16 Rozhodni sa!

SCHWARTZ CHVÍĽU NEPOKOJNE SEDEL na tvrdej lavici v jednej z malých ciel v podzemí chicoského Paláca nápravy.

Palác, ako ho bežne nazývali, bol impozantným symbolom moci premiéra a jeho najbližších spolupracovníkov. Pochmúrne sa týčil do výšky ako hranatý útes a zatieňoval neďaleké kasárne imperiálnej posádky; akoby zdôrazňoval, že previnilci aj tak majú väčší strach z dlhého ramena pozemskej spravodlivosti ako z neveľmi zdôrazňovanej autority Impéria.

V priebehu uplynulých storočí tu veľa pozemšťanov čakalo na prísne rozsudky, ktoré postihovali všetkých, čo neplnili povinné dodávky, žili nad stanovený termín či spáchali nejaký iný zločin, alebo sa búrili proti vláde. Niekedy, keď sa už tvrdý rozsudok pozemskej justície videl niektorému skúsenému a zvyčajne ľahostajnému guvernérovi nezmyselný, mohol ho zrušiť, no to vždy znamenalo otvorenú vzburu, alebo aspoň nepokoje.

Keď Veľká rada žiadala trest smrti, guvernér ho zväčša potvrdil. Napokon, doplácali na to len pozemšťania…

Jozef Schwartz o tom všetkom, prirodzene, nemal ani potuchy. Obkolesovali ho iba štyri steny malej miestnosti s tlmeným osvetlením, dvoma tvrdými lavicami a stolom, a vo výklenku bol sprchovací kút a záchod. Nemal tu okno, cez ktoré by zazrel aspoň kúsok oblohy, a ventilácia vháňala do miestnosti len veľmi málo čerstvého vzduchu.

Poškrabal sa po plešivejúcej hlave a smutne sa pohniezdil. Jeho bezhlavý útek nikam (pretože kde na Zemi by bol v bezpečí?) bol krátky, neslávny a doviedol ho sem.

Ešteže je obdarený Duševným dotykom, aspoň sa má čím zaoberať.

Ale je to vlastne zle, či dobre?

Na farme to pociťoval ako čudný, trochu znepokojujúci dar, o pôvode ktorého nič nevedel a ani nerozmýšľal, ako by ho využil. Teraz si túto svoju schopnosť môže overiť.

Keby tu iba dumal nad svojím uväznením, zakrátko by sa určite zbláznil. Takto môže svoj Dotyk vyskúšať na okoloidúcich dozorcoch, na strážcoch v priľahlých chodbách a zachytiť neviditeľnými vlákenkami mysle až veliteľa Paláca v jeho vzdialenej kancelárii.

Sústredene začal skúmať mysle dozorcov, ktorí chodili popri jeho cele. Otvárali sa mu ako orechy a spod tvrdej škrupiny sa k nemu predierali ich pocity a predstavy.

Dozvedel sa všeličo o Zemi i Impériu, oveľa viac ako za tie dva mesiace na farme.

Prirodzene, jednou z vecí, ktoré sa neustále dozvedal — takže nemohlo ísť o omyl — bolo, že je odsúdený na smrť.

Pred tým sa nedalo uniknúť, nikde neobjavil nejaké pochybnosti či výhrady.

Možno sa to stane už dnes, možno zajtra. Ale určite zomrie.

Toto vedomie ním celkom preniklo a napokon mu prinieslo takmer úľavu.

Dvere sa otvorili a Schwartz vyľakane vyskočil. Človek sa síce môže rozumovo vyrovnať so smrťou, so všetkými jej aspektmi, no telo je divá šelma, čo sa neriadi rozumom. Už je to tu!

Nie — ešte nie. Duševný dotyk prichádzajúceho dozorcu nehovoril nič o smrti. Dozorca držal v ruke kovovú tyč. Schwartz už vedel, načo ju má.

„Poďte so mnou,“ povedal dozorca ostro.

Schwartz poslúchol a rozmýšľal o svojej zvláštnej duševnej moci. Prv než by dozorca stihol použiť zbraň, skôr ako by si vôbec uvedomil, že ju má použiť, mohol by ho nehlučne omráčiť, ani by nestihol zakričať o pomoc. Schwartz má jeho myseľ v rukách. Stačí slabé stisnutie a je to.

Lenže čo by tým získal? Je ich tu plno. S koľkými by si poradil naraz? Aké sú hranice možností jeho mysle?

Poslušne kráčal za dozorcom.

Nakoniec vošli do veľkej sály. Boli v nej iba dvaja muži a akési dievča, vystretí ako mŕtvoly na vysokých laviciach. Neboli však mŕtvi — zaregistroval tri fungujúce mozgy.

Sú ochromení! A nejakí povedomí… Naozaj sú mu povedomí? Zastal, aby sa im lepšie prizrel, ale pocítil na pleci dozorcovia ruku. „Poďme.“

Susedná štvrtá lavica bola prázdna. Dozorcova myseľ nehovorila nič o smrti, tak si na ňu ľahol. Vedel, čo bude nasledovať.

Dozorca sa mu kovovou tyčou dotkol všetkých údov. Pocítil slabé uštipnutie a postupne celý stŕpol, takže napokon mal pocit, a-koby sa mu hlava vznášala na hladine prázdnoty.

Pokúsil sa obrátiť hlavu.

„Póla,“ zašepkal. „Vy ste Póla, však? To dievča, čo…“

Prikývla. Jej Duševný dotyk pred dvoma mesiacmi nebol taký zreteľný. Až teraz si to uvedomil. Vtedy mu jeho výnimočná schopnosť umožňovala len vycítiť „atmosféru“. Teraz si na to prekvapivo jasne spomenul.

Ale aj od ostatných sa môže všeličo dozvedieť. Ten pri dievčati je doktor Shekt, ten na samom kraji doktor Bel Arvardan. Zistil, ako sa volajú, vycítil ich zúfalstvo, v mysli dievčaťa zbadal stopy hrôzy a strachu.

Na chvíľu sa mu ich uľútostilo, ale vzápätí si uvedomil, kto sú a čo sú. A srdce mu zatvrdlo.

Nech umrú!

Tí traja tam už boli takmer hodinu. Do miestnosti by sa bez ťažkostí vošlo niekoľko sto ľudí a uväznení si tu prichodili celkom maličkí a stratení. Nemali si ani čo povedať. Arvardana pálilo v hrdle a s námahou obrátil hlavu na druhú stranu. Jedine tento pohyb vládal urobiť.

Shekt mal zavreté oči a bledé pery pevne zovreté.

„Pán Shekt, počujte, pán Shekt!“ zašepkal Arvardan.

„Čo?… Čo je?…“ spýtal sa slabým šepotom Shekt.

„Čo zamýšľate? Vari len nechcete driemať. Rozmýšľajte, človeče, rozmýšľajte!“

„Prečo? Nad čím mám rozmýšľať?“

„Kto je tento Jozef Schwartz?“

„Nepamätáš sa, Bel?“ zaznel slabý a vyčerpaný Polin hlas. „Vtedy v obchodnom dome, keď som ťa po prvý raz stretla… ako to bolo dávno…“

Arvardan sa zo všetkých síl vzoprel a s bolesťou sa mu podarilo zdvihnúť trochu hlavu. Zazrel iba časť Polinej tváre.

„Póla! Póla!“ Keby tak mohol pribehnúť k nej — tak ako mal možnosť za posledné dva mesiace, a nevyužil ju. Pozerala naňho so slabým úsmevom, pripomínala mu sochu. Povedal jej: „My ešte zvíťazíme. Uvidíš.“

Pokrútila hlavou a Arvardanovi opäť klesla hlava od neznesiteľnej bolesti v krku.

„Pán Shekt,“ začal znova. „Počúvajte ma. Ako ste sa zoznámili s týmto Schwartzom? Ako to, že je vaším pacientom?“

„Prihlásil sa ako dobrovoľník na synapsiŕikovanie.“

„A podrobil sa experimentu?“

„Áno.“

Arvardan nad tým chvíľu uvažoval. „Prečo vás vyhľadal?“

„To neviem.“

„Ale potom… Možno je to naozaj imperiálny agent.“

(Schwartz čítal jeho myšlienky a v duchu sa usmieval. Nepovedal však ani slovo, lebo sa rozhodol mlčať.)

Shekt pokrútil hlavou. „Imperiálny agent? To tvrdil aj premié-rov tajomník. Nezmysel. A keby aj, čo by nám to pomohlo? Je v rovnakej kaši ako my… Počujte, pán Arvardan, ak sa dohodneme na nejakej spoločnej verzii, možno nás hneď nezlikvidujú. Napokon nás možno…“

Archeológ sa chrapľavo zasmial, pričom ho zabolelo v hrdle. „Nechajú žiť, to ste chceli povedať. Keď vymrie celá galaxia a civilizácia bude v troskách? Žiť? To môžem rovno umrieť!“

„Mal som na mysli Pólu,“ zamrmlal Shekt.

„Ja tiež,“ povedal Arvardan. „Spýtajte sa jej sám… Póla, podrobíme sa? Pokúsime sa zachrániť?“

Polin hlas bol pevný. „Už som sa rozhodla. Nechcem zomrieť, ale ak zomrie naša vec, chcem zomrieť s ňou.“

Arvardana zalial triumfálny pocit. Keď si ju dovedie na Sírius, bude pre nich len pozemšťankou, ale vyrovná sa im vo všetkom, a on s radosťou rozbije papuľu každému, čo…

A vtedy si uvedomil, že si ju sotva dovedie na Sírius, že sám sotva ešte niekedy uvidí Sírius. Zo Šíria už asi nič nezostane.

Aby unikol tejto predstave, akokoľvek unikol, povedal čo najhlasnejšie: „Hej, vy! Ako sa to voláte? Schwartz!“

Schwartz na chvíľu zdvihol hlavu a pozrel naňho. Neodpovedal.

„Kto ste?“ spytoval sa Arvardan. „Ako ste sa do tohto všetkého zaplietli? Akú úlohu v tom hráte?“

Jeho otázky Schwartzovi odrazu pripomenuli nespravodlivosť osudu. Pri spomienke na pokojnú minulosť si Schwartz opäť s hrôzou uvedomil, do akej situácie sa dostal, a všetko sa v ňom vzbúrilo. Zlostne vybuchol: „Ja? Ako som sa do tohto zaplietol? Tak počúvajte. Kedysi som bol celkom bezvýznamný človek, počestný, tvrdo pracujúci krajčír. Nikomu som nikdy neublížil, do ničoho som sa nemiešal a staral sa len o svoju rodinu. A potom som sa celkom bezdôvodne, celkom nevysvetliteľne ocitol tu.“

„V Chicu?“ spýtal sa Arvardan, ktorý dobre nerozumel.

„Nie, nie v Chicu!“ skríkol Schwartz zúfalo. „V tomto šialenom svete… Nedbám, či mi uveríte, alebo nie. Môj svet patrí minulosti. V mojom svete bolo dostatok miesta i potravy pre dve miliardy ľudí a bol to jediný známy svet.“

Arvardan sa pri jeho ostrých slovách zarazil. Obrátil sa na Shekta. „Rozumiete, čo hovorí?“

„Verili by ste,“ povedal mu Shekt začudovane, „že má desať-centimetrové slepé črevo? Pamätáš sa, Póla? A zuby múdrosti. A zarastá na tvári.“

„Áno, no a čo!“ vykríkol Schwartz vyzývavo. „Bár by som mal aj chvost, aby som vám ním zakýval! Pochádzam z minulosti. Prešiel som časovou slučkou. Ibaže neviem ako a prečo. A teraz mi už dajte pokoj.“ A odrazu doložil: „Onedlho po nás prídu. Toto čakanie nás má len zlomiť.“

„Ako to viete? Kto vám to prezradil?“ spýtal sa Arvardan.

Schwartz mu neodpovedal.

„Tajomník? Zavalitý muž s rozčľapnutým nosom?“

Schwartz nevedel opísať ľudí, ktorých jeho Duševný dotyk pocítil, ale že by to bol tajomník? V jednej chvíli nakrátko akoby zachytil závan autority a moci — možno to aj bol tajomník.

„Balkis?“ spýtal sa zvedavo.

„Ako?“ povedal Arvardan, no Shekt mu skočil do reči. „Tak sa volá tajomník.“

„Aha. A čo vravel?“

„Nevravel nič,“ odvetil Schwartz. „Ja to jednoducho viem. Všetkých nás čaká smrť, a niet úniku.“

Arvardan stíšil hlas. „Čo myslíte, nieje pomätený?“

„Ktovie. . Ale mýlia ma jeho lebečné švy. Viete, má ich ozaj veľmi primitívne.“

Arvardan zostal celkom ohromený. „Vy vážne myslíte, že… Ale to je vylúčené!“

„Naopak, vždy som to šípil.“ V Shektovom hlase na chvíľu zaznel jeho zvyčajný vecný tón, akoby tento odborný problém preniesol všetky jeho myšlienky do izolovaného, objektívneho sveta, kam osobné starosti nepreniknú. „Kedysi vyrátali, že energia potrebná na premiestnenie hmoty pozdĺž časovej osi sa blíži nekonečnu, a tak sa čosi také pokladalo za neuskutočniteľné. No iná skupina vedcov poukázala na možnosť existencie “časových posunov“, podobne ako v geológii. Napríklad niekoľko kozmických korábov odrazu zmizlo, takmer všetkým pred očami. Z dávnych čias je známy prípad, keď istý Hor Dewallow vošiel jedného dňa do svojho domu a viac z neho nevyšiel, a vnútri ho tiež nenašli… Potom tu bola tá planéta, o ktorej sa zmieňujú všetky galaktograŕické príručky minulého storočia; navštívili ju tri expedície, podali o nej podrobný popis, a viac jej nebolo.

Niektoré objavy v nukleárnej chémii akoby spochybňovali zákon zachovania energie. A práve tieto rozdiely sa usilujú vysvetliť únikom istého množstva hmoty pozdĺž časovej osi. Napríklad jadro uránu za prítomnosti nepatrných, ale presne určených množstiev medi a bária pod vplyvom slabého gama žiarenia vytvorí určitý rezonančný systém…“

„Otec,“ prerušila ho Póla. „Prestaň! Načo teraz…“

„Počkajte,“ povedal energicky Arvardan. „Nechajte ma rozmýšľať. Ja by som to mohol zistiť. Napokon, kto by to vedel posúdiť lepšie? Len mu položím zopár otázok… Počúvajte, pán Schwartz.“

Schwartz opäť zdvihol hlavu.

„Vtedy bola v celej galaxii obývaná len vaša planéta?“

Schwartz prikývol a ťažkopádne doložil: „Áno.“

„Ale to ste sa iba nazdávali. Chcem povedať, že ste vtedy nepoznali cestovanie v kozme, a teda ste sa ani nemohli presvedčiť. Možno už vtedy existovalo množstvo iných obývaných planét.“

„O tom nič neviem.“

„Prirodzene. Škoda. A jadrovú energiu ste poznali?“

„Mali sme atómové bomby. Bol v nich urán… a plutónium… myslím, že práve preto je teraz tento svet rádioaktívny. Napokon zrejme došlo k ďalšej vojne — keď som odtiaľ odišiel… Boli to atómové bomby.“ A Schwartz sa v spomienkach opäť preniesol späť do starého známeho sveta, ešte kým nezačali vybuchovať tie bomby. A pocítil ľútosť. Nie nad sebou, ale nad tým krásnym svetom…

Arvardan si čosi hundral pre seba. „No dobre. Ale iste ste sa dorozumievali nejakým jazykom.“

„Na Zemi? Tam ich bolo veľa.“

„A vy ste ako hovorili?“

„Po anglicky — už ako dospelý.“

„Povedzte tou rečou niečo.“

Schwartz vyše dvoch mesiacov nerozprával po anglicky. Ale teraz pomaly a s láskou povedal: „Chcem ísť domov a žiť so svojou rodinou.“

„Týmto jazykom rozprával, aj keď sa prihlásil na experiment?“ obrátil sa Arvardan na Shekta.

„Neviem,“ odvetil Shekt zmätene. „Vtedy vydával také isté nezrozumiteľné zvuky ako teraz. Ako to môžem posúdiť?“

„Nič to… Ako sa povie “matka“ vaším jazykom, pán Schwartz?“

Schwartz mu to povedal.

„Hm. Ako “otec“… “brat“… “jeden“… “dva“… “tri“… “dom“… “muž“… “žena“…“

Chvíľu takto pokračovali a potom sa Arvardan odmlčal a v tvári sa mu zjavil výraz posvätného úžasu.

„Pán doktor,“ povedal, „buď je tento človek naozaj tým, za koho sa vydáva, alebo som obeťou najfantastickejšej nočnej móry. Rozpráva jazykom, ktorý sa prakticky nelíši od nápisov, čo sa našli v päťdesiattisíc rokov starých vrstvách na Síriu, Arcture, Alfe Centauri a dvadsiatich ďalších planétach. A on ním rozpráva. Nám sa tento jazyk podarilo rozlúštiť len pred niekoľkými rokmi a v celej galaxii ho okrem mňa pozná približne dvanásť ľudí.“

„Ste si tým istý?“

„Akože by nie. Som predsa archeológ, musím to vedieť.“

Schwartz pocítil, že pancier jeho osamelosti pomaly praská. Akoby sa mu vracalo stratené vedomie identity. Jeho tajomstvo vyšlo najavo: je človek z minulosti a oni to pochopili. Je teda normálny; trýznivé pochybnosti sa navždy rozplynuli a uľavilo sa mu. Osamelosť ho však celkom neopustila.

„Musím ho mať,“ povedal Arvardan, zapálený posvätným nadšením archeológa. „Ani si neviete predstaviť, čo to znamená pre archeológiu. Pán doktor, to je človek z minulosti! Ach, pri vesmíre!… Počujte, mohli by sme sa dáko rozumne dohodnúť. On je živým dôkazom, na ktorý Zem tak dlho čakala. Môžu ho teda mať. Môžu…“

Schwartz mu ironicky skočil do reči. „Viem, čo máte na mysli. Nazdávate sa, že Zem mojou zásluhou dokáže, že je kolískou celej galaktickej civilizácie, a za to mi budú povďační. Ale mýlite sa. U-važoval som nad tým a sám by som pristúpil na takýto obchod, aby som si zachránil život. Lenže oni mi neuveria — a ani vám nie.“

„Ale veď toto je úplne nezvratný dôkaz.“

„Ani nás nebudú počúvať. A viete prečo? O minulosti si totiž zafixovali určité názory. Čokoľvek nové, hoci čistá pravda, by bolo v ich očiach rúhaním. Nepotrebujú pravdu; potrebujú svoje legendy.“

„Bel,“ ozvala sa Póla, „myslím, že sa nemýli.“

Arvardan zaškrípal zubami. „Aspoň to skúsme.“

„Nepomôže nám to,“ nástojil na svojom Schwartz.

„Ako to viete?“

„Viem to!“ A jeho slová zazneli tak presvedčivo a pevne, že Arvardan stíchol.

Shekt pozrel na Schwartza a v unavených očiach sa mu zjavil čudný záblesk.

Ticho sa spýtal: „Zbadali ste nejaké nepríjemné príznaky po experimente na synapsifikátore?“

Schwartz poslednému slovu nerozumel, ale domyslel si jeho význam. Tak oni ho operovali, a rovno mozog. Ako rýchlo teraz všetko chápe.

„Nijaké nepríjemné príznaky som nezbadal,“ odvetil.

„Ale všimol som si, že ste sa neobvykle rýchlo naučili náš jazyk. Rozprávate už veľmi dobre. Vlastne by vás mohli pokladať za tunajšieho. Vás to neprekvapilo?“

„Vždy som mal výbornú pamäť,“ odvetil Schwartz odmerane.

„Nepozorujete teda nijakú zmenu pred experimentom a po ňom?“

„Nie.“

Pohľad doktora Shekta stvrdol. „Prečo to nechcete priznať? Som si istý, že viete, ako to myslím?“

Schwartz sa krátko zasmial. „S tým čítaním myšlienok? No a čo?“

Shekt sa s ním prestal zhovárať. Obrátil bledú bezmocnú tvár k Arvardanovi. „Vie čítať myšlienky. Čo všetko by sa na ňom dalo skúmať! A teraz tu takto bezmocne trčíme…“

„Čože?… Čože?…“ vyhŕkol Arvardan ohromene.

Aj na Polinej tvári sa zjavil úžas. „Naozaj?“ spýtala sa Schwar-tza.

Prikývol. Dobre sa oňho starala a teraz ju chcú zabiť, že ich zradila.

„Pán doktor, pamätáte sa na bakteriológa, o ktorom som vám rozprával?“ začal Shekt. „Na toho, čo zomrel na následky synapsifi-kácie? Odrazu začal tvrdiť, že vie čítať myšlienky, a to bol prvý príznak jeho totálneho nervového zrútenia. A naozaj ich aj vedel čítať. Presvedčil som sa o tom ešte pred jeho smrťou a držal som to v tajnosti. Neprezradil som to nikomu, ale v zásade je to možné, naozaj je to možné. Chápete, znížením prechodového odporu mozgových buniek môže k tomu dôjsť; mozog je schopný vnímať magnetické pole vytvorené mikroprúdmi iného mozgu a premieňať ho na myšlienky. Zakladá sa to na tom istom princípe ako u ktoréhokoľvek iného záznamu. Ide tu v pravom zmysle slova o telepatiu…“

Arvardan sa obrátil k Schwartzovi, ale ten tvrdohlavo a nepriateľsky mlčal. „Ak je to tak, možno by sa nám mohol zísť.“ Archeológ horúčkovito rozmýšľal a zvažoval možnosti. „Možno sa nám podarí nájsť nejaké východisko. Musí byť nejaké východisko. Pre nás i pre celú galaxiu.“

Schwartz cítil v jeho Duševnom dotyku celkom zreteľný zmätok, ale zostával chladný. „Myslíte pomocou môjho čítania myšlienok? Ale čo nám to pomôže? Prirodzene, dokážem aj viac, ako len čítať myšlienky. Čo poviete na toto?“

Psychickou silou uštedril Arvardanovi iba slabý úder, no ten vykríkol od bolesti.

„To som vám spôsobil ja,“ povedal Schwartz. „Chcete ešte?“

„Vedeli by ste to použiť aj proti strážam?“ zastonal Arvardan. „Aj proti tajomníkovi? Tak prečo ste sa sem vôbec dali doviesť? Pri galaxii, pán doktor, veď to nebude nijaký problém. Počujte, pán Schwartz…“

„Nie,“ prerušil ho Schwartz, „vypočúvajte mňa. Prečo by som mal chcieť odtiaľto uniknúť? Kam by som ušiel? Len do tohto mŕtveho sveta. Chcem sa vrátiť domov, a tam nemôžem. Chcem k rodine, do môjho sveta, a tam tiež nemôžem. Tak chcem radšej zomrieť.“

„Ale ide tu o celú galaxiu. Nemôžete myslieť len na seba.“

„Prečo nie? Čo ma po vašej galaxii? Dúfam, že ju čoskoro postihne úplná skaza. Viem, čo tu na Zemi chystajú, a súhlasím s tým. Tu slečna pred chvíľou povedala, že už sa rozhodla. Nuž, ja som sa tiež rozhodol. Som na strane pozemšťanov.“

„Ale prečo?“

„A prečo nie? Som predsa pozemšťan!“