14 Druhé stretnutie

ZA DVA MESIACE, KTORÉ UPLYNULI OD CHVÍLE, čo doktor Shekt synapsifikoval Jozefa Schwartza, sa fyzik veľmi zmenil. Ani nie tak telesne, hoci bol teraz ešte zhrbenej ši a pochudnutej-ší. Zmenilo sa jeho správanie — bol veľmi roztržitý a prestrašený. Žil veľmi uzavreto, so svojimi myšlienkami sa nezdôveroval ani najbližším spolupracovníkom a každý si všimol, že sa začal izolovať.

Iba Pole si sťažoval, čo ho ťaží, možno preto, že aj ona bola posledné dva mesiace nezvyčajne zamíknutá.

„Sledujú ma,“ hovorieval. „Niekedy to priam fyzicky cítim. Vieš, aký je to pocit?… V Ústave sa v ostatnom mesiaci vymenilo veľa pracovníkov a odišli práve tí, ktorých som mal rád a dôveroval im… Nemám pre seba ani minútu. Vždy sa pri mne niekto obšmieta. Ani len výsledky mi nedajú samému vyhodnotiť.“

A Póla ho raz ľutovala, niekedy sa mu zasa vysmievala a znova a znova ho upokojovala: „Ale prečo by to všetko robili, čo vlastne proti tebe majú? Veď ten experiment so Schwartzom nie je až taký strašný zločin. Za to by ťa jednoducho len zavolali na koberec.“

Obrátil k nej svoju zožltnutú a vychudnutú tvár a zašemotil: „Nenechajú ma žiť. Šesťdesiatka sa blíži, a oni ma nenechajú ďalej žiť.“

„Po tom všetkom, čo si vytvoril? Nezmysel!“

„Viem priveľa, Póla, a oni mi nedôverujú.“

„O čom vieš priveľa?“

V ten večer bol veľmi unavený a túžil zhodiť zo seba tú ťarchu. A tak jej to povedal. Najprv mu ani nechcela veriť, ale napokon sa jej zmocnila ochromujúca hrôza.

Na druhý deň zavolala vládny palác z verejného rádiotelefónu na druhom konci mesta. Na ústa si priložila vreckovku a pýtala si doktora Bela Arvardana.

Nebol tam. Azda by ho zastihla v Bonaire, vzdialenom desaťtisíc kilometrov, ale on svoj program nedodržiava veľmi úzkostlivo. Áno, očakávajú, že sa ešte vráti do Chica, ale nevedia kedy. Keby im povedala svoje meno, zavolajú jej, len čo sa im to podarí zistiť.

V tej chvíli položila slúchadlo a oprela sa lícom o sklenú stenu búdky, aby si ochladila tvár. Oči sa jej naplnili slzami sklamania.

Blázon! Ja blázon!

Vtedy jej pomohol z kaše, a ona ho napokon roztrpčeného poslala preč. Kvôli nej riskoval šľahnutie neuronickým korbáčom a všetky možné nepríjemnosti, len aby uhájil dôstojnosť malej pozem-šťanky pred Prišelcom, a ona sa mu takto odvďačila.

Sto kreditov, ktoré mu poslala na druhý deň ráno do vládneho paláca, jej prišlo späť bez komentára. Potom ho chcela vyhľadať a ospravedlniť sa mu, ale nemala odvahu. Ako by sa dostala do vládneho paláca, keď tam smeli len Prišelci? Veď ho vlastne nikdy ani poriadne nevidela.

A teraz… Nedbala by ísť aj do paláca samého guvernéra, len aby…

Len on im môže pomôcť. On, Prišelec, ktorý sa so všetkými pozemšťanmi rozpráva ako rovný s rovným. Nikdy by jej ani na um nezišlo, že je Prišelec, keby jej to sám nepovedal. Je taký urastený a sebaistý. Určite bude vedieť, čo robiť.

A niekto to musí vedieť, lebo inak hrozí zánik celej galaxii.

Pravda, veľa mimozemšťanov by si inšie ani nezaslúžilo — ale aby na to doplatili všetci? Ženy, deti, starí, chorí? Aj prívetiví a dobrosrdeční ako Arvardan? Aj takí, čo nikdy o Zemi ani nepočuli? Napokon, všetci sú ľudia. Takáto hrôzostrašná pomsta by navždy utopila akúkoľvek spravodlivosť, ktorej sa Zem dožaduje, v nesmiernom mori krvi a hnijúcich mŕtvol.

A vtedy sa ako zázrakom ohlásil na návštevu Arvardan. Doktor Shekt pokrútil hlavou. „Nemôžem mu to povedať.“

„Musíš,“ nástojila Póla vášnivo.

„Tu? Vylúčené. To by bol koniec nás obidvoch.“

„Tak ho pošli preč. Ja to zariadim.“

Srdce jej priam poskakovalo od radosti. Prirodzene, teší sa len preto, že sa jej naskytuje možnosť zachrániť nespočítateľné miliardy ľudí. Spomenula si na jeho široký žiarivý úsmev. Spomenula si, ako chladnokrvne donútil plukovníka imperiálnej posádky, aby sa jej zdvorilo uklonil a ospravedlnil — jej, pozemšťanke, a ona mu láskavo prepáčila.

Bel Arvardan zvládne hocičo!

Arvardan pochopiteľne o tomto všetkom nič nevedel. Shektovo správanie si mohol vysvetľovať len ako prejav čudnej a nepochopiteľnej nevraživosti, s akou sa už na Zemi často stretol.

Cítil, ako ho v prázdnej predsieni Shektovej kancelárie zalieva zlosť. Zrejme je tu nevítaný hosť.

Starostlivo vyberal slová. „Nikdy by mi ani na um nezišlo obťažovať vás svojou návštevou, pán doktor, keby som sa výlučne z odborného hľadiska nezaujímal o váš synapsiŕikátor. Počul som, že na rozdiel od väčšiny pozemšťanov nie ste nepriateľsky naladený k ostatným obyvateľom galaxie.“

Akiste sa nevhodne vyjadril, lebo doktor Shekt ho hneď prerušil. „Nech už vám o mne rozprával ktokoľvek, myslím, že ste nesprávne informovaný. Neprechovávam k nikomu nijaké veľké sympatie, ani antipatie. Som jednoducho pozemšťan…“

Arvardan zovrel pery a odvrátil sa.

„Pochopte, pán doktor,“ začul za sebou náhlivé, pridusené slová, „mrzí ma, ak to pokladáte za nezdvorilosť, ale naozaj nemôžem…“

„Chápem,“ povedal archeológ chladne, hoci vlastne nechápal nič. „Do videnia.“

Doktor Shekt sa stiesnene usmial. „Mám taký nával práce…“

„Ani ja nemám času nazvyš, pán doktor.“

Vykročil k dverám a v duchu preklínal všetkých pozemšťanov, v pamäti sa mu mimovoľne vynárali všetky príslovia, ktoré kedysi počul na svojej rodnej planéte: „Zdvorilosť na Zemi je zriedkavá ako voda v púšti“ alebo „Pozemšťan je štedrý, ak ho to nič nestojí, a daruje len to, čo nepotrebuje.“

Rukou už preťal lúč fotobunky, čo otvára vchodové dvere, keď za sebou začul šuchot náhlivých krokov a niekto mu čosi varovne zašepkal do ucha. V dlani zacítil akýsi papierik, a keď sa obzrel, zbadal za rohom miznúť postavu v červenom.

Papierik rozbalil až v prenajatom vozidle. Bolo na ňom načarbané:

„Dnes večer o ôsmej pri Veľkom divadle. Všímajte si, či vás nesledujú.“

Zlostne sa zamračil a ešte päť ráz si prečítal papierik. Potom si ho dôkladne poprezeral, akoby očakával, že sa zjaví nejaký odkaz napísaný neviditeľným atramentom. Nevdojak sa obzrel. Ulica bola prázdna. Zdvihol ruku, aby hlúpy odkaz vyhodil z okienka, ale potom si to rozmyslel a vopchal papierik do vrecka.

Keby bol mal v ten večer nejaký program, zo schôdzky by nebolo nič, a možno by to znamenalo zároveň záhubu približne trilióna ľudí. Ale práve v ten večer bol voľný.

A okrem toho mu zišlo na um, či mu náhodou ten lístoček ne-podstrčila…

O ôsmej večer sa v aute pomaly blížil v hustom prúde k Veľkému divadlu. Náhodný okoloidúci, ktorého sa spytoval na cestu, si ho podozrievavo premeral (ani jeden pozemšťan sa zrejme nikdy nezbaví tej večnej podozrievavosti) a krátko odvetil: „Choďte za tamtými autami.“

Zdalo sa, že naozaj všetci idú do Veľkého divadla, lebo autá jedno za druhým mizli v širokom vchode do podzemnej garáže. Vybočil z radu a obišiel Veľké divadlo; čakal, ani sám nevedel načo.

Z chodníka zrazu priskočila štíhla postava a naklonila sa k bočnému okienku. Zarazene na ňu pozrel, ale neznáma medzitým otvorila dvere a vkĺzla dnu.

„Prepáčte,“ povedal Arvardan, „ale…“

„Psst!“ Postava sa schúlila na sedadle, aby ju nebolo vidieť. „Sledovali vás?“

„A mali ma azda sledovať?“

„Teraz niet času na žarty. Choďte stále rovno, a keď vám poviem, odbočíte… Preboha, na čo čakáte?“

Ten hlas mu bol povedomý. Kapucňa jej skĺzla na plecia a zjavili sa svetlohnedé vlasy. Uprela naňho tmavé oči.

„Mali by sme radšej ísť,“ povedala potichu.

Pohli sa a najbližšiu štvrťhodinu mu len stručne prikazovala, kadiaľ má ísť. Ukradomky si ju prezeral a s náhlou radosťou si uvedomil, že je oveľa krajšia, ako si ju uchoval v pamäti. Čudné, teraz k nej nepociťoval ani stopu nevraživosti.

Zastali na kraji obytnej štvrte, kde nebolo živej duše. Dievčina sa najprv poobzerala a potom mu pokývla, aby šiel ďalej; po príjazdovej ceste sa dostali do garáže.

Dvere garáže sa za nimi zavreli a ich tváre osvetľovala iba lampička v aute.

Póla teraz naňho vážne pozrela a povedala: „Pán doktor, prepáčte, ale nemala som inú možnosť, ako sa s vami nerušene porozprávať. Viem, že si to už viac u vás nemôžem pokaziť…“

„Nerozprávajte takto, to si len namýšľate,“ prerušil ju rozpačito.

„Ale nenamýšľam. Dobre si uvedomujem, ako nízko a bezcitne som sa k vám vtedy správala. Nenachádzam slová, ktorými by som sa dostatočne ospravedlnila…“

„Prosím vás, nehovorme už o tom.“ Odvrátil tvár. „Aj ja som sa mohol správať diplomatickej šie.“

„Nuž…“ Póla sa na chvíľku odmlčala, aby sa aspoň trochu u-pokojila. „Ale kvôli tomu som vás sem nepriviedla. Vy ste totiž jediný Prišelec, ktorý vie byť šľachetný a láskavý — a preto potrebujem vašu pomoc.“

Arvardanom prenikla mrazivá bolesť. Tak kvôli tomu celé to divadlo? „Áno?“ spýtal sa chladne.

„Nie!“ vykríkla. „Nejde o mňa, pán doktor. Ide o celú galaxiu. Pre seba nechcem nič. Nič!“

„A o čo ide?“

„V prvom rade by som vás chcela požiadať… nevšimla som si síce, či nás niekto sleduje, ale ak začujete nejaký podozrivý zvuk, mali by ste… mali by ste…“ sklopila oči „ma objať a… veď viete.“

Prikývol a sucho povedal: „Myslím, že mi to nebude robiť nijaké problémy. A musíme vôbec čakať na nejaké zvuky?“

Póla sa začervenala. „Prosím vás, nežartujte, ani si nesprávne nevysvetľujte moje pohnútky. Iba takto môžeme odvrátiť podozrenie od našich ozajstných zámerov. To bude najpresvedčivejšie.“

„Naozaj je situácia taká vážna?“ spýtal sa Arvardan potichu.

Zvedavo sa na ňu zahľadel. Vyzerá tak detsky a je taká zraniteľná. Svojím spôsobom to pokladal za nespravodlivosť. Nikdy v živote totiž nekonal nelogicky. Bol na to hrdý. Často pociťoval silné emócie, ale vždy ich vedel ovládať a potlačiť. A tu, len preto, že to dievčatko vyzerá také bezmocné, pociťuje celkom nevysvetliteľnú túžbu chrániť ju.

„Veľmi vážne,“ odpovedala. „Chcem vám čosi oznámiť a viem, že mi spočiatku ani neuveríte. Ale mali by ste sa j o to aspoň pokúsiť. Poviem vám čistú pravdu. A veľmi si želám, aby ste moje slová správne pochopili a pridali sa na našu stranu. Sľúbte mi, že sa o to pokúsite. Venujte mi pätnásť minút. Keď uplynie tento čas a usúdite, že vás klamem, alebo si nebudete chcieť páliť prsty, môžete odísť, a tým sa to skončí.“

„Pätnásť minút?“ Pery sa mu mimovoľne zvlnili úsmevom, sňal si z ruky hodinky a položil ich pred seba. „Dobre.“

Zložila si ruky do lona a uprene sa zahľadela pred seba, na bielu stenu garáže.

Zamyslene pozoroval hladkú, mäkkú krivku jej brady, ktorá nezodpovedala rozhodnosti, do akej sa teraz nútila, rovný štíhly nos a zvláštne, pôvabné sfarbenie pokožky, charakteristické pre pozemšťanov.

Zbadal, že ho kútikom oka sleduje. Náhlivo odvrátila pohľad.

„Tak o čo ide?“ spýtal sa.

Obrátila sa k nemu a zahryzla si do dolnej pery. „Obzerala som si vás.“

„Áno, všimol som si. Mám vari na nose sadzu?“

„Ale nie.“ Trochu sa pousmiala, po prvý raz, čo si k nemu prisadla. Uvedomil si, že priam dychtivo vníma všetky detaily jej zjavu: zakaždým, keď potriasla hlavou, vlasy sa jej mäkko zavlnili. „Lenže stále mi vŕta v hlave — od toho večera — prečo nenosíte ten ochranný odev, keď ste Prišelec. To ma pomýlilo. Prišelci zväčša vyzerajú ako vrece zemiakov.“

„A ja nie?“

„Ale kdeže,“ a tu jej odrazu v hlase zaznel neskrývaný obdiv, „vy vyzeráte… ako dáka antická mramorová socha, ibaže ste živý a plný energie. Prepáčte, že som taká prostoreká.“

„Nazdávate sa, že vás pokladám za obyčajnú pozemšťanku, ktorá nevie, čo sa patrí. To si radšej hneď vyhoďte z hlavy, lebo inak nebudeme priatelia. Ja tým poverám o zvýšenej rádioaktivite neverím. Mám zmeranú tunajšiu atmosferickú rádioaktivitu a robili sme aj laboratórne pokusy na zvieratách. Som presvedčený, že za normálnych podmienok by mi tunajšie rádioaktívne žiarenie nemalo uškodiť. Som tu už dva mesiace a necítim nijaké chorobné príznaky. Vlasy mi nevypadávajú,'“ a poťahal sa za ne, „a ani žalúdok nemám scvrknutý. A dúfam, že som sa nestal neplodný, hoci musím priznať, že v tomto smere som podnikol určité bezpečnostné opatrenia. Ale ochranné spodky mi aspoň nevidieť, no nie?“

Povedal to s celkom vážnym výrazom tváre a ona sa znova usmiala. „Zdáte sa mi trochu pojašený,“ povedala.

„Naozaj? Neverili by ste, koľko veľmi inteligentných a známych archeológov tvrdí to isté — a navyše v siahodlhých prejavoch.“

„Máte záujem ma ešte počúvať? Pätnásť minút už uplynulo.“

„Čo myslíte?“

„Nuž, asi máte. Keby ste nemali, nesedeli by ste tu po tom všetkom, ako som sa k vám správala.“

„Zdá sa vám, že sa musím veľmi premáhať, aby som tu s vami sedel?“ spýtal sa mäkko. „Ak áno, tak sa mýlite… Viete, Póla, také pekné dievča, ako ste vy, som v živote ešte nestretol.“

Vrhla naňho zarazený pohľad a v očiach sa jej zjavil úľak. „Prosím vás, nie. O to mi predsa vôbec nejde. Vy si to nesprávne vysvetľujete.“

„Ale nie, Póla. Povedzte mi, čo vás trápi. Nech mi poviete čokoľvek, uverím vám a pomôžem vám.“ Pocítila príval sebadôvery. V tej chvíli by sa bol bez váhania podujal zosadiť samého Imperátora. Ešte nikdy nebol zaľúbený… v tej chvíli sa zarazil. To slovo preňho doteraz nič neznamenalo.

Zaľúbený? A do pozemšťanky?

„Rozprávali ste sa s mojím otcom, pán doktor?“

„Doktor Shekt je váš otec?… Prosím vás, volajte ma Bel. Ja vám budem hovoriť Póla.“

„Keď tak chcete, pokúsim sa. Myslím, že ste sa naňho poriadne nahnevali.“

„Nebol ku mne ktovieako zdvorilý.“

„Ani nemohol. Ustavične ho sledujú. Už vopred sme sa dohodli, že vás odbije a ja vás potom zavediem sem. Toto je totiž náš dom… Viete…“ hlas jej prešiel do napätého šepotu, „Zem sa chystá povstať.“

Arvardan nevedel potlačiť pobavený úsmev.

„Ale čo!“ zvolal a naširoko roztvoril oči. „Celá?“

Pólu to nahnevalo. „Nevysmievajte sa mi. Sľúbili ste, že ma vypočujete a že mi uveríte. Zem sa chystá povstať a je to veľmi vážne, lebo môže zničiť celé Impérium.“

„To že by vedeli?“ Arvardan sa tentoraz ovládol a nerozosmial sa. Zhovievavo sa spýtal: „Póla, vyznáte sa trochu v galaktografii?“

„Ako všetci, pán učiteľ, a čo tým chcete povedať?“

„Naša galaxia zaberá priestor niekoľkých miliónov kubických svetelných rokov. Je v nej dvesto miliónov osídlených planét s celkovým počtom asi päťsto kvadriliónov ľudí. Mám pravdu?“

„Azda áno, keď to vravíte vy.“

„Verte mi, je to tak. A na druhej strane stojí Zem, malá planéta s dvadsiatimi miliónmi obyvateľov a nulovými zdrojmi. Inými slovami, na jedného obyvateľa Zeme pripadá dvadsaťpäť miliárd ostatných obyvateľov galaxie. Povedzte, aké vyhliadky môže mať Zem pri pomere jedna ku dvadsiatim piatim miliardám?“

Chvíľu sa zdalo, že dievča naozaj začalo pochybovať, no vzápätí naňho odhodlane pozrelo. „Bel,“ povedala vážne, „na to by vám vedel odpovedať môj otec. Najdôležitejšie fakty mi neprezradil, lebo sa bál, že by ma tým dostal do nebezpečenstva. Ale ak teraz pôjdete so mnou, vysvetlí vám to. Naznačil mi, že Zem objavila spôsob, ako zničiť všetok život na okolitých planétach, a on sa určite nemýli. Nikdy sa nemýli.“

Líca jej zružoveli od horlivosti, s akou ho presviedčala, a Arvardan zatúžil dotknúť sa ich. (Je to možné, že keď sa jej prvý raz dotkol, zostal zhrozený? Čo sa s ním robí?)

„Je už desať preč?“ spýtala sa Póla.

„Áno,“ odvetil.

„Tak už by mal byť doma — ak ho, pravda, nezatkli.“ Poobzera-la sa a mimovoľne sa zachvela. „Odtiaľto z garáže sa dostaneme rovno do domu; poďte za mnou…“

Položila ruku na kľučku dverí a odrazu stuhla. Priškrtené zašepkala: „Ktosi ide… chytro…“

Viac nestačila povedať, lebo Arvardan si pohotovo spomenul na inštrukcie, ktoré mu dala. Vášnivo ju objal a zacítil v náručí jej teplé, pružné telo. Jej pery mali nekonečne sladkú príchuť…

Spočiatku si div oči nevyočil, čo dával pozor, či nezazrie záblesk svetla alebo nezačuje kroky, no potom ho celkom premohlo vzrušenie a v ušiach mu znelo iba búšenie vlastného srdca.

Odtiahla pery, no on sa k nej opäť dychtivo naklonil a našiel ich. Tuho ju zovrel a ona sa k nemu odovzdane pritisla; cítil, ako im srdcia búšia v rovnakom rytme.

Až po chvíli ju pustil, ale ich líca sa naďalej dotýkali.

Arvardan nebol nikdy zaľúbený; tentoraz ho táto myšlienka nijako nezarazila.

No a čo? Pozemšťanka sem, pozemšťanka tam, v celej galaxii sa jej nijaká nevyrovná.

Natešene, zasnene povedal: „To bol iba nejaký šuchot zvonku.“

„Nebol,“ zašepkala. „Ja som si to len vymyslela.“

Pozrel jej do tváre, ale nesklopila oči. „Ty čertica. To hovoríš vážne?“

Oči jej zažiarili. „Chcela som, aby si ma bozkal. Vôbec ma to nemrzí.“

„Myslíš, že mňa áno? Bozkaj ma ešte, teraz zasa ja chcem.“

Po dlhej chvíli sa odrazu vymanila a cudnými, pôvabnými pohybmi si začala upravovať vlasy a golier šiat. „Radšej už poďme. Zhasni svetlá auta. Mám baterku.“

Vystúpil z auta a kráčal za slabým svetielkom baterky, v ktorom sa črtali len nezreteľné obrysy jej postavy.

„Radšej sa ma chyť,“ povedala. „Pôjdeme hore schodmi.“

Zašepkal jej: „Ľúbim ťa, Póla.“ Vyslovovalo sa mu to tak prirodzene, a znelo to presvedčivo. Zopakoval to. „Ľúbim ťa, Póla.“

„Veď ma vôbec nepoznáš,“ namietla potichu.

„Poznám ťa celý život, prisahám! Celý život! Póla, po tieto dva mesiace som ustavične rozmýšľal a sníval len o tebe. Prisahám.“

„Som len pozemšťanka, pane.“

„Tak budem pozemšťan aj ja. Presvedč sa!“

Prinútil ju zastať a nežne jej zdvihol ruku s baterkou; svetlo dopadlo na jej zrumenenú, uslzenú tvár. „Prečo plačeš?“

„Keď vám otec oznámi, čo sa chystá, nebudete už môcť ľúbiť pozemšťanku.“

„Najprv sa presvedč.“