13 Washennské intrigy

BUDOVY A POZEMKY UNIVERZITY BRATSTVA vo Washenne pôsobia dojmom nezvyčajnej dôstojnosti. Vládne tu ovzdušie prísnej disciplíny a rovnako vážne sa tvária aj hlúčiky študentov z mladších ročníkov, ktorí sa večer prechádzajú pod stromami na štvorcovom nádvorí, kde je vstup povolený len členom Bratstva. Občas po trávniku prejde niektorý z členov predstavenstva v zelenej tunike, blahosklonne odpovedajúc na pozdravy.

A raz za čas sa tu dokonca zjaví aj sám premiér.

Dnes sem však takmer dobehol, celý zadychčaný, vôbec si nevšímal úctivé pozdravy okoloidúcich, ba bolo mu ľahostajné, že naňho prekvapene pozerajú a potom si so zdvihnutým obočím vymieňajú veľavýznamne pohľady.

Bočným vchodom vošiel do Zákonodarného zhromaždenia a tu sa už, nedbajúc na nič, rozbehol po prázdnej chodbe, kde sa jeho kroky hlasno ozývali. Zabúchal na dvere, ktoré sa otvorili, a premiér vrazil dnu.

Jeho tajomník sedel za malým jednoduchým pracovným stolom a ledva zdvihol hlavu od miniatúrneho televízora, ktorý pozorne počúval a zároveň kĺzal očami po hŕbe akýchsi úradných listín, čo mal pred sebou.

Premiér udrel päsťou na stôl. „Čo to má znamenať? Čo sa vlastne robí?“

Tajomník po ňom chladne blysol očami a odsunul televízor nabok. „Úctivo vás zdravím, Vaša Excelencia.“

„To si môžete odpustiť!“ odsekol premiér netrpezlivo. „Chcem vedieť, čo sa robí.“

„Slovom, ten človek nám ušiel.“

„Ide o toho muža, ktorého Shekt synapsifikoval, toho Prišelca, toho špióna, toho z farmy neďaleko Chica…“

Iste by si bol v rozrušení vymyslel množstvo ďalších prívlastkov, keby ho tajomník nebol ľahostajne prerušil: „Veru o toho.“

„Prečo ste mi to neohlásili? Prečo ma nikdy o ničom neinformujete?“

„Bolo treba okamžite konať, a vy ste boli práve zaneprázdnený. Dovolil som si teda rozhodnúť za vás, podlá svojho najlepšieho svedomia.“

„Áno, vy beriete ohľady na moju zaneprázdnenosť len vtedy, keď chcete rozhodovať bezo mňa. Ale už to viac nestrpím. Nedovolím, aby ste ma obchádzali a robili si za mojím chrbtom, čo chcete. Nie…“

„Nezdržujme sa zbytočne,“ povedal tajomník pokojne a premiér, ktorý už takmer kričal, razom stíchol.

Odkašlal si, potom rozpačito otáľal a napokon sa krotko spýtal:

„Viete nejaké podrobnosti, Balkis?“

„Takmer nijaké. Po dvoch mesiacoch trpezlivého sledovania, ktoré neprinieslo nijaké ovocie, Schwartz odrazu zmizol.“

„A to už ako?“

„Podrobnosti ešte nevieme, ale tu sú ďalšie fakty. Náš agent Natter sa nám dnes v noci ani raz neozval hoci to bolo vopred dohodnuté. Jeho spolupracovníci ho začali hľadať pozdĺž autostrády do Chica. Na svitaní ho našli mŕtveho v jarku pri autostráde.“

Premiér zbledol. „Ten Prišelec ho zabil?“

„Vyzerá to tak, hoci sa to nedá s istotou tvrdiť. Nevideli sme nijaké stopy násilia, iba na tvári mal výraz smrteľnej agónie. Prirodzene, nariadil som pitvu. Možno práve v tej najnešťastnejšej chvíli dostal infarkt.“

„To by bola priam neuveriteľná náhoda.“

„Tiež si myslím,“ zaznela pokojná odpoveď, „ale ak ho zabil Schwartz, nasledujúce udalosti sú ešte záhadnejšie. Rozumiete, Vaša Excelencia, z našich predchádzajúcich analýz jasne vyplývalo, že Schwartz zamieri do Chica, aby sa stretol so Shektom, napokon aj Nattera našli mŕtveho pri autostráde na úseku medzi Marenovou farmou a Chicom. Tak sme vyhlásili pred tromi hodinami celomestské pátranie a podarilo sa nám ho chytiť.“

„Schwartza?“ vykríkol premiér neveriaco.

„Isteže.“

„Ale prečo ste mi to nepovedali hneď?“

Balkis pokrčil plecami. „Vaša Excelencia, čakajú nás dôležitejšie veci. Ako som povedal, Schwartz je v našich rukách. Chytili sme ho veľmi rýchlo a bez problémov a práve to mi akosi nejde dokopy s Natterovou smrťou. Ako by niekto mohol byť taký prefíkaný, že by odhalil a zabil Nattera — veľmi schopného agenta — a zároveň taký hlúpy, že by hneď na druhé ráno prišiel do Chica a celkom otvorene sa zaujímal o miesto v továrni?“

„To že urobil?“

„Presne to… Sú dve možnosti. Buď stihol Shekta alebo Arvar-dana dajako informovať, a teraz sa dal chytiť, aby odpútal našu pozornosť, alebo sú do hry zapletení aj ďalší agenti, ktorých sme zatiaľ neodhalili a ktorých takto kryje. Tak či onak, nesmieme sa dať ukolísať.“

„Neviem, čo robiť,“ vzdychol si premiér bezmocne a pekná tvár sa mu ustarostené zachmúrila. „Na mňa je to priveľmi zamotané.“

Balkis sa usmial s neskrývaným pohŕdaním a povedal: „O štyri hodiny máte prijať profesora Bela Arvardana.“

„Naozaj? Ale prečo? Ako ho mám odbiť? Nechcem sa s ním stretnúť.“

„Len pokojne. Musíte ho prijať, Vaša Excelencia. Keďže onedlho má sem doraziť celá jeho fiktívna archeologická výprava, je prirodzené, že pokračuje vo svojej hre a príde vás požiadať o oficiálne povolenie preskúmať zakázané územia. Ennius nás varoval, aké má úmysly, a určite dobre pozná všetky podrobnosti tejto frašky. Dúfam, že ho ľahko odbijete nezáväznými rečičkami a pretvárku mu oplatíte pretvárkou.“

Premiér kývol. „Nuž, pokúsim sa.“

Bel Arvardan prišiel privčas, a tak si chvíľu obzeral budovu. Človeku, ktorý dobre pozná architektonické výtvory celej galaxie, sa univerzita Bratstva zdala iba fádnym hranatým žulovým objektom, postaveným v archaickom štýle. Archeológ však mohol z jeho pochmúrnych, až zlovestne strohých tvarov vyčítať, že je dôstojným stánkom pochmúrneho, až zlovestne strohého učenia. Jednoduchosťou akoby symbolizovala spätosť s dávnou minulosťou.

Arvardanove myšlienky sa opäť rozutekali. Dvojmesačná cesta po západnej zemeguli mu vlastne nepriniesla nič potešujúce. Všetko sa zbabralo hneď v prvý deň. Opäť sa ponoril do spomienok na ten prvý deň v Chicu.

Vzápätí sa v duchu nazlostené zahriakol. Bola to nevychovaná a neslýchané nevďačná primitívna pozemšťanka. Prečo by sa mal cítiť vinný? A predsa…

Možno mal s väčším pochopením znášať jej šok, keď zistila, že je Prišelec, taký istý ako dôstojník, ktorý ju urazil a ktorý na svoju arogantnosť napokon doplatil zlomenou rukou. Ako môže vedieť, čo všetko už vytrpela od Prišelcov? A znezrady prišla na to, že aj on patrí k nim.

Možno mal mať viac trpezlivosti… Prečo sa tak náhlil s rozlúčkou? Veď ani nevie, ako sa volá. Akási Póla. Čudné! Veď má dobrú pamäť. Alebo chce podvedome zabudnúť?

To by bolo asi najmúdrejšie. Zabudnúť! Napokon, na čo má spomínať? Na jednu pozemšťanku. Obyčajnú pozemšťanku.

Je zdravotnou sestrou v akejsi nemocnici. Povedzme, že by sa pokúsil nájsť tú nemocnicu. Vtedy v noci, keď sa rozlúčili, vnímal iba jej nejasné obrysy, ale všetko sa to odohralo zrejme v blízkosti tohojedlomatu.

Keď sa pristihol, nad čím uvažuje, opäť mal na seba zlosť. Čo je pomätený? Čo by z toho mal? Ide len o pozemšťanku. Síce peknú, milú, zvodnú…

Ale pozemšťanku!

Vošiel premiér a Arvardan sa v duchu potešil. Aspoň ho vyslobodil zo spomienok na Chico. V hĺbke duše však vedel, že spomienky sa nedajú vymazať. Dobiedzali ustavične.

Premiér mal nové lesklé šaty. Na tvári ani stopy po neistote či starostiach.

Rozhovor prebiehal naozaj v priateľskom duchu. Arvardan si dal záležať, aby tlmočil premiéroví a všetkým pozemšťanom pozdravy od popredných štátnikov Impéria. Premiér zasa vybranými slovami vyjadril vďačnosť, ktorú pociťuje celá Zem k veľkodušnej a osvietenej imperiálnej politike.

Arvardan vysvetľoval premiéroví prínos archeológie pre rozvoj imperiálnej filozofie, ktorá dospela k záveru, že všetci ľudia vo všetkých svetoch galaxie sú bratia: premiér s ním zdvorilo súhlasil a podotkol, že Zem je už dlho ukážkovým príkladom planéty, kde by ostatná galaxia mohla uviesť teóriu do praxe, a vyjadril nádej, že sa tak onedlho stane.

Arvardan sa pousmial a povedal: „A práve z tohto dôvodu som vás požiadal o audienciu, Vaša Excelencia. Rozdiely medzi Zemou a niektorými susednými imperiálnymi dŕžavami sú pravdepodobne zväčša v spôsobe myslenia. Ale aj tak by sa dalo odstrániť mnoho trecích plôch, keby sme dokázali, že pozemšťania sa rasovo nelíšia od ostatných obyvateľov galaxie.“

„A ako by ste si to predstavovali, pán doktor?“

„To sa nedá tak jednoducho vysvetliť. Ako Vaša Excelencia iste dobre vie, v archeologickej vede sa postupom času vyvinuli dva hlavné smery, zvyčajne nazývané migračná teória a expanzná teória.“

„Mám o nich akú-takú laickú predstavu.“

„Výborne. Migračná teória vychádza z predpokladu, že rozličné druhy ľudských rás, ktoré sa vyvinuli celkom nezávisle od seba, sa navzájom premiešali hneď v ranom období primitívneho medziplanetárneho cestovania, o ktorom sa nezachovali takmer nijaké záznamy. Takáto koncepcia je nevyhnutná, ak má vysvetliť, prečo sa všetci ľudia navzájom ponášajú.“

„Áno,“ prisvedčil premiér sucho, „a takáto koncepcia si zároveň vyžaduje, aby vývinom vzniklo nezávisle od seba niekoľko sto alebo niekoľko tisíc bytostí viac-menej ľudského typu, biologicky a chemicky si takých podobných, že sa môžu navzájom rozmnožovať.“

„Výborne,“ prisvedčil Arvardan spokojne. „Dotkli ste sa naj-háklivejšieho bodu tejto teórie. Väčšina archeológov túto slabinu jednoducho ignoruje a tvrdohlavo sa pridŕža migračnej teórie, z ktorej vyplýva aj možnosť, že v niektorých vzdialených kútoch galaxie existujú ľudské rasy, ktoré sa na migrácii nezúčastňovali a trochu sa odlišujú…“

„Máte na mysli Zem,“ poznamenal premiér.

„Zem sa uvádza ako príklad. Naproti tomu expanzná teória…“

„Predpokladá, že sme všetci potomkami ľudstva pôvodne obývajúceho len jednu planétu.“

„Správne.“

„Na základe niektorých našich historických dokumentov,“ povedal premiér, „ktoré sú pre nás posvätné a nesmú sa dostať do rúk Prišelcom, sú moji spoluobčania presvedčení, že kolískou všetkého ľudstva vo vesmíre bola práve Zem.“

„Ja sa s týmto názorom stotožňujem, a preto vás žiadam o pomoc, aby sme to dokázali celej galaxii.“

„Ste veľký optimista. Z čoho vychádzate?“

„Vaša Excelencia, som presvedčený, že v určitých oblastiach Zeme, ktoré sú nateraz na nešťastie postihnuté rádioaktívnym žiarením, by sa dalo objaviť množstvo primitívnych artefaktov a zvyškov budov. Vek týchto nálezov sa dá presne určiť rádiokarbóno-vou metódou…“

Premiér energicky pokrútil hlavou. „To neprichádza do úvahy.“

„Ale prečo?“ spýtal sa Arvardan prekvapene.

„Po prvé,“ začal premiér mierne, „čo by sa tým zmenilo? Keby ste aj dokázali celej galaxii, že pred miliónmi rokov boli všetci pozemšťanmi, komu by na tom záležalo? Napokon, pred miliardou rokov sme ešte všetci boli opicami, a predsa dnešné opice nemajú s nami nič spoločné.“

„Ale, Vaša Excelencia, tá analógia nie je celkom logická.“

„Nemáte pravdu. Vari je také nelogické predpokladať, že pozemšťania sa počas dlhej izolácie a pod vplyvom ustavičného rádioaktívneho žiarenia zmenili na celkom inú rasu, odlišnú od svojich predkov, ktorí sa presídlili na iné planéty?“

Arvardan si zahryzol do pery a váhavo odpovedal: „Presne takéto argumenty by použili vaši odporcovia.“

„Lebo si kladiem otázku, čo budú vravieť naši odporcovia. Takže napokon sa vám takto podarí ešte väčšmi rozdúchať nenávisť proti nám.“

„Lenže,“ namietol Arvardan, „ide aj o vedecké poznanie pravdy, o záujmy vedy…“

Premiér vážne prikývol. „Naozaj ľutujem, že vám nemôžem vyhovieť. Rozprávam sa teraz s vami ako rovnocenný občan Impéria. Osobne by som vám rád pomohol, ale moji spoluobčania sú svojhla-vá a pyšná rasa, ktorá sa v priebehu stáročí definitívne uzavrela do seba vzhľadom na — hm — poľutovaniahodný postoj, aký k nim zaujali v ostatných častiach galaxie. Majú svoje určité tabu, určité zaužívané Nariadenia, ktoré nemôžem porušiť ani ja.“

„A tie rádioaktívne územia…“

„Patria medzi najprísnejšie tabu. Hoci by som vám osobne rád vydal povolenie na ich prieskum, vyvolalo by to iba nepokoje a vzbury, pri ktorých by hrozilo nebezpečenstvo všetkým členom vašej expedície, a napokon by museli disciplinárne zasiahnuť aj imperiálne posádky. Keby som to dovolil, spreneveril by som sa svojmu poslaniu a sklamal by som dôveru svojho ľudu.“

„Som ochotný pristúpiť na všetky vaše požiadavky. Ak chcete, môžete so mnou poslať vašich úradníkov… Prirodzene, všetko, čo budem chcieť publikovať, prekonzultujem vopred s vami.“

„Znie to povzbudivo,“ povedal premiér. „Je to veľmi zaujímavá myšlienka. Preceňujete však moju moc, aj keby sme nebrali do úvahy nálady obyvateľstva. Nie som neobmedzený vládca. Moja právomoc je v skutočnosti striktne vymedzená a pred vydaním každého rozhodnutia sa o ňom rokuje v predstavenstve Bratstva strážcov tradícií.“

Arvardan potriasol hlavou. „To je skutočne veľmi nepríjemné. Guvernér ma upozornil, že to nebude jednoduché, ale dúfal som, že… Kedy budete môcť konzultovať so svojím legislatívnym orgánom, Vaša Excelencia?“

„Predstavenstvo Bratstva strážcov tradícií sa zíde o tri dni. Nie je v mojej moci zmeniť program rokovania, takže vaša žiadosť príde na pretras zrejme neskôr. Povedzme tak o týždeň.“

Arvardan roztržito prikývol. „Nuž, hádam to bude stačiť… Mimochodom, Vaša Excelencia…“

„Prosím?“

„Tu na Zemi žije vedec, s ktorým by som sa rád stretol. Istý doktor Shekt z Chica. Keď som bol teraz v Chicu, nestačil som ho navštíviť a rád by som tú chybu napravil. Určite je veľmi zaneprázdnený, a tak by som vás chcel poprosiť, aby ste mi dali nejaké odporúčanie.“

Premiér sa očividne zarazil a chvíľku mlčal. Potom sa spýtal: „Povedali by ste mi účel vašej návštevy?“

„Ale isteže. Čítal som, že vyvinul akýsi nový prístroj, nazýva sa tuším synapsifikátor. Prístroj umožňuje ovplyvňovať neuroche-mické procesy v mozgovom tkanive a azda by som ho mohol využiť pri svojej ďalšej práci. Viete, zaoberám sa aj systémom zatriedenia jednotlivcov do skupín podľa encefalograŕických kriviek čiže mozgových bioprúdov.“

„Hmm… Čosi som o tom prístroji počul. Myslím, že nakoniec nefungoval.“

„Možno nie, ale Shekt by mi iste vedel poradiť.“ „Chápem. Okamžite vám dám pripraviť odporúčanie. Prirodzene, neplatí pre vstup do zakázaných území.“

„Pochopiteľne, Vaša Excelencia.“ Arvardan vstal. „Ďakujem vám za láskavosť a pochopenie a zostáva mi len dúfať, že predstavenstvo Bratstva bude mať pre moje zámery pochopenie.“

Len čo Arvardan vyšiel, vstúpil tajomník. Pery mu skrivil charakteristický zlostný úškľabok.

„Výborne,“ povedal. „Zvládli ste to výborne, Vaša Excelencia.“

Premiér naňho chladne pozrel a spýtal sa: „Čo to malo znamenať s tým Shektom?“

„Vari vás to znepokojuje? S tým si nerobte starosti. Všetko ide ako po masle. Všimli ste si, že keď ste mu odmietli vybaviť vstup na zakázané územia, ani ho to veľmi nemrzelo? Myslíte, že by takto reagoval vedec, ktorý sa celým srdcom upne na nejaký výskum a potom mu ho prakticky bezdôvodne zamietnu? Alebo to bola skôr reakcia človeka, ktorý musel hrať divadlo a odrazu ho tejto roly zbavili?

Opäť tu máme tú čudnú zhodu okolností. Schwartz ujde a zamieri do Chica. A hneď na druhý deň ráno sa tu zjaví Arvardan a po neslaných — nemastných úvahách o svojej expedícii odrazu len akoby mimochodom utrúsi, že ide do Chica navštíviť Shekta.“

„Ale načo by to teda vôbec spomínal, Balkis? Zdá sa mi to nelogické.“

„Lebo ste priveľmi priamočiary. Vžite sa do jeho situácie. Nemá potuchy, že ho podozrievame. Vtedy je namieste bezočivosť. Chce sa stretnúť so Shektom. V poriadku. Otvorene to povie a dokonca vás požiada o odporúčanie. Aký lepší dôkaz o svojich čestných a nevinných úmysloch by nám mohol predložiť? A tu sa vynára ďalší aspekt. Schwartz možno postrehol, že ho sledujú. Možno zabil aj Nattera. Ale určite nemal čas varovať ostatných, inak by sa táto komédia nekonala.“

Tajomník s privretými očami ďalej snoval pavučinu intríg. „Ťažko povedať, kedy im začne byť podozrivé, že Schwartz sa nehlási, ale Arvardan so Shektom sa dovtedy určite stretnú. Prichýlime ich, a to už budú musieť s pravdou von.“

„Koľko máme času?“ spýtal sa premiér.

Balkis naňho zamyslene pozrel. „Plán je dosť pružný a odkedy vieme, že Shekt je zradca, pracuje sa na tri smeny a všetko sa úspešne vyvíja. Čakáme iba na výpočty optimálnych dráh letu. Trochu nás zdržuje malá výkonnosť našich počítačov. Ale povedzme… môže to trvať ešte niekoľko dní.“

„Niekoľko dní!“ V premiérovom hlase zaznel zároveň triumf i hrôza.

„Niekoľko dní!“ zopakoval tajomník. „Ale nezabúdajte, že jediná bomba, čo len dve sekundy pred hodinou H, môže všetko prekaziť. A dokonca aj tak môžeme v rozpätí jedného až šiestich mesiacov očakávať odvetný úder. Takže ešte nemáme nič vyhráte.“

Niekoľko dní! A potom sa začne tá najneuveriteľnejšia vojna v histórii celej galaxie — Zem zaútočí na všetky ostatné planéty.

Premiéroví sa roztriasli ruky.

Arvardan opäť sedel v Stratolete. V hlave mu divo vírili myšlienky. Vlastne ani nedúfal, že premiér aj so svojou bláznivou pozemskou bandou dovolí oficiálny prieskum rádioaktívnych území. V podstate s tým rátal, a ani ho to veľmi nemrzelo. Keby mu bolo na tom až tak záležalo, mohol naňho viacej naliehať.

Pri galaxii, napokon sa tam bude musieť dostať ilegálne. Ak bude treba, prebije si tam cestu svojím medziplanetárnym korábom. Najradšej by to aj tak urobil.

Blázni akísi!

Čo si vlastne, dočerta, o sebe myslia?

Áno, áno, veď vie. Pokladajú sa za potomkov prvotných ľudí, za obyvateľov pôvodnej planéty…

A najhoršie, že majú pravdu.

Hm… Lietadlo práve štartovalo. Cítil, ako sa zabára do mäkkého sedadla; o hodinu bude v Chicu.

Nie že by ktovieako túžil byť znovu v Chicu, ale ten synapsifi-kátor sa zdá byť užitočný a bola by škoda neprezrieť si ho, keď je raz na Zemi. Pôvodne nemal v úmysle vrátiť sa ešte niekedy do Chica.

Pekná diera!

Ennius mal pravdu.

Ale ten doktor Shekt… Nahmatal vo vrecku odporúčanie, plné oficiálnych formulácií…

A v tej chvíli sa v sedadle vystrel ako struna — alebo sa o to aspoň pokúsil, lebo zotrvačná sila ho ešte vždy zabárala do sedadla; Zem sa pod ním prepadala do hĺbky a modrastá farba oblohy sa zmenila na tmavopurpurovú.

Spomenul si na meno dievčaťa. Volala sa Póla Shektová.

Ale prečo si naň nespomenul už skôr? Cítil sa oklamaný a rástla v ňom zlosť na samého seba. Pamäť ho zlomyseľné zradila a pripomenula mu jej priezvisko, keď bolo prineskoro niečo zmeniť.

No kdesi v hĺbke duše pociťoval vlastne radosť.