12 Myseľ, ktorá zabíjala

SCHWARTZOVE ÚVAHY NA SEBA LOGICKY nadväzovali. Keďže nechce zomrieť, musí odísť z farmy. Ak zostane, pri sčítaní ho nájdu a čaká ho smrť.

Musí teda odísť. Ale kam?

Existuje akési — čo to bolo, nemocnica? — miesto v Chicu. Tam sa oňho už raz postarali. A prečo? Lebo bol „prípad“. Ale vari teraz už nie je? A navyše teraz vie rozprávať, mohol by im všetky symptómy opísať, čo predtým nevedel. Mohol by im dokonca povedať aj o Duševnom dotyku.

Alebo azda tú schopnosť majú všetci? Ako by to zistil?… Ale ostatní ju zrejme nemajú. Arbin, Loa a Grew celkom určite nie. To vedel. Tí nikdy nevytušili jeho prítomnosť, kým ho nevideli alebo nezačuli. Napríklad Grewa by v šachu nikdy neporazil, keby Grew poznal…

Ale veď šach je všeobecne známa hra. No nedal by sa hrať, keby všetci mali schopnosť Duševného dotyku. Aspoň nie regulárne.

Je teda iný ako ostatní, psychologická zvláštnosť. Možno ho ako takého nečaká ktovieako veselá budúcnosť, no aspoň si zachráni život.

A to ešte nezvážil všetky nové možnosti, čo sa pred ním otvárajú. Povedzme, že ho nepostihla strata pamäti, ale akýmsi záhadným spôsobom prekročil hranicu času. Teda nielenže vníma Duševný dotyk, ale navyše je človekom z minulosti. Čiže je aj historickou, archeologickou zvláštnosťou: jednoducho ho nemôžu zabiť. Pravda, ak mu uveria.

Ten lekár by mu uveril. Keď ho vtedy ráno Arbin zaviezol do Chica, bol celý zarastený. Pamätá si to celkom zreteľne. A odvtedy mu prestala rásť brada aj fúzy; zrejme s ním niečo porobili. To znamená, že lekár si iste pamätá, že on, Schwartz, bol vtedy zarastený. A to by bol závažný argument. Grew a Arbin sa nepotrebovali holiť.

Grew mu raz povedal, že iba zvieratá majú chlpy na tvári. Musí sa teda dostať k tomu lekárovi. Ako sa volal? Shekt?… Áno, Shekt.

Lenže sa v tomto hroznom svete akosi nevyznal. Keby sa v noci vydal neznámym krajom, určite by sa dopustil niečoho zakázaného, dostal by sa do nejakej rádioaktívnej zóny alebo niečo podobné. A preto sa s odvahou človeka, ktorý nemá čo stratiť, vybral v jedno popoludnie na autostrádu.

Teraz ho čakajú až na večeru, a dovtedy už bude ďaleko. Oni totiž nie sú obdarení Duševným dotykom, ktorý by ich varoval.

Prvú polhodinu bol priam rozjarený; takýto pocit od začiatku všetkých nešťastných udalostí ešte nezažil. Konečne sa zmohol na nejaký čin, robí niečo, čím sa bráni tlaku okolia. A navyše si to premyslel, nie ako vtedy, keď bezhlavo ušiel v Chicu.

A na svoj vek sa drží celkom dobre. Ešte im ukáže.

V tej chvíli zostal ako prikovaný. Zastal uprostred autostrády, lebo si uvedomil vtieravú prítomnosť čohosi, na čo už takmer zabudol.

Pocítil čudný, neznámy Dotyk; prvý raz ho postrehol, keď sa vybral k svetielkujúcemu horizontu a Arbin ho dohonil: Dotyk prichádzal z vládnych pozemkov.

A teraz tu bol opäť- niekto kráča za ním, sleduje ho.

Pozorne načúval, či lepšie povedané, sústredil sa, aby čo naj-zreteľnejšie vnímal všetko, čo mu prezrádza Dotyk. Ten ktosi sa nepribližoval, ale sústreďoval pozornosť len naňho. V Dotyku bolo cítiť opatrnosť i akési nepriateľstvo, ale nie bezprostredné nebezpečenstvo.

Vyjasnili sa aj ďalšie skutočnosti. Prenasledovateľ ho nechce stratiť z očí a je ozbrojený.

Schwartz sa takmer automaticky obrátil a skúmavo si prezeral okolie.

A Dotyk sa v okamihu zmenil.

Razom sa v ňom zjavila zvýšená opatrnosť, akoby mal určité obavy o vlastnú bezpečnosť a pochybnosti, či sa mu jeho zámer, nech už bol akýkoľvek, vydarí. Aj skutočnosť, že je ozbrojený, náhle vystúpila do popredia, akoby cudzinec uvažoval, či v prípade potreby použiť zbraň.

Schwartz dobre vedel, že bez zbrane je celkom bezmocný. Vedel aj to, že neznámy ho radšej zabije, len aby sa mu nestratil z očí; zabil by ho aj pri prvom neopatrnom pohybe… A ešte vždy nikoho nevidel.

Schwartz sa teda obrátil a pokračoval v ceste; vedel, že neznámy sa drží kúsok za ním, aby ho mohol kedykoľvek zabiť. Cítil, ako mu tuhne chrbát v očakávaní čohosi neznámeho. Čo cíti človek, keď umiera?… Čo vlastne?… Myšlienka sa mu ustavične vracala v rytme krokov, pulzovala v hlave a prenikala do podvedomia; cítil, že to už dlho nevydrží.

Jediná záchrana je sledovať Dotyk neznámeho. Iste postrehne náhle zvýšenie napätia, čo mu prezradí, že neznámy už namieril zbraň a chystá sa stisnúť kohútik či stlačiť gombík laseru. V tej chvíli sa musí vrhnúť na zem, potom utekať…

Ale prečo? Ak prišli vykonať Šesťdesiatku, prečo ho rovno nezabili?

Teória, že sa sem akýmsi tajomným spôsobom preniesol z iného času, sa mu už nezdala taká presvedčivá; asi to bude predsa len strata pamäti. Možno je dajaký zločinec, nebezpečný človek, ktorého treba neustále sledovať. Alebo bol predtým vysokým úradníkom, ktorého nechcú jednoducho zabiť, ale potrebujú ho verejne odsúdiť. Možno tú stratu pamäti spôsobilo jeho podvedomie, aby ho uchránilo pred vedomím nejakej veľkej viny.

A tak teraz kráčal po opustenej autostráde za neistým cieľom a za ním sa zakrádala smrť.

Začalo sa stmievať a zdvihol sa chladný vietor. Ako všetko, aj počasie bolo akési popletené. Schwartz usudzoval, že bude asi tak december, a západ slnka o pol piatej tomu aj zodpovedal, no vietor mu nijako nepripomínal ľadové vetriská, na aké bol Schwartz v tomto ročnom období zvyknutý.

Už dávnejšie usúdil, že mierne podnebie tejto planéty (je to vôbec Zem?) nie je závislé len od slnečných lúčov. Aj rádioaktívna pôda vydávala určité teplo, na jednotku plochy síce malé, no pri miliónoch štvorcových kilometrov obrovské.

Po zotmení sa Dotyk neznámeho stal zreteľnejší. Akoby sa rozhodoval nadviazať kontakt. Sledovanie v šere bolo dosť náročné. Pozoroval ho aj vtedy v noci, keď sa vybral k svetielkujúcemu obzoru. Vari to už druhý raz nechce riskovať?

„Hej! Hej, kamoš!“

Nosový hlas zaznel prenikavo. Schwartz stuhol.

Pomaly, ťarbavo sa obrátil. Drobná postava, ktorá sa k nemu blížila, mu zakývala rukou, no v hustnúcom šere ju zreteľne nevidel. Neznámy sa nenáhlivo približoval. Schwartz čakal.

„Zdravíčko. Fajn, že som vás vymákol. Motať sa tu sám nie je bohvieaká zábava. Môžem sa pridať?“

„Zdravím vás,“ odvetil Schwartz otupené. To je ten Dotyk. To je ten človek, ktorý ho sledoval. Tvár sa mu zdá akási povedomá. Videl ju kdesi v tých zmätených dňoch v Chicu.

A v tej chvíli aj neznámy dal najavo, že ho spoznáva: „Čujte, veď my sa poznáme! No jasné!… Nepamätáte sa na mňa?“

Schwartz si nebol istý, či by za iných okolností a v inom čase uveril alebo neuveril jeho úprimnosti. Teraz však jasne vedel, že pod tenkým závojom predstieraného prekvapenia sa skrývajú hlboké spodné prúdy, a Dotyk mu vravel — priam kričal — že šťúply chlapík s očami ako nebožiece ho dobre pozná už od začiatku. Pozná ho a má pre každý prípad naporúdzi aj zbraň.

Schwartz pokrútil hlavou.

„Ale určite,“ presviedčal ho chlapík. „Videli sme sa v tom obchodnom dome. Dostal som vás odtiaľ.“ Skrútil sa v záchvate neúprimného smiechu. „Mysleli si, že máte horúčku z ožiarenia. Určite sa na to pamätáte.“

Schwartz si naozaj hmlisto spomínal. Bol tam takýto chlapík, a ešte aj plno iných, najprv ich nechceli pustiť, ale potom im uvoľnili cestu.

„Áno,“ prisvedčil. „Teší ma, že vás opäť stretávam.“ Nebolo to ktovieaké duchaplné, no Schwartz si nevedel nič lepšie vymyslieť a šťúplemu chlapíkovi to zrejme bolo jedno.

„Volám sa Natter,“ predstavil sa a podal mu mľandravú ruku. „Vtedy sme sa ani nestihli porozprávať — dalo by sa povedať, že v tej chvíli išlo o vážnejšie veci — ale som rád, že sa opäť naskytla príležitosť. Zoznámme sa.“

„Schwartz.“ A krátko sa dotkol dlaňou ruky toho druhého.

„Prečo idete pešo?“ vyzvedal Natter. „Máte niekam namierené?“

Schwartz pokrčil plecami. „Len sa tak prechádzam.“

„Stopár? Aj ja to robievam! Celý rok sa potĺkam po cestách — človeka to aspoň trochu preberie.“

„Čože?“

„Viete, hneď mi býva lepšie. Človek dýcha svieži vzduch a cíti, ako mu búši srdce, no nie?… Ale dnes som zašiel priďaleko. Nechce sa mi vracať potme samému. Teraz mi spoločník dobre padne. Kam idete?“

Natter sa ho už druhý raz spýtal, kam ide, a Dotyk jasne potvrdil, že ho to veľmi zaujíma. Schwartz si nebol istý, dokedy sa bude môcť vyhýbať odpovedi. V mysli neznámeho cítil neodbytnú zvedavosť. A tú len tak nejaké klamstvo neuspokojí. Schwartz sa navyše nevyznal v tomto novom svete natoľko, aby vedel klamať.

„Idem do nemocnice,“ odvetil.

„Do nemocnice? Do akej nemocnice?“

„Bol som v nej vtedy v Chicu.“

„Aha, vy myslíte Ústav. Tam som vás vtedy odviedol z toho obchodného domu.“ Úzkosť a napätie neznámeho narastali.

„Idem za doktorom Shektom,“ pokračoval Schwartz. „Poznáte ho?“

„Počul som o ňom. Vraj je to veľké zviera. Vari ste chorý?“

„Nie, ale raz za čas sa im mám prísť ukázať.“ Uverí mi?

„A to idete pešo?“ začudoval sa Natter. „Neposlal po vás ani bimot?“ Zrejme to nebola šikovná výhovorka.

Schwartz rozpačito mlčal.

Natter sa odrazu rozjaril. „Pozrite, kamoš, len čo prídeme k prvej verejnej rádiostanici, objednám z mesta taxík. Príde nám oproti.“

„Verejnej rádiostanici?“

„Isteže, sú popri celej autostráde. Pozrite, tamto je jedna.“

Vykročil smerom k nej a Schwartz odrazu skríkol: „Stojte! Ani krok!“

Natter zastal, a keď sa obrátil k Schwartzovi, na tvári mal chladný, nepriateľský výraz. „Čo sa vám nezdá, priateľko?“

Schwartz zistil, že novým jazykom nevládze vychrliť na neznámeho všetky slová, ktoré sa mu tisnú na jazyk. „Mám toho divadla po krk. Viem, kto ste a čo chcete urobiť. Máte v úmysle niekomu oznámiť, že idem za doktorom Shektom. Budú na mňa čakať v meste a pošlú za nami aj bimot. A viem, že ma pri pokuse o útek zabijete.“

Natter sa zachmúril. Zamrmlal si pre seba: „To posledné si sakramentsky uhádol…“ Schwartz jeho slová síce nepočul, ale vďaka Duševnému dotyku ich vnímal zreteľne.

Natter nahlas povedal: „Šéfko, vy ste ma dobre nepochopili. A teraz by ste sa do mňa najradšej pustili.“ Ustúpil dozadu a ruka sa mu už zakrádala k boku.

A vtedy sa Schwartz prestal ovládať. Zúrivo zamával rukami. „Prečo mi nedáte pokoj? Čo som vám urobil?… Choďte preč! Zmiznite!“

Z hrdla sa mu vydral chrapľavý výkrik, čelo mal zvraštené od nenávisti a strachu pred kreatúrou, ktorá sa za ním ustavične zakráda a ktorej myseľ je plná zla. Schwartzove emócie sa vzopäli a zaútočili na Dotyk, aby sa zbavili jeho zlovestnej prítomnosti, zbavili sa jeho jedovatého dychu…

A odrazu sa Dotyk stratil. Nečakane a úplne zmizol. Hlavou mu preblesol pocit neznesiteľnej bolesti — nie vlastnej, toho druhého — a nastala prázdnota. Dotyk sa stratil. Vymizol mu z mysle, ako keď zovretá päsť ochabne a bezvládne klesne.

Natter ležal na tmavej autostráde ako hŕbka šiat. Schwartz k nemu váhavo prikročil. Natter bol dengľavý, ľahko ho prevrátil na chrbát. V tvári mal hlboko vrytý výraz smrteľnej agónie. Strhané črty zostávali nehybné, neuvoľnili sa. Schwartz mu chcel nahmatať pulz, ale nijaký necítil.

Zdesil sa nad sebou samým a vzpriamil sa.

Zavraždil človeka!

A vzápätí sa ho zmocnilo ohromenie…

Veď sa ho ani nedotkol! Zabil ho len vlastnou silou nenávisti, tým, že zaútočil na jeho Duševný dotyk.

Akými schopnosťami je ešte obdarený?

Rýchlo sa rozhodol. Prehľadal Natterovi vrecká a našiel peniaze. Výborne! Môžu sa mu zísť. Telo odvliekol kúsok od cesty a ukryl ho vo vysokej tráve.

Ešte zo dve hodiny kráčal a nijaký Dotyk ho už nevyrušil.

Vyspal sa na lúke pod holým nebom a na druhý deň ráno po ďalších dvoch hodinách chôdze dorazil na predmestie Chica.

Chico bolo iba dedinou v porovnaní s Chicagom, na aké sa Schwartz pamätal; na uliciach len kde-tu stretával ľudí. No aj tak spočiatku vnímal mnoho Dotykov. Bol celkom ohromený a zmätený.

Také množstvo! Niektoré boli ľahostajné a roztržité, iné intenzívne a zvedavé. V mysliach niektorých okoloidúcich akoby ustavič- ne vybuchovali drobné explózie; iným v hlavách spokojne dozrievali spomienky na nedávne raňajky.

Schwartz sa spočiatku pri každom náhodnom Dotyku strhával a obzeral sem a tam, lebo ho zakaždým vzťahoval na seba; ale za hodinu sa naučil nevšímať si ho.

V ušiach mu znela aj záplava slov, hoci ľudia prechádzali popri ňom mlčky. To bolo čosi nové a začal sústredene počúvať. Boli to iba útržkovité vety, čudné, nedokončené a roztratené, akoby z veľkej diaľky… A spolu s nimi vnímal zároveň rozličné emócie a nálady, ktoré by ani nevedel pretlmočiť — celý svet mu pripomínal vriaci kotol, ktorý však vidí iba on.

Zistil, že jeho myseľ vie preniknúť aj do budov, akoby ju mal priviazanú na remienku, a keď remienok uvoľní, myseľ sa dostane aj do tých najmenších škár v budove a donáša mu odtiaľ najtajnejšie myšlienky tých, čo boli vnútri.

Pred mohutnou budovou s kamenným priečelím sa zarazil. Tí v nej (nech už to bol ktokoľvek) išli po ňom. Zabil ich špicľa, no určite sa zjavia aj ďalší — tí, ktorých chcel špiceľ privolať. Azda by bolo najlepšie na pár dní sa niekam ukryť, ale ako to urobiť?… Nájsť si prácu?…

Zastal pred ďalšou budovou. Akýsi slabý Duševný dotyk mu signalizoval, že by tu mohol dostať prácu. Prijímali pracovníkov do textilky — a on bol kedysi krajčír.

Vošiel dnu, ale nikto si ho nevšímal. Chytil kohosi za plece.

„Kde sa môžem uchádzať o miesto?“

„Tamtie dvere!“ Vzápätí pocítil podráždený a podozrievavý Dotyk.

Vošiel do dverí a tam ho chudý chlapík s končistou bradou zasypal paľbou otázok a nadieroval do kvalifikačného počítača Schwartzove odpovede.

Schwartz mu rozpačito a neisto servíroval výmysly a polopravdy.

Personálny úradník sa s ním spočiatku rozprával bez najmenšieho záujmu. Otázky išli rýchlo za sebou: „Vek?… Päťdesiatdva? Hmm. Zdravotný stav?… Ženatý?… Prax?… Pracovali ste s textíliami?… S akými?… Termoplastické? Elastometrické?… Čo tým chcete povedať, všelijakými?… Kde ste naposledy pracovali?… Hláskujte mi to… Vy nie ste z Chica, však?… Ukážte mi papiere… Ak sa tu chcete zamestnať, musíte ich doniesť… Aké je vaše registračné číslo?…“

Schwartz pomaly cúval k dverám. Nerátal, že sa to takto vyvinie. A Dotyk úradníka sa začínal meniť. Vycítil v ňom podozrievavosť a obozretnosť. Pod falošnou prívetivosťou a dobrosrdečnosťou sa skrývalo nepriateľstvo, ktoré znamenalo blížiace sa nebezpečenstvo.

„Vyzerá to tak,“ povedal Schwartz nervózne, „že sa na tú prácu nehodím.“

„Ale nie, len poďte ďalej,“ pokývol mu muž. „Niečo tu pre vás nájdeme. Len musím najprv pozrieť do našich materiálov.“ Usmieval sa, ale jeho Dotyk bol už teraz jednoznačne nepriateľský.

Stisol gombík bzučiaka na stole. Schwartz sa v náhlej panike rozbehol k dverám. „Zadržte ho!“ vykríkol úradník a vyskočil spoza stola. Schwartz v mysli zlostne zaútočil na jeho Dotyk a začul za chrbtom ston. Chytro sa obzrel ponad plece. Personálny úradník s tvárou skrivenou od bolesti sedel na zemi a zvieral si rukami sluchy. Ďalší z úradníkov sa skláňal nad ním, ale na jeho pokyn sa rozbehol k Schwartzovi, ktorý už dlhšie nečakal.

Vybehol na ulicu, uvedomujúc si, že je zrejme po ňom vyhlásené pátranie, že oznámili jeho opis a že personálny úradník ho akiste spoznal.

Bezhlavo sa rozbehol ulicami mesta. Pútal na seba oveľa väčšiu pozornosť ako predtým, lebo ulice už boli plné ľudí — podozrenie, všade podozrenie — lebo beží, lebo má dokrkvané šaty, ktoré sú mu pritesné…

V množstve Dotykov, zmätený, vystrašený a zúfalý, nepostrehol, že sa k nemu blížia ozajstní nepriatelia, ktorí nemajú len podozrenie, ale istotu; a tak si ani nestihol uvedomiť, že mu hrozí neuro-nický korbáč.

Odrazu pocítil v celom tele strašnú bolesť, ktorá ním prenikla ako šľahnutie bičom a zavalila ho ako skalná lavína. Niekoľko sekúnd akoby padal z vysokého útesu a potom všetko pohltila tma.