyvateľom veľkej a nezávislej planéty. Boli ste pozemšťanom v časoch, keď život existoval len na Zemi. Vy ste teda vlastne jeden z nás, vládcov. Prečo sa stotožňujete s týmito zúfalcami? Toto už nie je planéta, ktorú si vy pamätáte. Moja rodná planéta sa väčšmi podobá bývalej Zemi ako tento prehnitý svet.“

Schwartz sa nasmial. „Tak ja som teda jedným z vládcov? Myslím, že o tom nebudeme diskutovať. Škoda času. Porozprávajme sa radšej o vás. Vy ste typickým exemplárom, aké sem posiela galaxia. Ste neobyčajne tolerantný a veľkodušný a v duchu obdivujete sám seba, lebo sa k doktorovi Shektovi správate ako k seberovnému. Ale v hĺbke duše — a ani to nie je tak hlboko, lebo to zreteľne cítim — máte pri ňom stiesnený pocit. Nepáči sa vám jeho výzor ani spôsob jeho reči. Vlastne ho nemáte rád, aj keď je ochotný zradiť Zem… Áno, a nedávno ste sa bozkávali s pozemšťankou, a teraz to pokladáte za chvíľkovú slabosť. Hanbite sa za to…“

„Pri hviezdach, to nie je pravda… Póla,“ zašepkal Arvardan zúfalo, „never mu. Nepočúvaj ho.“

„Nemusíš to vyvracať, ani sa preto trápiť, Bel,“ povedala potichu Póla. „Našiel ti v podvedomí zvyšky predsudkov z mladosti. Keby začal čítať v mojej mysli, našiel by tam to isté. A niečo podobné by našiel aj u seba, keby vedel posudzovať seba tak negentleman-sky ako nás.“

Schwartz cítil, ako ho zalieva červeň.

Póla teraz oslovila priamo jeho, pričom vôbec nezvýšila hlas. „Pán Schwartz, ak teda viete čítať myšlienky, preverte si mňa. Po- vedzte, či sa chcem dopustiť zrady. Pozrite na môjho otca. Povedzte, že sa mohol ľahko vyhnúť Šesťdesiatke, keby bol chcel spolupracovať s tými šialencami, čo chcú zničiť galaxiu. Čo tou zradou získa? A pozrite dobre, či chce ktokoľvek z nás uškodiť Zemi alebo pozemšťanom.

Vraveli ste, že ste zachytili závan Balkisových myšlienok. Neviem, či ste vládali preniknúť cez všetko to bahno. Ale keď sa vráti, skúste čítať v jeho myšlienkach a zistíte, že je to šialenec… lenže vtedy už bude neskoro. Potom vás čaká smrť.“

Schwartz mlčal.

Arvardan sa náhlivo zapojil do rozhovoru. „No dobre, pán Schwartz, a teraz si preverte mňa, urobte to čo najdôkladnejšie. Narodil som sa v Baronne v sektore Sírius. Celý život som prežil v ovzduší silného antiterrestrializmu a nemôžem za všetky hlúposti a predsudky, čo sa vo mne zahniezdili. Ale vniknite mi do myšlienok a povedzte, či som sa v dospelom veku neusiloval v sebe tieto predsudky potlačiť. Nie predsudky u ostatných, to by bolo jednoduchšie, ale moje vlastné, a čo najrozhodnejšie.

Pán Schwartz, vy predsa vôbec nepoznáte súčasnú históriu! Neviete o tisícoch a státisícoch rokov, v priebehu ktorých človek osídľoval galaxiu, o vojnách a utrpení. Neviete nič o prvých storočiach po založení Impéria, keď na všetkých stranách vládol iba útlak alebo chaos. Iba posledných dvesto rokov má galaktická vláda situáciu pevne v rukách. Jednotlivé planéty si pritom udržali kultúrnu nezávislosť, majú autonómne vlády a právo voliť vo všeobecných voľbách.

Nikdy v histórii nebolo ľudstvo tak chránené pred vojnou a biedou, nikdy predtým galaktická ekonomika tak neprosperovala, nikdy predtým neboli vyhliadky do budúcnosti svetlejšie. A chcete to všetko zničiť a začať znova? A s kým? S vládou despotickej teokra-cie, presiaknutou podozrievavosťou a nenávisťou.

Požiadavky Zeme sú opodstatnené, a ak galaxia prežije, vyriešia sa. Ale to, čo chcú oni urobiť, to nie je riešenie. Viete, čo zamýšľajú?“

Keby bol Arvardan obdarený Schwartzovymi schopnosťami, spoznal by, aký zápas sa v ňom odohráva. Jednako však inštinktívne vycítil, že nadchádza chvíľa veľkého rozhodnutia.

Schwartz bol veľmi rozrušený. Všetky tieto vzdialené svety majú zahynúť, byť spustošené a rozožraté hroznou chorobou?… Je vlastne vôbec iba pozemšťan? Pozemšťan v zúženom zmysle slova? Kedysi v mladosti opustil Európu a odsťahoval sa do Ameriky, ale nezostal aj tak tým istým človekom? A keď po rokoch ľudia opustili vypálenú a doráňanú Zem a začali osídľovať jednotlivé planéty, nezostali aj tak pozemšťanmi? Vari nie je celá galaxia osídlená tou istou ľudskou rasou? Nie sú napokon všetci potomkami Schwartza a jeho bratov?

Vážne povedal: „Dobre, súhlasím s vami. Ako vám môžem pomôcť?“

„Na akú vzdialenosť viete čítať myšlienky?“ spýtal sa Arvar-dan nedočkavo, akoby sa bál, že si to Schwartz v poslednej chvíli rozmyslí.

„Neviem. Vonku niekto je, zrejme stráže. Myslím, že by som prenikol až na ulicu, ale čím ďalej, tým nezreteľnejšie vnímam.“

„Prirodzene,“ súhlasil Arvardan. „Ale nezaregistrovali ste niekde tajomníka? Rozoznali by ste ho spomedzi ostatných?“

„Neviem,“ zamrmlal Schwartz.

Nasledovala chvíľka ticha. Minúty sa neznesiteľne vliekli.

„Vaše myšlienky mi v tom bránia. Nepozerajte na mňa. Myslite na niečo inšie.“

Poslúchli ho. Znova sa odmlčali. A potom Schwartz povedal: „Nie… nemôžem… nejde to.“

„Teraz som sa trochu pohol,“ zajasal Arvardan. „Pri galaxii, už vládzem hýbať prstami na nohách! Au!“ Každý pohyb ho však boda-vo bolel.

„Vedeli by ste niekomu aj ublížiť, pán Schwartz? Napríklad spôsobiť niekomu bolesť ako mne pred chvíľou, ale silnejšiu?“

„Jedného som zabil.“

„Naozaj? A ako ste to urobili?“

„Neviem, odrazu sa to stalo. Je to… je to…“ Schwartz vyzeral takmer komicky, keď sa takto bezmocne usiloval opísať neopísateľné.

„A vedeli by ste si poradiť aj s viacerými súčasne?“

„Neskúšal som to, ale pochybujem. Nevedel by som čítať myšlienky viacerým naraz.“

Póla sa zamiešala do rozhovoru. „Bel, nemôžeš predsa od neho chcieť, aby zabil tajomníka. Nemalo by to zmysel.“

„Prečo myslíš?“

„Ako by sme sa odtiaľto dostali? Aj keby sa nám podarilo chytiť a zabiť tajomníka, v budove sú ešte stovky ďalších. Nechápeš?“

„Mám ho!“ povedal odrazu Schwartz zachrípnuté.

„Koho?“ spýtali sa všetci traja zároveň. Dokonca aj Shekt naňho prosebné pozrel.

„Tajomníka! Myslím, že som zachytil jeho Duševný dotyk.“

„Nech vám neunikne!“ Arvardan sa nervózne pohniezdil a spadol z lavice, len tak zadunelo; márne sa potom usiloval postaviť na bezvládne nohy.

„Nezranil si sa?“ vykríkla Póla a chcela sa oprieť o lakeť; odrazu pocítila, ako sa jej uvoľnil stuhnutý kĺb v ramene.

„Nič sa mi nestalo. Pán Schwartz, vytiahnite z neho všetko, čo sa len dá.“

Schwartz sa usiloval zo všetkých síl, až ho z toho rozbolela hlava. Tykadlá jeho mysle sa neisto, neobratne, ale pevne prisali na myseľ toho druhého ako prsty dieťaťa, čo ohmatávajú neznámy predmet, na ktorý ledva dočiahnu. Až doteraz chápal všetko, čo zachytil, ale teraz vidí niečo, niečo…

Namáhavo lapal útržky tajomníkových myšlienok. „Triumf! S určitosťou vie, aký bude výsledok… Ide o akési vesmírne strely… Už ich odpálil… Nie, neodpálil… Čosi inšie… Dá príkaz, aby ich odpáli-li.“

Shekt zastonal. „To sú automaticky riadené rakety, ktoré rozšíria vírusy na jednotlivé planéty.“

„Ale kde ich skrývajú, pán Schwartz?“ vypytoval sa Arvardan. „Odhaľte to, človeče, hľadajte…“

„Vidím tam akúsi päťuholníkovú budovu, ale nie zreteľne… aj akési slovo, možno Sloo…“

„To je jasné,“ vykríkol Shekt. „Pri galaxii, to je jasné. Chrám v Senloo. Zo všetkých strán ho obkolesujú rádioaktívne územia. Nesmie tam nikto okrem členov Bratstva. Je v blízkosti sútoku dvoch riek?“

„Nevidím… Áno je.“

„A kedy, pán Schwartz? Kedy ich chcú odpáliť?“

„Neviem presne kedy, ale čoskoro… čoskoro. Na inšie ani nemyslí… Bude to už čo nevidieť.“ Celý sa chvel od námahy.

Arvardan sa triasol, od horúčky a vyčerpania: napokon sa mu podarilo oprieť o lakte a kolená, hoci sa mu ustavične podlamovali. „Prichádza sem?“

„Áno. Už je pri dverách.“

Len čo zmĺkol, dvere sa otvorili.

V Balkisovom výsmešnom hlase, ktorého bola razom plná sieň, zaznel víťazoslávny triumf. „Pán doktor Arvardan, nevrátili by ste sa radšej na lavicu?“

Arvardan, ktorý si dobre uvedomoval svoje ponižujúce položenie, naňho len mlčky pozrel a neodpovedal. Prestal sa opierať o boľavé údy a pomaly klesol na podlahu. Zostal nehybne ležať a sťažka dýchal. Keby sa mu do údov vrátili sily, keby sa vládal vzchopiť na posledný zúfalý skok a tajomníkovi vytrhnúť zbraň…

Tentoraz sa na lesklom opasku z plastickej hmoty, ktorým mal tajomník prepásanú tuniku, hojdala namiesto neuronického korbáča laserová pištoľ, ktorá vedela v zlomku sekundy premeniť človeka na prach.

Tajomník s veľkým zadosťučinením pozoroval štvoricu. O dievča mu ani nešlo, ale inak to bol dobrý ťah. Tak, tu sú všetci: zradca pozemšťanov, agent Impéria i ten záhadný tvor, ktorého už sledujú dva mesiace. Vari existujú aj ďalší?

Pravda, nemožno zabúdať ešte na Enniusa a Impérium. Jeho nastrčené figúrky — títo špióni a zradcovia — sú už zneškodnení, ale aj tak zostáva niekde ukrytý bystrý mozog, ktorý by mohol vyslať do boja ďalšie figúrky.

Tajomník sa naširoko rozkročil a skrížil si ruky na prsiach, a-koby im chcel pohŕdavo naznačiť svoju istotu, že nebude nútený siahnuť po zbrani. Začal ticho, zreteľne. „Treba si definitívne vyjasniť situáciu. Medzi Zemou a ostatnou galaxiou je vojna — zatiaľ nevyhlásená, ale predsa vojna. Vy ste naši zajatci a budeme s vami zaobchádzať ako nám to bude vhod. Prirodzene, zvyčajným trestom pre špiónov a zradcov je smrť…“

„Ale len ak je oficiálne vyhlásená vojna,“ skočil mu do reči Arvardan rozhorčene.

„Oficiálne vyhlásená vojna?“ zopakoval tajomník s neskrývaným výsmechom. „Čo tým myslíte? Medzi Zemou a ostatnou galaxiou bola vždy vojna, či už sme na tento fakt zdvorilo upozornili, alebo nie.“

„Nechaj ho,“ povedala Póla potichu Arvardanovi. „Nech sa vyrozpráva a máme to za sebou.“

Arvardan sa na ňu usmial so skriveným, kŕčovitým výrazom, ale potom sa s nevýslovným vypätím síl postavil na nohy celý zadychčaný.

Balkis sa zlovestne zasmial. Nenáhlivými krokmi podišiel tesne k archeológovi a rovnako nenáhlivým pohybom položil dlaň na jeho širokú hruď a posotil ho.

Arvardan sa márne usiloval zdvihnúť na obranu svoje bezvládne ruky: ochromený trup nevládal udržať rovnováhu, sťažka padol naznak.

Póla zastenala. Silou vôle premáhala bolesť, ktorú pociťovala pri každom pohybe, a pomaly, veľmi opatrne zliezla z lavice.

Balkis sa pozeral, ako sa plazí k Arvardanovi.

„Tamto je tvoj miláčik,“ povedal jej. „Tvoj mocný prišelecký miláčik. Bež k nemu, dievča! Prečo otáľaš? Pevne sa k nemu priviň a zabudni v jeho náručí, že má ruky poznačené krvou miliónov pozemšťanov. A teraz tu leží, ten udatný hrdina, pokorený jediným pohybom pozemšťanovej ruky.“

Póla sa medzitým dovliekla k Arvardanovi a opatrne mu ohmatávala hlavu, či nemá prerazenú lebku. Arvardan pomaly otvoril oči a pošepol jej: „Som v poriadku!“

„To je zbabelec,“ povedala mu Póla, „čo sa nehanbí ublížiť ochromenému človeku a potom sa chvastať svojím víťazstvom. Ver mi, drahý, väčšina pozemšťanov j e iná.“

„Viem, veď inak by si ani ty nemohla byť pozemšťanka.“

Tajomník celý stuhol. „Ako som už povedal, všetci ste odsúdení na smrť, ale máte šancu zachrániť sa. Chcete poznať podmienky?“

„Som si istá, že ani vás by na našom mieste nezaujímali podmienky,“ povedala Póla hrdo.

„Pst, Póla.“ Arvardan len s námahou lapal po dychu. „Čo navrhujete?“

„Aha,“ začudoval sa Balkis, „tak vy sa predsa len chcete zapredať? Tak ako by som to napríklad urobil ja, opovrhnutiahodný pozemšťan?“

„Sám najlepšie viete, čo ste zač,“ odsekol Arvardan. „O mňa tu nejde, chcem zachrániť ju.“

„Nechcem, aby ma niekto zachraňoval,“ povedala Póla.

„Dojímavé,“ uškŕňal sa tajomník. „Dokonca sa veľkodušne zníži až k našim mizerným pozemšťankám a pritom sa tvári, akoby prinášal obete.“

„Aké sú vaše požiadavky?“ spýtal sa ho Arvardan.

„Chcem vedieť jedno. Zrejme sa niečo o našich plánoch dostalo von. Ľahko uhádnuť, ako sa to dostalo do uší doktorovi Shektovi, ale nechápem, ako sa o tom mohlo dozvedieť Impérium. A preto nás zaujíma, koľko toho Impérium vie. Niečo ste sa dozvedeli vy, Arvardan, ale čo vedia v Impériu.“

„Som archeológ, a nie špión,“ odsekol Arvardan. „Neviem, čo všetko o vás vedia v Impériu, ale verím, že sakramentsky veľa.“

„Viem si predstaviť. Nuž, možno si to ešte rozmyslíte. Pouvažujte všetci.“

Schwartz sa zatiaľ nezapojil do rozhovoru; dokonca na tajomníka ani nepozrel.

Tajomník po chvíli s potláčaným hnevom pokračoval. „Mal by som vás hádam upozorniť, čo vás čaká, ak nebudete chcieť spolupracovať. Som presvedčený, že rátate s nepríjemnou eventualitou, ako je smrť, ale nebude to také jednoduché. Doktor Shekt a jeho dcéra, ktorá sa do celého prípadu zamočila po krk, sú občanmi Zeme. Za týchto okolností bude nanajvýš namieste, ak ich podrobíme experimentu na synapsifikátore. Rozumiete mi, doktor Shekt?“

Vo fyzikových očiach sa zjavila hrôza.

„Vidím, že ste mi porozumeli,“ povedal Balkis. „Prirodzene, je celkom možné, že pri synapsiŕikácii vám poškodia mozog a stanú sa z vás imbecili. Je to veľmi odstrašujúca predstava: musia vás kŕmiť, lebo by ste zomreli hladom, musia vás čistiť, lebo by ste žili vo vlastných výkaloch, musia vás izolovať, aby ostatných ušetrili hrozného pohľadu. Možno budete ako odstrašujúci príklad pred naším veľkým dňom.“

„Pokiaľ ide o vás,“ tajomník sa obrátil na Arvardana, „a o vášho priateľa Schwartza, ste občanmi Impéria; zídete sa nám na zaujímavý experiment. Ešte sme nemali možnosť vyskúšať náš koncentrovaný vírus na niektorom z vás, vy imperiálni psi. Možno bude zaujímavé overiť si, či sú naše predpoklady správne. Pochopiteľne, dostanete len malú dávku, aby ste nám nezomreli prirýchlo. Pri správnej aplikácii potrvá ochorenie asi tak týždeň a potom príde nevyhnutný koniec. A budete mať neznesiteľné bolesti.“

Odmlčal sa a chvíľu si ich premeriaval prižmúrenými očami. „A tomuto všetkému,“ pokračoval „uniknete, ak budete rozumne odpovedať. Koľko toho vedia v Impériu? Majú tu aj ďalších agentov? Akým spôsobom plánujú protiútok, ak ho vôbec chystajú?“

„A kto nám zaručí, že nás nedáte zabiť, keď vám povieme, čo potrebujete?“

„Ručím vám za to, že zomriete hroznou smrťou, ak odmietnete spolupracovať. Musíte riskovať a spoľahnúť sa na moje slová. Teda ako ste sa rozhodli?“

„Dali by ste nám čas na rozmyslenie?“

„Veď vám ho dávam. Už som tu desať minút, a ešte som sa od vás nič nedozvedel… Tak čo, aká je vaša odpoveď? Mlčíte? Uvedomte si, že donekonečna nemôžete kľučkovať. Arvardan, vy sa neprestajne usilujete rozhýbať svaly. Azda dúfate, že na mňa skočíte skôr, než stihnem vytiahnuť laserovú pištoľ. No a čo by vám to pomohlo? Vonku sú nás ďalšie stovky a moje plány sa uskutočnia aj bezo mňa. Neušli by ste ani svojmu trestu.

To sa týka aj vás, Schwartz. Zabili ste nášho agenta. Boli ste to vy, však? Vari si trúfate zabiť aj mňa?“

Schwartz sa po prvý raz pozrel priamo na Balkisa. Chladnokrvne mu odpovedal: „Mohol by som, ale neurobím to.“

„No, to je od vás naozaj pekné.“

„Vôbec nie. Skôr veľmi kruté. Sám ste povedali, že sú aj horšie veci ako obyčajná rýchla smrť.“

Arvardan si odrazu uvedomil, že s novou nádejou hľadí na Schwartza.