11 Zmena

JOZEF SCHWARTZ SI LEN HMLISTO uvedomoval okamih, kedy sa vlastne zmenil. Veľa ráz sa v hlbokom nočnom tichu — noci boli teraz oveľa tichšie; naozaj boli kedysi plné ruchu, svetiel a hemženia miliónov ľudí? - usiloval vystopovať jej začiatok. Rád by bol povedal: tu, v tejto chvíli sa to začalo meniť.

Spomínal na hrozný, šokujúci deň, keď odrazu zostal celkom sám v cudzom svete; spomínal naň len hmlisto, tak ako na niekdajšie Chicago. A potom nasledovala cesta do Chica a jej čudné, prekvapujúce zakončenie. Často nad tým uvažoval.

Najprv mu dali akési tabletky. Potom sa niekoľko dní zotavoval, neskôr ušiel, blúdil po meste, a napokon bol v obchodnom dome svedkom udalostí, ktoré si nevedel vysvetliť. Možno si ich ani dobre nepamätá. Všetko, čo sa mu stalo, než prišiel do Chica, vnímal nezvyčajne zreteľne a pamäť mu slúžila výborne.

Už vtedy vlastne postrehol, že sa s ním robí niečo neobyčajné. Mimoriadne citlivo vnímal atmosféru, čo ho obklopovala. Starý lekár aj so svojou dcérou boli nesvoji, takmer vyľakaní. Cítil to už vtedy? Alebo to bol iba prchavý dojem, ktorý si neskôr v spomienkach takto zafixoval?

No vtedy, v obchodnom dome, tesne predtým, ako ho ten veľký chlap zadržal — tesne predtým — vycítil, že ho chce chytiť. Vnútorný hlas ho síce varoval neskoro, takže nestačil ujsť, no zároveň mu definitívne potvrdil zmenu, ktorá sa s ním stala.

Odvtedy mával občas bolesti hlavy. Vlastne to ani bolesti neboli. Skôr akési búšenie, akoby sa mu v mozgu rozbehlo ukryté dynamo a rozochvievalo mu celú lebku. V Chicagu nikdy nič podobné nezakúsil, ba ani počas prvých dní v tomto skutočnom svete.

Vari s ním vtedy v Chicu niečo porobili? Tým prístrojom? Tie tabletky boli určite anestetikum. Žeby ho operovali? Keď sa v myš- lienkach asi stokrát vrátil až k tomuto bodu, akoby odrazu narazil na nepreniknuteľný múr.

Deň po jeho nevydarenom úteku ho odviezli z Chica a teraz sa mu dni míňali celkom príjemne.

Napríklad Grew v kolieskovom kresle mu nahlas predčítal jednotlivé slová a gestikuloval pritom presne ako tá Póla v Ústave. Až naraz jedného dňa Grew prestal bľabotať nezmysly a začal rozprávať po anglicky. Ale nie, to on — on, Jozef Schwartz — prestal rozprávať po anglicky a začal bľabotať nezmysly. Ibaže teraz to už neboli nezmysly.

Všetko bolo také jednoduché. Čítať sa naučil za štyri dni. Prekvapilo ho to. Kedysi dávno, v Chicagu, mal výbornú pamäť, aspoň si to o sebe myslel, ale aj tak by niečo takéto nezvládol. Grew však nevyzeral prekvapený. Schwartz si nad tým radšej prestal lámať hlavu. Neskôr, keď celé okolie pozlátila jeseň, pomáhal pri poľných prácach. Zvládol ich priam hravo. A opäť si to všimol — nikdy sa nepomýlil. Stačilo mu stručné vysvetlenie a hneď vedel obsluhovať aj tie najzložitejšie mechanizmy. Čakal, kedy jeseň vystrieda zima, ale tá akosi neprichádzala. Celú zimu strávili na poliach, bránili a hnojili pôdu a pripravovali ju na jarné siatie.

Spýtal sa na to Grewa, chcel mu dokonca vysvetliť, ako vyzerá sneh, no ten naňho nechápavo pozeral a potom povedal: „Zmrznutá voda, čo padá z oblakov podobne ako dážď? Tak to sa volá sneh! Viem, že na niektorých planétach existuje, ale nie na Zemi.“

Schwartz odvtedy denne kontroloval teplotu a zistil, že sa takmer nemení — a dni sa pritom krátili, ako sa dalo čakať na severnej pologuli povedzme približne v takej zemepisnej šírke ako niekdajšie Chicago. Často pochyboval, či je vôbec na Zemi.

Skúsil čítať niektoré z Grewových knižných mikrofilmov, no čoskoro sa vzdal. Ľudia síce zostali naďalej ľuďmi, ale odradilo ho, že vôbec nepozná zvyklosti bežného života; ani množstvo historických a sociologických údajov, ktoré sa uvádzali ako samozrejmosť, mu nič nevravelo.

Záhadám nebolo konca. Napríklad ten vždy rovnako teplý dážď, tie kategorické zákazy, že sa musí vyhýbať určitým oblastiam. A potom ho raz večer priveľmi zaujal svetielkujúci horizont a modrastá žiara na juhu…

Po večeri vykĺzol z domu a neprešiel ani dva kilometre, už ho takmer nehlučne dostihol bimot a vo večernom tichu sa ozýval Arbi-nov zlostný hlas. Zastal a musel sa s ním vrátiť domov.

Arbin sa nahnevane prechádzal hore-dolu a povedal: „Musíš sa vyhýbať všetkým miestam, ktoré svetielkujú v tme.“

„Prečo?“ spýtal sa Schwartz pokojne.

„Lebo je to zakázané,“ zaznela ostrá odpoveď. Po chvíli sa Arbin spýtal: „Vari naozaj nevieš, ako to tam vyzerá, Schwartz?“

Schwartz bezmocne rozhodil ruky.

„Odkiaľ teda prichádzaš? Si vari — Prišelec?“

„Kto je to Prišelec?“

Arbin len pokrčil plecami a odišiel.

Tento večer však mal pre Schwartza mimoriadny význam, lebo práve počas krátkej prechádzky k svetielkujúcemu obzoru sa všetky jeho nepochopiteľné duševné schopnosti vykryštalizovali a splynuli v jedinú — v Duševný dotyk. Aspoň tak ju nazval a ani neskôr nenašiel vhodnejší názov, ktorý by ju presnejšie vystihoval.

Išiel celkom sám v tmavnúcej purpurovej žiare súmraku. Na asfaltovej ceste takmer nebolo počuť jeho kroky. Nikoho nevidel. Nikoho nepočul. Ničoho sa nedotkol.

Ale predsa… Bolo to čosi ako dotyk, ale nie na povrchu tela. Cítil to v mysli… Azda ani nie celkom ako dotyk, ale skôr ako prítomnosť niečoho — ako jemné pohladenie zamatovou látkou.

Pocítil dva — dva dotyky, zreteľne a každý osve. Ten druhý — ako ich má vlastne rozlíšiť? - bol akoby silnejší (nie, to nie je správne slovo), bol zreteľnejší, jednoznačnejší.

A v tej chvíli už vedel, že sa blíži Arbin. Vedel to už päť minút predtým, ako začul šum blížiaceho sa bimotu, desať minút predtým, ako zazrel Arbina na vlastné oči.

Odvtedy sa mu tento pocit čoraz častejšie vracal.

Všimol si, že vždy vycítil prítomnosť Arbina, Loy alebo Grewa v okruhu tridsiatich metrov, hoci vôbec nevedel, kde sú, ba dokonca aj keď si myslel, že by mali byť preč. Spočiatku tomu nechcel veriť, ale neskôr sa mu to už zdalo celkom prirodzené.

Viac ráz si to overoval a zistil, že vždy presne uhádne, kto sa kde nachádza. Vedel ich aj presne rozlíšiť, lebo Duševný dotyk každého človeka bol iný. No nikdy v sebe nenašiel odvahu, aby sa im s tým zdôveril.

Zavše rozmýšľal, čo mal znamenať ten prvý Duševný dotyk, keď sa vtedy vydal k svetielkujúcemu obzoru…

Nebol to ani Arbin, ani Loa, ani Grew. No a čo? Záleží na tom?

Ako sa neskôr ukázalo, záležalo. Raz večer, keď zahnal dobytok do ohrady, spomenul si na Dotyk znova. Spýtal sa Arbina:

„Arbin, čo je v lesíku za Južným pohorím?“

„Nič,“ odvetil mu Arbin mrzuto. „Vládne pozemky.“

„A čo je to?“

Arbin vyzeral podráždený. „Načo to chceš vedieť? Volajú to vládne pozemky, lebo patria premiéroví.“

„A prečo nie sú obrobené?“

„Lebo to neprichádza do úvahy.“ V Arbinovom hlase zaznelo ohromenie. „Kedysi dávno tu bolo veľké mesto. Tie pozemky ležia na najposvätnejších miestach mesta a nikto nesmie na ne vstúpiť. Pozri, Schwartz, ak sa nechceš dostať do maléru, prestaň byť zvedavý a staraj sa o seba.“

„Ale keď je to posvätné miesto, tak tam iste nikto nežije.“

„Uhádol si.“

„Nemýliš sa?“

„Som si tým istý… A ty tam nepchaj nos. Bol by to tvoj koniec.“

„Dobre, nebudem.“

Schwartz, zamyslený a trochu znepokojený, odišiel. Práve z toho lesíka vychádzal vtedy prvý Duševný dotyk, bol celkom zreteľný, a keď teraz nad tým uvažoval, vycítil z neho ešte ďalšiu vlastnosť. Bol to nepriateľský, výhražný Dotyk.

Ale prečo? Prečo?

Ešte vždy sa im s tým nezdôveril. Aj tak by mu neverili, a napokon by mal z toho nepríjemnosti. Aj to vedel. Vedel toho vlastne až priveľa.

V poslednom čase akosi omladol. A nielen fyzicky. Brucho mu spľaslo a plecia zmohutneli, svaly mal pevnejšie a pružnejšie, chutilo mu viac jesť, ale to hádam preto, že pracoval na čerstvom vzduchu. No pozoroval to najmä v inom spôsobe myslenia.

Starí ľudia zabúdajú, ako uvažovali kedysi za mladi, zabúdajú, ako pružne reagovali na nové podnety, zabúdajú na odvážnu mladistvú intuíciu, na svoj niekdajší bystrý úsudok. Navyknú si na ťažko- pádnejšie myslenie, a keďže toto je sprievodným znakom životných skúseností, starí sa pokladajú za múdrejších, ako sú mladí.

Hoci mal Schwartz za sebou kopu životných skúseností, s veľkým potešením skonštatoval, že všetko pochopí na prvý raz, že ak predtým ledva stihol sledovať Arbinovo vysvetľovanie, teraz si ho už domyslí. Uvažuje rýchlejšie ako on.

Výsledkom bol pocit novej mladosti, no oveľa plnší, než aký v ňom mohla vyvolať znovuzískaná fyzická kondícia.

Prešli dva mesiace a odrazu sa všetko vyjasnilo — v besiedke pri partii šachu s Grewom.

Šach sa akýmsi zázrakom nezmenil, iba jednotlivé figúrky sa volali inak. V podstate hra zostala taká, akú si pamätal, a to ho utešovalo. Aspoň v tomto smere ho jeho rozháraná pamäť nesklamala.

Grew ho oboznámil s rozličnými variantmi šachovej hry. Existoval šach pre štyroch, pričom šachovnica každého hráča sa v rohoch dotýkala šachovníc dvoch ďalších hráčov a priestor uprostred vypínala piata šachovnica, nazývaná Územie nikoho. Existoval trojrozmerný šach, pri ktorom bolo na seba priestorovo upevnených osem priehľadných šachovníc a každá figúrka sa mohla pohybovať pozdĺž troch priestorových osí, počet figúr i pešiakov tu bol dvojnásobný a mat bol iba vtedy, keď ho zároveň dostali obidvaja nepriateľskí králi. Existovalo ešte plno ďalších populárnych variantov tejto hry, napríklad o počiatočnom postavení jednotlivých figúr rozhodovala hodená kocka, lebo určité políčka boli pre figúry výhodné; niekedy sa používali aj rozličné nové šachové figúrky s čudesri^misáriuŠHch, pôvodný a tradičný, sa nijako nezmenil a v turnaji medzi Schwartzom a Grewom už odohrali prvých päťdesiat partií.

Keď začali hrávať, Schwartz si už ledva pamätal ťahy jednotlivých figúrok, a tak ustavične prehrával. Ale to sa postupne zmenilo a prehry boli čoraz zriedkavejšie. Grew neskôr hrával už pomaly a opatrne, medzi jednotlivými ťahmi vyfajčil neraz aj celú fajku, ale napokon začal prehrávať jednu partiu za druhou, pričom sa ustavične zlostil a škriepil.

Grew mal biele figúrky a jeho pešiak už postúpil na e4.

„Poďme,“ súril ho mrzuto. V zuboch pevne stískal fajku a oči mu nervózne behali po šachovnici.

Schwartz si v hustnúcom súmraku sadol k stolu a vzdychol. Partie ho začínali čoraz väčšmi nudiť, lebo už vopred vedel, aký ťah Grew urobí. Bolo to, akoby Grewovi čítal myšlienky. A skutočnosť, že on sám takmer inštinktívne vedel, ako správne odpovedať, vyplývalo vlastne zo zmeny, ktorá sa s ním stala.

Používali „večernú šachovnicu“, ktorá v tme tlmene modrasto-oranžovo svietila. Figúrky, cez deň kúsky červenkastej pálenej hliny, sa v tom svetle celkom zmenili. Polovica, sfarbená na bielo, vyzerala ako z chladného lesklého porcelánu, kým na ostatných akoby ustavične poskakovali červené iskričky.

Prvé ťahy šli rýchlo za sebou. Schwartzov pešiak postúpil na e5. Grew vyšiel jazdcom na f3, Schwartz jazdcom na c6. Grewov biely poľný strelec zastal na b5 a Schwartzov vežový pešiak postúpil o jedno pole dopredu, aby ho zahnal na a4. Schwartz potom vyšiel druhým jazdcom na f6.

Pretože v tme nebolo vidieť prsty hráčov, zdalo sa, že sa svetielkujúce figúrky pohybujú po šachovnici samy.

Schwartz bol rozrušený. Možno teraz zistí, že je pomätený, ale musí si to vyjasniť. Znezrady sa spýtal: „Kde to som?“

Grew vyšiel druhým jazdcom na c3, zdvihol hlavu a spýtal sa: „Čože?“

Schwartz nepoznal výraz „krajina“ alebo „štát“. Spýtal sa: „A-ko sa volá tento svet?“ a posunul strelca na e7.

„Zem,“ odvetil Grew stručne a rázne urobil malú rošádu; najprv preložil vysokú figúrku kráľa a vzápätí aj vežu.

Schwartz sa s jeho odpoveďou neuspokojil. Výraz, ktorý Grew použil, si Schwartz síce vysvetlil ako „Zem“, ale čo pod týmto pojmom rozumie Grew? Každá planéta je „Zemou“ pre tých, čo ju o-bývajú. Postúpil pešiakom v stĺpci b o dve políčka a Grewov strelec opäť ustúpil, tentoraz na b3. Schwartz a za ním aj Grew postúpili dámskym pešiakom o jedno pole, aby uvoľnili cestu strelcom, pretože boj v centre sa už začínal.

Schwartz sa spýtal tak pokojne a ľahostajne, ako len vedel: „Aký je teraz rok?“ Urobil malú rošádu.

Grew sa zarazil. „Čo dnes stále otravuješ? Nechce sa ti hrať? Ale ak ti to urobí radosť, tak teraz je rok osemstodvadsaťsedem.“ A sarkasticky dodal: „g. e.“ Zachmúrene sa zahľadel na šachovnicu a rázne poslal dámskeho jazdca do boja na d5.

Schwartz chytro ustúpil jazdcom na a4, kde mal lepšiu pozíciu na protiútok. Boj sa začal. Grewov jazdec vzal Schwartzovi čierneho strelca, ktorý naposledy zažiaril červeným svetlom a s hlasným klepnutím zmizol v škatuli, kde bude ako padlý bojovník odpočívať až do ďalšej partie. Odvážneho jazdca vzápätí zlikvidovala Schwartzova dáma. V tej chvíli Grewov útok zakolísal a on s prehnanou opatrnosťou premiestnil druhého jazdca do bezpečia na el, kde však bol relatívne neškodný. Schwartz vzápätí vzal jazdcom strelca z b3 a Grew jazdca zobral vežovým pešiakom.

Po chvíli mlčania sa Schwartz potichu spýtal: „A čo je to g. e.?“

„Čože?“ zavrčal Grew mrzuto. „Aha — ty ešte vždy špekuluješ, aký je teraz rok? Teda väčšiu hlúposť — hm, ustavične zabúdam, že si sa len pred mesiacom naučil rozprávať. Ale inak si inteligentný. Tak ty to teda naozaj nevieš? Je rok osemstodvadsaťsedem galaktickej éry — g. e., chápeš? Osemstodvadsaťsedem rokov od založenia Galaktického impéria, osemstodvadsaťsedem rokov od korunovácie Fran-kenna I. A teraz, prosím ťa, si na ťahu.“

Schwartz na okamih zovrel jazdca v dlani. Zmocnilo sa ho nevýslovné sklamanie. „Počkaj,“ povedal a položil jazdca na d7. „Hovoria ti niečo tieto názvy? Amerika, Ázia, Spojené štáty, Rusko, Európa…“ Horúčkovito rozmýšľal, čo ešte vymenovať.

Grewova fajka svetielkovala v tme červenou žiarou a nezreteľné obrysy jeho postavy, zhrbenej nad svetielkujúcou šachovnicou, pôsobili dojmom, že z neho unikol všetok život. Možno pokrútil hlavou, ale Schwartz to v temnote nezbadal. Ani nemusel. Vycítil zápornú odpoveď, akoby ju počul zreteľne.

Skúsil to znova: „Vieš mi povedať, kde by som dostal mapu?“

„Čo ťa po mape,“ zavrčal Grew, „ak nechceš prísť v Chicu o krk. V zemepise sa veľmi nevyznám. Tie názvy, čo si spomínal, som v živote nepočul. Čo znamenajú? Sú to mená nejakých ľudí?“

Prísť o krk? A prečo? Schwartzovi prebehli po chrbte zimomriavky. Vari spáchal nejaký zločin? A Grew o tom vie?

Neisto sa spýtal: „Ale slnko má deväť planét, však?“

„Desať,“ zaznela nekompromisná odpoveď.

Schwartz zaváhal. Nuž, azda objavili ďalšiu, o ktorej nevie. Ale ako to, že o nej vie Grew? Rátal na prstoch a potom sa spýtal: „A ako vyzerá šiesta planéta? Má prstence?“

Grew pomaly postúpil pešiakom v stĺpci f o dve polia na f4 a Schwartz vzápätí svojím pešiakom na f5.

„Máš na mysli Saturn?“ spýtal sa Grew. „Prirodzene, že má prstence.“ Zamyslel sa. Mohol vziať pešiaka buď na stĺpci e, alebo f, no všetky dôsledky si ešte neujasnil.

„A existuje pás asteroidov — malých planét — medzi Marsom a Jupiterom? Chcem povedať, medzi štvrtou a piatou planétou?“

„Áno,“ zahundral Grew. Znova si napchal fajku, zapálil ju a horúčkovito uvažoval. Schwartz vycítil jeho nerozhodnosť, rozčuľovala ho. Teraz, keď si ujasnil identitu Zeme, boli preňho šachy tou najbezvýznamnejšou hlúposťou. V mozgu mu vírili nespočetné otázky a jedna mu vykĺzla z úst.

„Tvoje mikrofilmy kníh teda nie sú výmysly? Existujú aj iné svety? Obývané?“

Grew teraz zdvihol hlavu od šachovnice a očami ho márne hľadal v tme. „To myslíš vážne?“

„Existujú, či nie?“

„Pri galaxii! Vidím, že naozaj nevieš o ničom!“

Schwartz sa zahanbil za nevedomosť. „Prosím ťa-“

„Prirodzene, že existujú. Celé milióny! Obývané sú všetky hviezdy, ktoré vidíš, a väčšina tých, ktoré nevidieť. Všetky sú časťou Impéria.“

Schwartz v mysli počul tichú ozvenu Grewových zápalistých slov, akoby preskakovali z Grewovho mozgu rovno do jeho. Takáto schopnosť duševného kontaktu akoby sa zo dňa na deň zväčšovala. Možno onedlho bude počuť v duchu tie tiché slová, hoci ich človek, ktorý si ich bude myslieť, nevysloví.

A v tej chvíli mu prvý raz zišlo na um aj iné vysvetlenie, ako to, že zošalel. Žeby nejako precestoval časom? Žeby napríklad prespal celé stáročia?

„A kedy sa toto všetko vytvorilo, Grew?“ spýtal sa priškrteným hlasom. „Koľko rokov uplynulo odvtedy, čo Zem bola jediná obývaná planéta?“

„Čo tým sleduješ?“ Grew odrazu zvážnel. „Vari patríš k Bratstvu?“

„Ku komu? Nie, nepatrím, ale nebola Zem kedysi dávno jedinou obývanou planétou?… Čo ty na to?“

„Bratstvo tak tvrdí,“ povedal Grew zachmúrene, „ale ktovie, ako to bolo? Kto to naozaj vie? Všetky ostatné planéty sú už odjakživa obývané, aspoň čo ja viem.“

„No dobre, ale ako dlho?“

„Povedal by som, že tisíce rokov. Päťdesiattisíc, stotisíc — ťažko povedať.“

Tisíce rokov! Schwartz sa len s námahou ovládol, aby zdesene nezastonal. A to všetko medzi dvoma krokmi? Jeden výdych, chvíľka, sekunda — a preskočil tisíce rokov? Cítil, ako naňho opäť idú mdloby. To, že sa mu podarilo identifikovať slnečnú sústavu, bola iba náhoda, útržkovité spomienky, ktoré premkli cez túto hustú hmlu.

Ale Grew už robil ďalší ťah — vzal mu pešiaka z f5 a Schwartz si takmer mechanicky uvedomil, že to bolo nesprávne. Ťahy teraz na seba nadväzovali takmer automaticky. Zobral vežou predného zo zdvojených bielych pešiakov na stĺpci f. Biely jazdec postúpil na f3. Schwartzov strelec sa presunul na b7 a Grew nasledoval jeho príklad a presunul strelca na d2.

Schwartz sa pred rozhodujúcim útokom na chvíľu zarazil. Spýtal sa: „A Zem nad tým vládne, však?“

„Nad čím?“

„Nadlmpé…“

Grew mu však nedal dohovoriť a skríkol, až sa figúrky roztrias-li. „Počuj, už mám tých tvojich otázok po krk. Čo ti naozaj haraší? Ako by Zem mohla niekomu vládnuť?“ Ozval sa tichý šuchot a Grew s kolieskovým kreslom obišiel stôl. Schwartz zacítil, ako mu hmatka-júce prsty zovreli ruku.

„Pozri! Pozri tamto!“ zachrčal Grew. „Vidíš ten obzor? Vidíš, ako svetielkuje?“

„Áno.“

„Tak takáto je Zem — celá Zem. Okrem niekoľkých fliačikov, ako je tento.“

„Nerozumiem.“

„Zemský povrch je rádioaktívny. Vychádza z neho rádioaktívne žiarenie, vždy vychádzalo a aj bude vychádzať. Nič tu nerastie. Nikto tu nemôže žiť… To si naozaj nevedel? A čo myslíš, načo je Šesťdesiatka?“

Hnev ho prešiel. Vrátil sa na svoju stranu stola. „Si na ťahu.“

Šesťdesiatka! Opäť pocítil Duševný dotyk, tentoraz s podtónom neurčitej hrozby. Kým nad tým stiesnene uvažoval, jeho figúrky akoby hrali samy. Pešiak zo stĺpca e zobral Grewovho pešiaka z f4. Čierny jazdec sa premiestnil na d4 a Schwartzova veža ustúpila na g5. Čierny jazdec sa vrátil na f3, aby na ňu opäť zaútočil, a Schwartzova veža sa premiestnila na g4. Schwartzov krajný pešiak postúpil na h3 a veža zaútočila. Zobrala pešiaka z g2 a dala šach. Grew zobral vežu kráľom, no vzápätí sa na g5 objavila Schwartzova dáma a dala mu šach. Grewov kráľ sa chytro stiahol na hl a Schwartz poslal do útoku aj jazdca, ktorého presunul na e5. Grew presunul dámu na e2, aby lepšie zmobilizoval obranu, a Schwartz mu odpovedal tak, že dámu posunul dopredu o dve polia na g3; prichádzalo k boju zblízka. Grew nemal na výber: pritiahol dámu na g2, takže si pani kráľovné stáli tvárou v tvár. Do boja teraz zasiahol aj Schwartzov jazdec, ktorý zobral bieleho jazdca na D, a keď sa napadnutý biely strelec chytro presunul na c3, jazdec odskočil na d4. Grew po chvíľke rozmýšľania dámou zobral čierneho strelca na konci diagonály na b7.

Potom si uľahčené vydýchol. Jeho mudrlantský protivník mal ohrozenú vežu nasledujúcim šachom a biela dáma mohla v radoch čierneho spôsobiť hotové krviprelievanie. A navyše mal výhodu veže proti pešiakovi.

„Si na ťahu,“ povedal uspokojené.

„Čo je — čo je to Šesťdesiatka?“ spýtal sa Schwartz.

V Grewovom hlase zaznel ostrý nepriateľský tón. „Prečo sa pýtaš? O čo ti ide?“

„Prosím ťa,“ poprosil ho Schwartz pokorne. Cítil sa veľmi zronený. „Nič zlé tým nesledujem. Iba neviem, kto som a čo sa so mnou stalo. Možno som stratil pamäť.“

„Najskôr,“ zaznela pohŕdavá odpoveď. „Unikáš pred Šesťdesiatkou? Ale povedz pravdu.“

„Veď ti vravím, že neviem, čo je to Šesťdesiatka!“

Zrejme Grewa presvedčil. Nastalo dlhé mlčanie. Schwartz cítil, ako sa v Grewovej mysli rodí čosi hrozivé, no celkom tomu nerozumel.

Napokon Grew pomaly začal: „Šesťdesiatka sú tvoje šesťdesiate narodeniny. Zem uživí iba dvadsať miliónov ľudí. Aby človek smel žiť, musí byť produktívny. Ak nie si produktívny, nemáš právo žiť. A po šesťdesiatke už nie si produktívny.“

„Takže…“ Schwartz ohromene otvoril ústa.

„Odstránia ťa. Bezbolestne.“

„Zabijú?“

„To nie je vražda,“ odsekol Grew odmerane. „Musí to tak byť. Na iných planétach nás neprijmú a nejako musíme uvoľniť miesto svojim deťom. Staršia generácia musí ustúpiť mladšej.“

„A čo ak sa niekto neprizná, že už má šesťdesiat?“

„Čo by z toho mal? Život po šesťdesiatke nie je nijaká slasť… Každých desať rokov robia sčítanie, aby odhalili bláznov, čo chcú načierno žiť dlhšie. Okrem toho vek každého je zaregistrovaný.“

„Ale môj nie.“ Vykĺzlo Schwartzovi skôr, ako si to stihol uvedomiť. „Okrem toho budem mať teraz len päťdesiat.“

„Na tom nezáleží. Môžu si to zistiť podľa tvojho kostného tkaniva. To si nevedel? Nedá sa to nijako utajiť. Tentoraz ma už dostanú… Si na ťahu.“

Schwartz si výzvu nevšímal. „Chceš povedať, že ťa…“

„Samozrejme, mám síce len päťdesiatpäť, ale vidíš moje nohy. Nemôžem už pracovať, chápeš? Naša rodina je zaregistrovaná ako trojčlenná a výšku dávok nám tiež určili na tri osoby. Keď som dostal porážku, mali to oznámiť, a znížili, by nám kvótu dávok. Ale mňa by postihla predčasná Šesťdesiatka, a to by Arbin s Loou neurobili. Sú blázni, lebo odvtedy musia omnoho viac pracovať — až kým si neprišiel ty. A na budúci rok ma aj tak dostanú… Si na ťahu.“

„Na budúci rok je sčítanie?“

„Áno… Si na ťahu.“

„Počkaj!“ poprosil ho Schwartz naliehavo. „A to každého odstránia po šesťdesiatke? Neexistujú nijaké výnimky?“

„Pre takých ako si ty alebo ja určite nie. Celý život smie prežiť iba premiér a členovia Bratstva strážcov tradícií; a ešte zopár vedcov alebo mimoriadne významných osobností. Ale len málokomu udelia výnimku. Takým dvanástim do roka… Si na ťahu!“

„Kto rozhoduje o udelení výnimky?“

„Prirodzene, premiér. Tak hráš, či nie?“

Schwartz vstal. „Už sme dohrali. Zmatoval by som ťa piatym ťahom. Vezmem dámou pešiaka na h3 a dám ti šach; musíš ustúpiť kráľom na gl; znova ťa budem šachovať jazdcom na e2; musíš postúpiť kráľom na f2; potom ťa budem šachovať dámou na g3, a keď ustúpiš kráľom na hl, zmatujem ťa dámou na h3. Pekná partia,“ dodal.

Grew dlho hľadel na šachovnicu a potom ju s nazlosteným výkrikom zhodil zo stola. Žiariace figúrky sa rozkotúľali po trávniku.

„Rozptyľovali ma tie tvoje táraniny,“ zavyl Grew.

Schwartz ho však nevnímal. Nevnímal vlastne nič, len zúfalú túžbu uniknúť Šesťdesiatke. Lebo hoci Browning kedysi povedal:

Zostarni so mnou!

To najkrajšie nás ešte len čaká… to bolo kedysi dávno na Zemi, obývanej miliardami ľudí a oplývajúcej hojnosťou. To najkrajšie, čo ho čaká teraz, je Šesťdesiatka — a s ňou smrť.

Schwartz už mal šesťdesiatdva rokov.

Šesťdesiatdva…