15 Sily sa vyrovnali

SHEKT ČAKAL ARVARDANA V ZADNEJ miestnosti na prvom poschodí. Polarizované okná boli starostlivo zatemnené. Póla zostala na prízemí, odkiaľ z kresla ostražito pozorovala tmavú a prázdnu ulicu.

Shektova zhrbená postava pôsobila akosi inak, ako keď ju Ar-vardan videl pred desiatimi hodinami. Tvár mal strhanú a vyčerpanú, no kým predtým vyžarovala z nej neistota a bojazlivosť, teraz sa mu na nej zračilo priam zúfalé odhodlanie.

„Pán doktor,“ začal rozhodne, „musím sa vám ospravedlniť za svoje dopoludňajšie správanie. Dúfal som, že hneď pochopíte…“

„Priznávam, až teraz som pochopil, čo ste tým sledovali.“

Shekt si sadol k stolu a pohostinným gestom ukázal na fľašu vína. Arvardan odmietavo kývol rukou. „Ak sa neurazíte, radšej by som si dal nejaké ovocie… A čo je toto? Čosi také som ešte nevidel.“

„Pomaranč,“ odvetil Shekt. „Pochybujem, či rastú aj mimo Zeme. Kôra sa ľahko šúpe.“ Keď ho Arvardan najprv zvedavo ovoňal, zahryzol do vínovočervenej dužiny. Vykríkol od prekvapenia.

„Je to vynikajúce, pán doktor! Pokúsili ste sa niekedy exportovať toto ovocie aj na iné planéty?“

„Bratstvo strážcov tradícií,“ povedal biofyzik zachmúrene, „nestojí o obchodovanie s inými planétami, a práve tak ani naši susedia nemajú záujem obchodovať s nami. Aj to je jeden z našich problémov.“

Arvardan pocítil, ako ho zalieva vlna rozhorčenia. „Pekná hlúposť. Človek by si zúfal, keď vidí, ako dakedy ľudia uvažujú.“

Shekt len pokrčil plecami; život ho asi naučil všeličo chápať. „Myslím, že je to názorná ukážka neriešiteľného antiterrestrialižmu.“

„Neriešiteľného,“ zvolal archeológ, „lebo nikto ho vlastne ani riešiť nechce! Veď väčšina pozemšťanov reaguje tak, že nenávidí bez rozdielu všetkých ostatných obyvateľov galaxie. Je to tá najrozší- renejšia choroba — nenávisť za nenávisť. Vari vaši ľudia naozaj stoja o rovnoprávnosť a vzájomné porozumenie? Nie! Väčšina z nich dúfa, že raz budú zasa pánmi oni.“

„Vo vašich slovách je veľa pravdy,“ prisvedčil Shekt smutno. „Nepopieram, ale váš pohľad nie je úplný. Keby ste nám dali príležitosť, na Zemi by mohla vyrásť nová, vyspelejšia generácia, ktorá by zabudla na pocity krivdy a celým srdcom by verila v jednotu ľudskej rasy. Na Zemi bolo už aj neraz predtým silné asimilacionistické hnutie, ktoré verilo vo vzájomné porozumenie a ústupky. Aj ja som jeden z prívržencov. Presnejšie, kedysi som k nim patril. Lenže teraz ovládli Zem zelóti, fanatickí nacionalisti, ktorí snívajú len o zašlej a budúcej sláve a moci. Práve pred nimi treba zachrániť Impérium.“

Arvardan sa zachmúril. „Máte na mysli povstanie, o ktorom mi vravela Póla?“

„Pán doktor,“ povedal Shekt vážne, „neľahko niekoho presviedčať o takej očividnej absurdite, že by Zem mohla zničiť celú galaxiu, ale je to tak. Nie som vôbec odvážny a veľmi túžim žiť. Viete si teda predstaviť vážnosť situácie, ktorá ma donútila riskovať velezradu, keď sa už aj miestne úrady pozerajú na mňa podozrievavo.“

„Ak je to také vážne, ako hovoríte,“ povedal Arvardan, „tak vám hneď na začiatku vravím, že som ochotný pomôcť, ale len ako obyčajný občan galaxie. Nemám tu oficiálne poslanie, ba ani mimoriadny vplyv na súde či u guvernéra. Som iba obyčajný archeológ na vedeckej expedícii, ktorý sa stará len o svoje odborné záujmy. Keď ste ochotný riskovať obvinenie z velezrady, bolo by lepšie, keby ste sa obrátili rovno na guvernéra. On by vám určite vedel poradiť.“

„A práve to nemôžem, pán doktor. Túto možnosť mi chce Bratstvo prekaziť. Keď ste dnes dopoludnia prišli ku mne, chvíľu som vás dokonca pokladal za sprostredkovateľa. Myslel som si, že Ennius niečo šípi.“

„Možno niečo šípi, ale nie som si istý. Môžem vám len zaručiť, že nie som sprostredkovateľ. Ale ak sa mi aj tak chcete zdôveriť, sľubujem vám, že ho vyhľadám.“

„Ďakujem, iné od vás nežiadam. A zároveň by ste mohli využiť svoje dobré styky a pokúsiť sa uchrániť Zem pred priveľmi prísnym trestom.“

„Spoľahnite sa.“ Arvardan sa cítil nesvoj. V tejto chvíli bol presvedčený, že má do činenia so starým čudáckym paranoikom, možno neškodným, ale riadne šibnutým. Kvôli Pole však nemohol robiť nič inšie, ako sedieť a počúvať tie bláznovstvá.

„Pán doktor, počuli ste už o synapsifikátore? Dnes ráno ste sa oň zaujímali.“

„Áno. Čítal som váš článok vo Fyzikálnych rozhľadoch. Rozprával som sa o tom prístroji aj s guvernérom a premiéram.“

„S premiéram?“

„No prirodzene. Veď mi dal aj odporúčanie, ktoré ste si — hm — odmietli prečítať.“

„Prepáčte mi to. Ale keby ste s ním radšej… Čo všetko viete o synapsifikátore?“

„Že je to zaujímavý vynález. Urýchľuje proces chápania. Dosiahli ste už isté výsledky s potkanmi, ale s ľuďmi to zatiaľ zlyhalo.“

Shekt sa zatváril namrzene. „Áno, z toho článku sa ani nedali vyvodiť iné závery. Mal zdôrazniť len neúspechy a všetky významné úspechy zamlčať.“

„Hmm. Azda trochu čudná ukážka vedeckej etiky, pán doktor.“

„Uznávam. Lenže mám už päťdesiatšesť rokov, a keď trochu vniknete do tunajších pomerov, prídete na to, že mi už veľa času nezostáva.“

„Aha, Šesťdesiatka. Áno, počul som o nej — vlastne viac, ako mi bolo milé.“ A uškrnul sa pri spomienke na prvú cestu pozemským Stratoletom. „Ale počul som, že významným vedcom sa udeľujú výnimky.“

„Isteže. Lenže tie udeľuje len premiér a rada Bratstva a proti ich rozhodnutiu niet odvolania, dokonca ani samotný imperátor nič nezmôže. Naznačili mi, že môj život závisí od toho, ako sa mi podarí zdokonaliť synapsifikátor a zároveň utajiť dosiahnuté výsledky.“ Shekt bezmocne rozhodil rukami. „A vtedy som vôbec netušil, načo chcú prístroj použiť, aké s ním majú úmysly.“

„Nuž a na aké ciele ho chcú používať?“ Arvardan vytiahol z vrecka košele cigarety a ponúkol aj svojmu spoločníkovi, no ten odmietol.

„Majte chvíľku strpenia… Keď experimenty dospeli do štádia, že sa prístroj mohol bez rizika použiť aj na ľuďoch, podrobili sa tomuto zákroku aj niektorí pozemskí biológovia. O všetkých som vedel, že sympatizujú so zélotmi čiže s extrémistami. Všetci zákrok prežili, aj keď sa na niektorých po čase prejavili sekundárne násled- ky. Jedného z nich napokon doviezli späť, aby sme ho zachránili, ale bolo už neskoro. Lenže v delíriu prezradil ich plány.“

Bolo krátko po polnoci a deň bol dlhý a rušný. Odrazu sa v Ar-vardanovi čosi zachvelo. Stiesnene povedal: „Prejdite už k veci.“

„Prosím vás, vydržte,“ požiadal ho Shekt. „Ak mi máte uveriť, musím vám všetko dôkladne vysvetliť. Iste poznáte nezvyčajné životné prostredie na Zemi — vysokú rádioaktivitu…“

„Áno, viem o nej čosi.“

„A poznáte aj vplyv rádioaktivity na Zem a na jej ekonomiku?“

„Prirodzene.“

„Tak to nebudem rozoberať. Chcem len povedať, že na Zemi došlo k väčším mutáciám ako na ostatných planétach? Tvrdenie našich nepriateľov, že pozemšťania sú iní, je teda do istej miery pravdivé. Prirodzene, tieto mutácie sú v podstate nepatrné a bezvýznamné. Jediná trvalá zmena v organizme pozemšťanov sa prejavila v ich vnútornom metabolizme, čo im teraz umožňuje lepšie znášať okolité prostredie. A preto sme odolnejší voči rádioaktívnemu žiareniu, rýchlejšie sa nám hojí poškodené tkanivo…“

„Pán doktor, o tom všetkom viem.“

„A zišlo vám niekedy na um, či sa mutácie prejavili aj u iných tvorov na Zemi?“

Po chvíli Arvardan odpovedal: „Nie, nemyslel som na to, ale je to vlastne samozrejmé.“

„Správne. Napríklad domestikovaných zvierat máme viacej druhov ako kdekoľvek inde. Aj ten pomaranč prešiel mutačnými zmenami, ktoré by nikde inde nenastali. A aj preto ho nemôžeme exportovať. Mimozemšťania by naň hľadeli s rovnakým podozrením ako na nás, a my si ho zasa chránime ako vzácnosť. A, prirodzene, to isté, čo platí pre zvieratá a rastliny, platí aj pre mikrosvet.“

Arvardan pocítil prvý záchvev strachu.

„Máte na mysli baktérie?“

„Mám na mysli celú oblasť primitívnych foriem života. Proto-zoa, baktérie a autonómne sa reprodukujúce bielkoviny, ktoré sa nazývajú aj vírusy.“

„A čo tým chcete povedať?“

„Vidím, že sa v tom trochu vyznáte, pán doktor. Odrazu vás to začalo zaujímať. Viete, vaši ľudia veria, že pozemšťania prinášajú smrť, že kto sa stýka s pozemšťanmi, zomrie, že prinášame nešťastie a urieknutie…“

„To všetko som už počul. Hlúpa povera.“

„Nie celkom, a to je zlé. Všetky povery, akokoľvek nezmyselné, prekrútené a nepochopiteľné, majú v sebe zrnko pravdy. Viete, pozemšťan niekedy živí vo svojom tele mutačné formy mikroskopických parazitov, ktoré nikde inde nepoznajú a proti ktorým Prišelci nie sú ktovieako odolní. A čo nasleduje potom, je čisto biologický proces.“

Arvardan mlčal.

„Prirodzene, aj nás zavše postihnú nejaké epidémie,“ pokračoval Shekt. „Z rádioaktívnych oblastí sa rozšíri nejaký nový druh mikróbov a po celej Zemi sa preženú epidémie, ale v podstate vždy z nich vyviazneme. Proti každému druhu baktérií a vírusov sme si po celé generácie vytvárali imunitu, a tak sme prežili. Prišelci takúto schopnosť nemajú.“

„Chcete povedať,“ začal Arvardan s čudným pocitom, „že každý kontakt s vami…“

Shekt pokrútil hlavou. „Pravdaže nie. My tie choroby nevyvolávame, len ich prenášame. A aj to sa stáva veľmi zriedka. Keby som prešiel na vašu planétu, nebol by som o nič väčším bacilonosičom ako vy, nemám na to nijakú špeciálnu afinitu. Aj tu je nebezpečná iba jediná baktéria z kvadrilióna, alebo z kvadrilióna na druhú. Pravdepodobnosť, že sa v tomto dome niečím nakazíte, je menšia ako to, že sem vletí cez strechu meteorit a trafí vás. Pravda, ak sa tie baktérie cieľavedome nevyhľadajú, neizolujú a nesústredia vo veľkých množstvách.“

Opäť zavládlo ticho, tentoraz trochu dlhšie. Potom sa Arvardan spýtal čudným, priškrteným hlasom: „Vari sa pozemšťania o niečo také pokúšajú?“

Prestal Shekta pokladať za paranoika. Bol ochotný uveriť.

„Áno, ale začalo sa to celkom nevinne. Naši biológovia sa, pochopiteľne, zaujímajú o všetky formy pozemského života a nedávno sa im podarilo izolovať vírus detskej horúčky.“

„Čo je to detská horúčka?“

„Bežná choroba, aspoň pre nás. Väčšina pozemšťanov ju prekoná už v detstve. Jej symptómy nie sú veľmi nebezpečné. Nízke teploty, vyrážky, spuchnuté kíby a pery, neuhasínajúci smäd. Pacient za štyri až šesť dní vyzdravie a potom je už voči chorobe imúnny. Ja som ju prekonal. Póla takisto. Niekedy však toto ochorenie nadobudne nebezpečnejšiu formu — zrejme pri inom druhu vírusov — a vtedy ju voláme horúčkou z ožiarenia.“

„Horúčka z ožiarenia? O tej som už počul,“ povedal Arvardan.

„Naozaj? Názov horúčka z ožiarenia pochádza z nesprávnej predstavy, že ju zapríčiňuje pobyt v oblasti zamorenej rádioaktivitou. Je to síce pravda, ale iba preto, že práve v týchto oblastiach vírus najskôr nadobúda takúto nebezpečnú formu. Horúčku však vyvoláva vírus, a nie rádioaktívne žiarenie. Pri horúčke z ožiarenia sa symptómy vždy prejavia do dvoch hodín. Pery spuchnú, postihnutý nevládze ani rozprávať a za niekoľko dní môže aj zomrieť.

A teraz sme sa dostali ku kľúčovému problému, pán doktor. Pozemšťania si vypestovali voči detskej horúčke určitú odolnosť, ale Prišelci nie. Keď ju náhodou dostane niektorý vojak imperiálnej posádky, nereaguje na ochorenie tak, ako by reagoval pozemšťan. Zvyčajne do dvanástich hodín zomiera. Potom ho musia pochovať pozemšťania, lebo každý mimozemšťan, čo by s ním prišiel do styku, by tiež zomrel.

Tento vírus, ako som už spomenul, izolovali pred desiatimi rokmi. Je to nukleoproteín ako väčšina najnebezpečnejších vírusov, no pritom obsahuje nezvyčajne vysoké percento rádioaktívneho uhlíka, síry a fosforu. Keď vravím nezvyčajne vysoké, mám na mysli, že až päťdesiat percent tohto uhlíka, síry a fosforu je rádioaktívnych. Predpokladá sa, že vírus na svojho hostiteľa pôsobí skôr svojou rádioaktivitou ako toxínmi. Je teda logické, že pozemšťania, ktorí sú už privyknutí na gama žiarenie, znášajú ochorenie pomerne dobre. Spočiatku sa výskum tohto vírusu zameral na zistenie spôsobu, akým vo víruse dochádza ku koncentrácii rádioaktívnych izotopov. Ako viete, izotopy možno chemickou cestou izolovať len pomocou veľmi komplikovaných a náročných postupov. Okrem tohto vírusu takéto vlastnosti nemá nijaký iný organizmus. Ale potom sa odrazu výskum zameral iným smerom.

Budem stručný, pán doktor. Myslím, že už viete, kam mierim. Podarilo sa uskutočniť experimenty na mimozemských zvieratách, ale nie na Prišelcoch. Je ich tu pomerne málo, a keby niekoľkí zmizli, iste by to vyvolalo rozruch.

A naše plány nesmeli vyjsť predčasne najavo. Poslali teda na synapsifikovanie skupinu bakteriológov, ktorých intelekt sa vzápätí mimoriadne rozvinul. A práve oni vypracovali novú matematickú teóriu chémie proteínov a imunológie, vďaka ktorej napokon umelo vytvorili nový kmeň vírusov, ktorý by postihoval všetky ľudské bytosti v celej galaxii okrem pozemšťanov. A teraz už existujú tony takýchto koncentrovaných vírusov.“

Arvardan sa zhrozil. Cítil, ako mu po sluchách a lícach stekajú kvapky potu.

„Chcete povedať,“ zalapal po dychu, „že Zem chce použiť tieto vírusy proti celej galaxii, že chcú rozpútať gigantickú bakteriologickú vojnu…“

„A navyše ju my nemôžeme prehrať a vy ju nemôžete vyhrať. Naozaj je to tak. Len čo epidémia vypukne, každý deň zahynú milióny ľudí a nič im nepomôže. Vydesení utečenci prenesú vírus na iné planéty a nákazu sa vám nepodarí zlikvidovať, aj keby ste zničili celé planéty. A nikomu ani na um nezíde, že toto všetko má na svedomí Zem. Keď im začne byť podozrivé, že práve Zemi sa nákaza vyhla, všeobecný rozvrat a zúfalstvo mimozemšťanov dosiahne už taký stupeň, že im bude všetko jedno.“

„A všetci zahynú?“ Ochromujúca hrôza ním ešte nestihla celkom preniknúť.

„Možno ani nie. Naša nová bakteriológia sa totiž rozvíjala všestranne. Podarilo sa vyvinúť aj protilátku, ako aj priemyselný spôsob jej výroby. Použila by sa v prípade, že by sa niektoré planéty vzdali bez boja. Pochopiteľne, nejaké zastrčené kúty galaxie možno uniknú pohrome, alebo niekde budú mať proti tomu vírusu vrodenú imunitu.“

Nasledovala chvíľa ticha a zdesený Arvardan ani prinajmenšom nezapochyboval, že počul čistú, ale hroznú pravdu, ktorá v okamihu vymazala predchádzajúci pomer síl dvadsaťpäť miliárd k jednej. Opäť zaznel tichý a ustatý Shektov hlas.

„Pravda, celá Zem takto nezmýšľa. Je len hŕstka vodcov, ktorých privádza do nepríčetnosti, že ich vláda Impéria takto ponižuje. Znenávideli každého, kto pochybuje, že Zem je predurčená vládnuť, a chcú sa pomstiť za každú cenu, a čo najkrutejšie…

A keď raz vojnu rozpútajú, Zem už nebude mať na výber. Veď čo inšie nám aj zostane? Ten strašný čin budeme musieť aj dokončiť.

Nemôžeme si dovoliť, aby časť galaxie prežila, a takto riskovať neskoršiu odvetu.

No aj keď som pozemšťan, predovšetkým som človek. Musia trilióny zahynúť kvôli miliónom? Musí zaniknúť celá galaktická civilizácia len pre krivdu, ktorá sa stala jednej planéte? A čo by sme tým získali? Moc v galaxii zostane aj naďalej otázkou potrebných surovinových zdrojov — a my tu už nijaké nemáme. Pozemšťania by azda aj mohli na jednu generáciu ovládnuť Trantor, ale z ich detí by už boli Trantorčania, ktorí by povýšenecky hľadeli na svojich príbuzných na Zemi.

A navyše, čo získa ľudstvo, ak tyraniu Impéria vystrieda tyrania Zeme? Nie, nie… Musí predsa byť nejaké východisko pre všetkých, nejaká cesta k spravodlivosti a slobode.“

Kostnatými rukami si zakryl tvár a začal sa pomaly knísať na stoličke.

Arvardan ho počúval ako omráčený. Zamrmlal: „Toto nie je zrada, pán doktor. Okamžite odchádzam do Himalájí. Guvernér mi iste uverí. Musí mi uveriť.“

Bolo počuť rýchle kroky, dvere sa otvorili a zjavila sa v nich Polina vystrašená tvár.

„Otec, idú sem nejakí muži.“

Doktor Shekt zbledol. „Rýchle, pán doktor, cez garáž!“ Prudko ho posotil. „Nech ide s vami aj Póla, o mňa sa nestarajte. Zdržím ich.“

Na chodbe ich však čakal muž v zelenej tunike. Na úzkych perách mu pohrával úsmev a v ruke nedbanlivo držal neuronický korbáč. Bolo počuť, ako sa na vchodové dvere zniesla spŕška úderov; dvere sa rozleteli a po dome sa rozľahol dupot nôh.

„Kto ste?“ spýtal sa Arvardan rázne v nádeji, že zastraší votrelca. Postavil sa pred Pólu.

„Ja?“ spýtal sa drsne muž v zelenej tunike. „Som iba ponížený služobník Jeho Excelencie premiéra.“ Podišiel dopredu. „Vidím, že som čakal až zbytočne dlho. Nič to. Hmm, máme tu aj dievča. To nebolo rozumné…“

„Som slobodný občan Impéria,“ začal Arvardan pevne, „a upozorňujem vás, že nemáte právo ma zadržať, a napokon ani vstúpiť do tohto domu — bez úradného povolenia.“

„Ja predstavujem,“ poklopkal sa tajomník po prsiach, „zákon a moc na tejto planéte. A onedlho budem mať v rukách moc v celej galaxii. Tak, a už vás máme všetkých — aj Schwartza.“

„Schwartza!“ vykríkli doktor Shekt s Polou spoločne.

„Vari vás to prekvapilo? No poďte, zavediem vás k nemu.“

Posledné, čo Arvardan vnímal, bol tajomníkov široký úsmev — a záblesk neuronického korbáča. Zaliala ho pálčivá bolesť a stratil vedomie.